Volodymyr Zelenskyj mi čoraz viac začína pripomínať neurotického gruzínskeho exprezidenta Micheila Saakašviliho, ktorý sa preslávil nielen žutím vlastnej kravaty, ale najmä tragikomickým pobehovaním zo štátu do štátu a nezmyselným stupňovaním svojich požiadaviek, takže jeho západní chlebodarcovia z neho boli čoraz nervóznejší, nevedeli, čo s ním a napokon pre neho nepohli ani prstom, keď ho dal vlastný národ uväzniť… Aj Zelenskyj v tejto chvíli už nehrá ani tak o Ukrajinu ako o vlastný život, vie, že prehráva a pre vlastnú záchranu je ochotný obetovať aj svoju vlasť a uvrhnúť ju do jadrovej vojny. Dožaduje sa toho, čo mu západné veľmoci nasľubovali a nechce pochopiť, že to nemysleli vážne, že Ukrajina je rozbitá a on svoju úlohu dohral…
O tom, že Zelenskyj pomaly prestáva byť posvätná krava, svedčí tiež to, že dokonca aj Denník N s dvojročným oneskorením opatrne pripúšťa, že na Ukrajine sú nejakí prenasledovaní novinári a kyjevská junta na nich stupňuje tlak. Pravda, ešte im nedovolili písať, že sú tam väznice preplnené politickými väzňami z opozície, ale pomaly pripravujú verejnosť na to, čo my už dávno vieme zo štatistík Index of democracy, že Ukrajina nepatrí medzi demokratické štáty.
V tejto súvislosti si s úsmevom spomínam na prekvapený výraz Šimona Žďárskeho, ktorého som v nedávnom rozhovore pre Nový Čas upozornil, že na Ukrajine sú zakázané opozičné médiá a pozatváraní opoziční politici a on sa ma neveriacky až detinsky spýtal, že odkiaľ to viem. Nuž, všetci nečerpáme informácie len zo slovenských médií. Našťastie. Mimochodom, kým červené denníčky špekulovali, že japonská organizácia Nihon Hidankyo bojujúca za svet bez jadrových zbraní dnes získala Nobelovu cenu za mier za to, že poukazuje na nukleárnu hrozbu z Ruska, šéf tohto mierového hnutia Toshiyuki Mimaki dnes urobil úplne iné prirovnanie. Vyhlásil, že situácia v Gaze sa ponáša na Japonsko po jadrovej apokalypse v Hirošime a Nagasaki. Ale to sa už z našich médií opäť nedozviete…
(Status na FB 11. októbra 2024)
