Eduard Chmelár: Storočnica najdlhšie pôsobiaceho slovenského premiéra Petra Colotku

Viacerí politici a politickí aktivisti si včera pri hrobe Gustáva Husáka pripomenuli 112 rokov od jeho narodenia, no v ten istý deň bolo oveľa významnejšie výročie, na ktoré si nespomenul nikto. Pred 100 rokmi, 10. januára 1925, sa v obci Sedliacka Dubová narodil jeden z našich najvýznamnejších a najschopnejších politikov 20. storočia, najdlhšie slúžiaci slovenský premiér (19 rokov) Peter Colotka. Jeho životný príbeh neznesie primitívne hádzanie všetkých komunistických kádrov do jedného normalizačného vreca, a to tým skôr, že za viacerými pozitívnymi projektmi, ktoré sa dnes pripisujú Husákovi, stál práve on. Preto som sa rozhodol, že vám ho trochu priblížim.

Peter Colotka bol jedným z najerudovanejších slovenských právnikov. Začínal ako učiteľ na Právnickej fakulte a vo svojich 33 rokoch to dotiahol až na prorektora Univerzity Komenského. Ako 37-ročný sa stal členom Medzinárodného súdneho dvora v Haagu. V júli 1963 ho vymenovali za člena tzv. barnabitskej komisie, ktorá preverovala politický monsterproces so slovenskými „buržoáznymi nacionalistami“. Poznanie metód a hrôz komunistického teroru ním hlboko otriaslo. Vtedy sa spoznal aj s Gustávom Husákom. Na základe svojich zistení sa rozhodol vypracovať plán zvýšenia právomocí Slovenskej národnej rady, ktoré boli vtedy iba symbolické. Materiál pod názvom „Za plnšie uplatnenie Slovenskej národnej rady“ schválilo spoločné zasadnutie ÚV KSČ a ÚV KSS v máji 1964. Postavenie SNR sa síce upevnilo, ale centralisti sa postarali o to, aby neprekročilo rámec unitárnej ústavy z roku 1960.

Colotka sa nevzdával a na zasadnutí ÚV KSČ v marci 1967 vystúpil s prejavom, v ktorom navrhol, aby bola Bratislava zákonom vyhlásená za hlavné mesto Slovenska. Prezident a prvý tajomník strany Antonín Novotný na rokovaní údajne zúril ako nepríčetný a dokonca vyhlásil, že Gottwald urobil chybu, keď pripustil existenciu slovenských národných orgánov. Obaja politici pociťovali voči sebe silnú averziu. Preto keď mu na jeseň 1967 Jozef Lenárt ponúkol funkciu podpredsedu česko-slovenskej vlády, odmietol ju pre ostrý nesúhlas s Novotného politikou. Na zasadnutí ÚV KSČ začiatkom januára 1968 jednoznačne žiadal, aby Novotný odstúpil z najvyššej straníckej funkcie, na ktorú nestačí. Zvolenie Alexandra Dubčeka preto privítal s veľkým zadosťučinením a keď mu Oldřich Černík v apríli 1968 ponúkol funkciu vicepremiéra, tentoraz už neodmietol a plnohodnotne sa zapojil do obrodného procesu. Považoval to za svoju morálnu povinnosť.

Do jeho kompetencií patrila citlivá otázka rehabilitácií nezákonne odsúdených v päťdesiatych rokoch, príprava rozdelenia spravodajských služieb, príprava zákona o zhromažďovacom a združovacom práve, ústavný zákon o postavení národnostných menšín a predovšetkým – bol autorom najvýznamnejšieho výdobytku Pražskej jari, tlačového zákona, ktorý po prvý raz zaviedol úplnú slobodu tlače.

Invázia vojsk Varšavskej zmluvy v noci z 20. na 21. augusta 1968 ho zastihla v Bratislave. Bol šokovaný. Na druhý deň vystúpil v rozhlase a okupáciu ostro odsúdil a odmietol. Vyzval občanov k rozvahe, aby nedochádzalo k ďalším stratám na životoch. Keď sovietski vojaci uniesli najvyšších štátnych a straníckych predstaviteľov, Colotka 24. augusta opäť vystúpil v rozhlase a rázne oznámil, že „všetky slovenské národné orgány pevne stoja za legálnymi orgánmi ČSSR. To je tiež jedinou politikou slovenského národa a nič iné sa neprijme.“

Zdalo sa, že jeho dni sú spočítané. No keď sa 1. januára 1969 na základe ústavného zákona o česko-slovenskej federácii ustanovilo Federálne zhromaždenie ČSSR, Husák i Svoboda ho presviedčali, aby túto funkciu prevzal. Colotkovi sa do funkcie príliš nechcelo, lepšie sa cítil v kresle vicepremiéra, a preto navrhoval Ladislava Novomeského. No keďže ten bol už v tom čase veľmi chorý a na základe odporúčania lekárov to odmietol, Peter Colotka sa napokon podvolil naliehaniu Alexandra Dubčeka. Preto je paradoxné, že už o tri mesiace, keď sovietske vedenie tlačilo na výmenu na čele KSČ, Dubček požiadal Colotku, aby mu funkciu predsedu parlamentu odovzdal. Ten mu bez akýchkoľvek protestov ustúpil.

