Dnes sa uskutočnil posledný let kedysi veľkej a významnej leteckej spoločnosti – ČSA. Táto spoločnosť vznikla chvíľu po vzniku prvorepublikového Československa – v roku 1923.
Od roku 1957 mala spol. ČSA vo svojej leteckej flotile prvé prúdové lietadlo (kúpené v niekdajšom Sovietskom zväze).
V roku 1965 táto spoločnosť vlastnila 75 lietadiel a zabezpečovala letecké spojenie s viac ako stovkou miest po celom svete.
Pri delení republiky sa Mečiar s Klausom dohodli, že celý majetok ČSA ostane vo vlastníctve Českej republiky – a z Československých aerolínií sa stali bez zmeny skraty České aerolínie. Kdesi som zachytil, že protihodnotou pre SR vraj bola celá československá letka Mig 29, ktoré skutočne z majetku ČSFR pripadli Slovenskej republike.
Úpadok tejto spoločnosti s obrovským majetkom a viac než miliardou korún na účte sa začal hneď po zmene režimu. Išlo pochopiteľne o obdobie veľmi komplikované, no ČSA sa mohli oprieť o svoj veľký majetok, vlastné lietadlá a taktiež o neľahko získateľné práva na pristávanie na rôznych zahraničných letiskách.
ČSA tak napriek prvému neúspešnému pokusu o ,,privatizáciu“ tejto spoločnosti – spôsobom majetkovej účasti francúzskej spol. Air France, ktorú vlastnila Francúzska republika – toto obdobie prežili.
ČSA však nerozchodili to, čo väčšina poprevratových štátnych spoločností – čiže neodbornosť riadiacich pracovníkov a snahu o rozkradnutie ich majetkovej podstaty. V tejto disciplíne vynikli najmä dvaja ,,manažéri“ – a to Jaroslav Tvrdík, ktorý sa stal šéfom ČSA v roku 2003 a Radomír Lašák, ktorý Tvrdíka v roku 2006 nahradil. Obaja sa preslávili svojou neodbornosťou a súčasne rozhadzovaním stámiliónov českých korún z účtu spoločnosti ČSA na poradenstvo a nákupy, bez ktorých by sa ČSA určite obišla.
Započatú éru rozvratu ČSA, ktorú spustil Jaroslav Tvrdík – nielen – svojimi veľkolepými nákupmi nových lietadiel za miliardy korún (určite bez akýchkoľvek postranných záujmov a len pre dobro ČSA – a možno aj tak trošku, ale naozaj iba máličko , aj pre dobro ČSSD, ktorá ho do tejto funkcie dosadila) doklepol jeho nasledovník Radomír Lašák sériou rozpredaju jej majetkov.
ČSA v tomto období výrazne obmedzila rozsah svojej pôsobnosti a najmä letových destinácií. Počet ňou vlastnených a obsluhovaných lietadiel sa zmenšil na 14 a stále klesal… až sa stalo, že v roku 2019 tejto spoločnosti ostalo iba jedno jediné lietadlo, ktoré nakoniec taktiež odpredala – a to v roku 2022.
V roku 2013 do ČSA majetkovo vstúpila spoločnosť Korean Air. Opäť ju však nikam neposunula a o pár rokov nato z nej odišla. Nahradila ju česká spoločnosť Smartwings – to sa písal rok 2017.
Dňa 26. 10. 2024 spoločnosť ČSA definitívne skončila – a bola pohltená spoločnosťou Smartwings. Pridala sa tak do celého zoznamu ,,úspešne“ kapitalisticky transformovaných a relatívne kompetentne vykradnutých spoločností, ktoré vznikli ešte za prvorepublikovej éry, dobudované boli za socializmu, no neprežili ekonomické experimenty a neschopnosť poprevratových vládnych kádrov.
Čo tu ešte vlastne ostalo pre novodobých politikov rozložiť alebo rozkradnúť z pôvodne čs. štátneho majetku? Z významných spoločností ostal už asi iba český ČEZ, Budějovický Budvar, Lesy ČR, Lesy SR a k tomu veľké lány pozemkov vo vlastníctve nástupníckych štátov.
Je vôbec niečo, čo sa podarilo českej alebo slovenskej vláde od roku 1989 alebo 1993 vybudovať? Alebo aspoň úspešne rozvíjať? Lebo – zvlášť pre tých správne kapitalisticky indoktrinovaných – na západ od hraníc ČSR by sa také príklady našli. Najmä v odvetviach, ktoré sú kriticky dôležité pre fungovanie celého hospodárstva štátu.
Osobne som presvedčený, že štát nemá a nesmie byť iba v pozícii nočného vrátnika. A ak sa ním stane, tak to má svoje dôsledky. Napríklad také, že dnešná Slovenská republika prišla o väčšinu majetku, ktorý spravovala v roku 1993 a súčasne niekoľkonásobne zväčšila svoj štátny dlh (dnes sa blíži k 70-tim miliardám eur) a jej rozpočet je neustále mínusový.
Kde sú tie očakávané daňové príjmy z dobre riadených a úspešne sa rozvíjajúcich – predtým štátnych – spoločností, o ktorých poprevratoví politici často a radi rozjímali, keď obhajovali ich odpredaj súkromníkom či zahraničným spoločnostiam vo vlastníctve iných štátov? Žeby namiesto daní zo zisku skončili kdesi v daňových rajoch a časť z nich aj na skrytých zahraničných účtoch vo Švajčiarsku? Obzvlášť, ak by sme sa bavili o podnikoch v postavení prirodzených oligopolov alebo monopolov (ako napr. Slovenské elektrárne či Transpetrol).
Ideologickí fanatici, ktorí presadili a dodnes obhajujú neoliberalizmus postavený na predstave, že náš štát – čiže entita, ktorej ,,akcionárom“ sú všetci občania Slovenskej republiky – nemá nič vlastniť, lebo štát je tým najhorším vlastníkom, by určite dáke zdôvodnenia našli. Skutočnosť, že na západ od nás iné štáty ešte stále čosi vlastnia a dokonca aj riadia, by sa určite podľa nich dala prezentovať aj tak, že my – Slovensko – sme vlastne popredu. A to sme predsa vždy chceli. Či nie?
Chceli sme predsa dobehnúť a ideálne možno aj predbehnúť ten nami vysnívaný Západ a už to tu temer máme. Odštátnili sme skoro všetko… a teraz už musí prísť tá éra prosperity, vysokej kúpyschopnosti a radosti z toho, že už si nemusíme lámať hlavu s tým, ako tu niečo riadiť či spravovať. Urobia to s radosťou za nás iní – lepšie a v náš prospech. Veď ako inak!
Veď už sme spolu s nimi ,,Západ“ a sme ,,spojenci“. Už nás teda čaká iba zlatá éra nášho bytia. A keby náhodou nie, tak určite to bude preto, lebo sme nestihli odpredať aj Lesy SR a zvyšok štátnych pozemkov – tam bude ten pes zakopaný! A ak by to náhodou nestačilo, mohli by sme vyskúšať odpredať Slovenskú republiku dákemu štrukturálnemu investorovi. Napríklad takému Rakúsku – veď odtiaľ nás už kedysi a dlho riadili, tak prečo im nedať druhú šancu. No nie?
(Status na FB 26. októbra 2024)
