Milé Slovenky, milí Slováci, pre svoje posolstvo k 30. výročiu vzniku nezávislej Slovenskej republiky som si vybral miesto, ktoré pozná málokto z vás, hoci by k nemu mali povinne smerovať školské výlety i národné púte ako k posvätnému miestu a pamätníku našej identity. Nachádzam sa na Deákovom námestí v Budapešti, pred domom, v ktorom v rokoch 1819 – 1849 tridsať rokov žil a pôsobil jeden z najväčších mužov moderných slovenských dejín Ján Kollár. Tu zložil Slávy dceru, tu napísal Rozpravu o slovanskej vzájomnosti, tu položil základy ideológie, ktorá z neho urobila jednu z najvplyvnejších postáv európskych dejín 19. storočia. Pešť bola vtedy „najväčším slovenským mestom“, no napriek tomu sa mu tu nežilo ľahko, maďarskí nacionalisti mu často vytĺkali okná a počas revolúcie 1848/49 sa formálne dištancoval od „štúrovských radikálov“ a zo strachu nosil maďarskú kokardu.
Pikantnou zhodou historických okolností sa stalo, že práve v tunajšom Veľkom evanjelickom chráme farár Ján Kollár konfirmoval dvoch najväčších Maďarov 19. storočia, ktorých rodiny sa však v tom čase ešte hlásili k slovenskému pôvodu – vodcu maďarskej revolúcie Lajosa Kossutha a najvýznamnejšieho maďarského básnika Sándora Petőfiho, ktorého 200. výročie narodenia si práve dnes pripomíname. Jeho otec Štefan Petrovič bol Slovák z Novohradskej župy a jeho matka Mária Hrúzová z Turčianskej župy komunikovala výlučne po slovensky, po maďarsky nikdy poriadne nevedela. Mladý Alexander Petrovič si meno pomaďarčil až ako dvadsaťročný, čiže ako Sándor Petőfi sa uvádzal iba posledných šesť rokov života. A aby toho nebolo málo, strýko Márie Hrúzovej Juraj Hrúz bol učiteľom Jána Kollára.
Tento príbeh vám však nerozprávam len ako historické okienko. Jeho pointa spočíva v tom, že to bol práve Kollár, ktorý priniesol z nemeckého prostredia model moderného národa a inšpiroval tak štúrovcov. Tu sa začal náš historický pochod na ceste k národnej emancipácii. Keď dnes počujem novinárov, politikov, dokonca najvyšších ústavných činiteľov hovoriť o tom, že sa s existenciou samostatného Slovenska už „zmierili“, nemôžem uveriť vlastným ušiam. V ich ponímaní je Slovensko len trpené, nemajú k nemu žiaden hlbší vzťah, hoci vďaka nemu sú vo funkciách. Keď hovoria o tridsaťročnej púti Slovenskej republiky ako o „úspešnom príbehu“, zdôrazňujú, že sme členmi EÚ a NATO, akoby zmyslom našej existencie bolo len niekomu poslúžiť. Ešte arogantnejšie pôsobia slová šéfa slovenskej diplomacie, že Slováci si vlastne štát nezaslúžia, lebo zaň nebojovali a dostali ho zadarmo. Akoby náš nárok na existenciu posväcovalo iba krviprelievanie.
Generácia Mečiara, Gašparoviča, Čiča a Weissa síce nebojovala za štát, ale dovŕšila prirodzený emancipačný proces, ktorý bol výsledkom úsilia mnohých generácií od Kollára a Šafárika, cez Štúra a Hurbana, Daxnera a Francisciho, Paulinyho-Tótha a Vajanského, Štefánika a Škultétyho, Šrobára a Hodžu, Hlinku a Rázusa, Husáka a Dubčeka. 150 rokov trvalo, kým štúrovská idea jazykovej rovnoprávnosti vyústila do národno-štátnej nezávislosti. A hoci to bola cesta kľukatá a komplikovaná, jej smerovanie bolo logické, prirodzené a legitímne. Dnešnú Slovenskú republiku nemôžeme odtrhnúť od tohto historického zápasu. Pretože ak to urobíme, stratíme morálny kompas a zmysel našej nezávislosti. Všetci veľkí štátnici od Ľudovíta Štúra až po Milana Hodžu zdôrazňovali, že každý národ prežije len vtedy, keď prispeje primeranou časťou k spoločným hodnotám ľudstva. Jedným dychom však prízvukovali, že to nedosiahneme bez národnej slobody.
My sme na toto dedičstvo už dávno zabudli. Sme takí pasívni, že od nás nevychádzajú žiadne podnetné myšlienky, ani iniciatívne návrhy. No stratili sme zo zreteľa aj to, prečo sa všetci naši velikáni usilovali o slobodu a nezávislosť Slovenska. Dnešná Európska únia sa čoraz viac ponáša na nenávidený „žalár národov“, z ktorého sme sa po dramatických zápasoch a veľkých obetiach vymanili po rozbití habsburskej ríše. Heslo „BRATSTVO A SVORNOSŤ“ na štúrovskej zástave, ktoré už dávno malo visieť na prezidentskej štandarde, pripomína skôr to, čo nám chýba, ako to, čo by sme mohli ponúknuť svetu ako základy našich hodnôt. Nemali by sme preto po 30 rokoch bilancovať to, či sme „úspešnou krajinou“, ale to, či napĺňame naše duchovné dedičstvo a zmysel štátnosti, či predstavitelia Slovenskej republiky slúžia svojmu ľudu alebo cudzím záujmom. To je to najdôležitejšie, na čom dnes záleží. Všetko najlepšie, Slováci, nech žije a prekvitá nezávislá, slobodná a demokratická Slovenská republika!
(Status na FB 1. januára 2023)