Už 5. mája 1969 však Petra Colotku vymenovali za prvého predsedu vlády Slovenskej socialistickej republiky. Ani toto kreslo nemal isté. Ani on sa totiž nevyhol v roku 1970 normalizačným previerkam, na ktorých mal odpovedať na otázku, či súhlasí so vstupom vojsk Varšavskej zmluvy do ČSSR a či ho považuje za „internacionálnu pomoc“ Colotka Husákovi jasne povedal, že pod toto sa nemôže podpísať. Husák potom zariadil, aby mu túto otázku nekládli. Colotka zostal Husákovi verný až do konca svojho politického života.

Ako slovenský premiér to v tomto období nemal jednoduché. Patril k umierneným politikom, najlepšie sa cítil medzi umelcami a intelektuálmi a mnohým z nich aj ochotne pomáhal alebo ich vyťahoval z problémov. Jeho úhlavným nepriateľom bol mocný ideologický tajomník ÚV KSČ Vasil Biľak, ktorý mu dosadzoval do vlády predstaviteľov konzervatívneho krídla a tzv. jastrabov. Colotka protestoval proti zasahovaniu do svojich kompetencií až u Husáka, ale väčšinou nepochodil. Napriek tomu sa ako premiér vedel postarať o to, že normalizácia bola na Slovensku oveľa miernejšia ako v Česku a prispel k tomu, že slovenská spoločnosť bola menej polarizovaná. V čase, keď bol predsedom vlády SSR, Slovensko výrazne pokročilo v ekonomickom, sociálnom a kultúrnom rozvoji, realizovali sa veľké projekty v priemysle, energetike, poľnohospodárstve, bytovej výstavbe, ale aj v školstve, umení a športe. Ako tolerantný človek mal dobré vzťahy s cirkevnými hodnostármi a vytvorenie samostatnej slovenskej katolíckej cirkevnej provincie koncom roka 1977 považoval za veľký úspech. Legendárna bola jeho pravidelná účasť na Medzinárodnom výstupe mládeže na Rysy, na vrchol vystúpil najmenej tridsaťkrát.

Keď v druhej polovici osemdesiatych rokov začali niektorí vedúci funkcionári KSČ (Biľak, Indra, Hoffmann, ale prekvapujúco silno predovšetkým Ladislav Adamec) vyvíjať nátlak, aby Gustáv Husák odstúpil, Peter Colotka (s ktorým sa o tom prezident radil) ho prosil, aby v žiadnom prípade neodovzdával najvyššiu stranícku funkciu Milošovi Jakešovi. Svoj postoj prezentoval aj na zasadnutí Predsedníctva ÚV KSČ 19. novembra 1987, keď všetkým pripomenul: „Je stále najvyššou autoritou. Prevyšuje nás všetkých o dve hlavy. Zosobňuje jednotu vo vedení strany. Navrhované riešenie s Jakešom by bolo veľmi zlé.“ Jakeša vyzval, aby s Husákom radšej spolupracoval, lebo sa od neho môže veľa naučiť.

Vynútená rezignácia Gustáva Husáka na funkciu generálneho tajomníka ÚV KSČ na zasadnutí vedenia strany 17. decembra 1987 znamenala aj poslednú kvapku pre Petra Colotku. Už od bezvýslednej návštevy Michaila Gorbačova v ČSSR vo veci stiahnutia okupačných sovietskych vojsk sa postupne rozchádzal s líniou strany. V deň, keď sa stal Ladislav Adamec federálnym premiérom (12. októbra 1988) sa demonštratívne vzdal všetkých straníckych a štátnych funkcií a odišiel z politiky. Od januára 1989 pôsobil ako veľvyslanec vo Francúzsku, odkiaľ ho o rok stiahli a snaživí „obrodení komunisti“ ho vylúčili z komunistickej strany. Pritom mal viac charakteru ako oni všetci dokopy.

Peter Colotka zomrel vo veku 94 rokov 20. apríla 2019 v Bratislave. Možno mu pričítať niektoré politické chyby a určite musel robiť veľa kompromisov, ale nemali by sme zamlčiavať alebo zabúdať, že to bol veľmi múdry štátnik a kultivovaný človek, ktorý vykonal pre Slovensko veľa dobrého. Zvlášť porovnanie s dnešnou úrovňou politickej elity až kričí.

(Status na FB, 11. januára 2025)