Rozhostila sa horúčava, taká ako pred tými tridsiatimi štyrmi rokmi. No i napriek spare som sa vyštafírovala, tie bodkované šaty, v ktorých som hlasovala za deklaráciu o zvrchovanosti, už nemám, ale iné bodkované áno. Pred niekoľkými dňami v Starej Bystrici Slovensko oslávilo tento deň, dostala som aj ja pozvánku na tú slávu, chvíľku som uvažovala, že tam vyrazím, potom som vo svojom odhodlaní cúvla – v podstate celý život sa vyhýbam okázalým podujatiam. Uznávam, že sú potrebné, ale nie pre mňa. No rozhodla som sa, že sviatok si pripomeniem. Andrej Ferko mi v nedeľu napísal, že bol navštíviť Petra Jaroša, spomínali ma a že by ma Peter rád videl. Tak pre neho som sa dnes vyobliekala.
Zapísala som sa do knihy návštev, milá pani ma s úsmevom odprevadila k výťahu a na poschodí, keď som povedala číslo izby, iná, taká počaromná dievčina s cudzím prízvukom sa opýtala:
„K Jarosovi?“
Zaklopala som, nazrela do izby, vidím, Peter spí. Potichu som pristúpila k posteli, že ho len pohladím po ruke, ktorú mal na paplóne a idem. Ruka bola studená, no opätoval stisk, vzápätí otvoril oči a zahľadel sa na mňa, akoby trošku spomínal:
„Rád ťa vidím, Gabi.“
„Aj ja teba, veľmi! Andrej mi odovzdal odkaz, tak som sa rozhodla, že spolu oslávime Deklaráciu o zvrchovanosti Slovenskej republiky, dobre?“
A pospomínali sme, aký to bol deň, ako sme k nemu dospeli, čo to pre nás a pre republiku znamenalo. Potom sme prebrali nejaké rodinné záležitosti, Peter má na stene fotky svojej rodiny, bolo mu ľúto, že tam dnes so mnou nie je Zuzana, sľúbila som, že prídem opäť aj s ňou.
„Nemám ťa vziať do parku? Zaveziem ťa, ale je tam veľmi teplo.“
Rozhodli sme, že v tej klimatizovanej izbe mu je predsa len príjemnejšie. A potom som videla, že je už unavený.
„Peter, ty si krásny človek! Mám ťa rada,“ povedala som mu.
Takže si myslím, že sa nám oslava vydarila. Fotku nemám, lebo netreba.
(Status na FB, 14. júla 2026)
