Eduard Chmelár: Opozíciu ide rozpučiť od jedu: z premiéra Fica sa predsa len môže stať mierotvorca

Tí, ktorí ma poznajú lepšie, vedia, že mojím celoživotným úsilím a snom je, aby Slovensko zohrávalo pri dosahovaní medzinárodnej bezpečnosti významnejšiu a dôstojnejšiu úlohu ako len dodávky zbraní a vojakov či podporu militaristických cieľov veľmocí. Lebo v tom, ako a čím prispievame k európskej civilizácii, je zmysel moderných slovenských dejín, ako o tom uvažovali štátnici od Ľudovíta Štúra až po Milana Hodžu. Vždy som bol presvedčený, že by sme mali byť na tomto poli aktívnejší a že náš potenciál je niekde inde ako poslúžiť vojnovým plánom mocných spojencov. Programovo nadväzujem na koncepciu „Bratislavy – mesta mieru“. Tento titul udelila nášmu hlavnému mestu pred 38 rokmi Svetová rada mieru. Jej predseda, indický politik Rómeš Čandra pricestoval 27. novembra 1986 osobne do Bratislavy a na slávnostnom večernom podujatí v Redute oboznámil prítomných s deklaráciou Svetovej rady mieru, ktorá sa rozhodla udeliť Bratislave čestný titul, ktorý „je výrazom uznania bohatých mierumilovných a humanistických tradícií“ nášho hlavného mesta. Spomínané ocenenie teda nebolo odrazom „ideológie studenej vojny“, ako dnes tárajú niektorí neprajníci, ale vyzdvihnutím historickej tradície, keďže v Bratislave boli uzavreté minimálne štyri mierové zmluvy a konali sa tu tri významné medzinárodné rokovania.

Prvý bratislavský mier uzavrel 21. júla 1271 uhorský kráľ Štefan V. s českým kráľom Přemyslom Otakarom II. Druhý bratislavský mier uzavrel 7. novembra 1491 uhorský kráľ Vladislav II. Jagelovský s rímsko-nemeckým cisárom Maximiliánom I. Tretí bratislavský mier uzavrel 30. decembra 1626 cisár Ferdinand II. s Gabrielom Bethlenom. Štvrtý bratislavský mier uzavrel 26. decembra 1805 po bitke pri Slavkove Napoleon Bonaparte s ruským cárom Alexandrom I. a rakúskym cisárom Františkom II. Okrem toho treba spomenúť minimálne tri významné medzinárodné rokovania. V marci 1515 sa tu stretli uhorský kráľ Vladislav II., poľský kráľ Žigmund I. a rímsko-nemecký cisár Maximilián I. Na jar 1815 tu v rámci Viedenského kongresu uzavreli významnú dohodu o delení Saského kráľovstva rakúsky kancelár Metternich, ruský cár Alexander I., premožiteľ Napoleona v bitke pri Waterloo vojvoda Wellington a francúzsky minister zahraničných vecí Talleyrand. No a vo februári 2005 hostila Bratislava summit amerického prezidenta Georga Busha a ruského prezidenta Vladimira Putina.

Žiaľ, túto tradíciu sme nielen hanebne potupili ponovembrovou politikou, ale pošpinili sme ju aj tým, že jeden zo symbolov mesta, 16-metrov vysokú sochu Vladimíra Môťovského s názvom Kontakty mieru a s ikonickým nápisom „Bratislava – mesto mieru“ dala Národná diaľničná spoločnosť v roku 2009 odstrániť, rozpíliť a jej časti ležia v oplotenom areáli Správy a údržby diaľnic vo Vajnoroch. Všetky doterajšie pokusy obnoviť tento vzácny monument a nájsť mu dôstojné miesto zatiaľ zlyhali.

Už do volebnej kampane v rámci kandidatúry za prezidenta Slovenskej republiky v roku 2019 som vstupoval s návrhom a prísľubom, že ak budem úspešný, ponúknem Bratislavu aj s jej komparatívnymi výhodami ako miesto rôznych diplomatických a mierových rokovaní ako príspevok Slovenska k európskej bezpečnosti a svetovému mieru. Toto moje odhodlanie umocnila 13. septembra 2021 návšteva pápeža Františka v Bratislave, ktorý v záhrade Prezidentského paláca predniesol politikmi ignorovanú výzvu, aby sa Slovensko stalo „posolstvom mieru v srdci Európy“. Keď som sa stal po parlamentných voľbách v novembri minulého roka poradcom predsedu vlády, mojou hlavnou motiváciou, misiou a prioritou, prečo som túto funkciu prijal, bola práve šanca (ako som to povedal vo svojom prvom rozhovore s Petrom Bielikom v TA3), že sa z Roberta Fica môže stať mierotvorca. Včerajšia správa, že slovenský premiér a ruský prezident rokovali v Kremli aj o možnosti vybrať si Bratislavu za miesto rokovaní o mieri na Ukrajine, u mňa preto celkom logicky vzbudila nádej i zadosťučinenie. Zadosťučinenie vzhľadom na všetky tie klamstvá SNS, že som vraj rokoval o mieri „za chrbtom predsedu vlády“ (čo je čistá lož, lebo o všetkých mojich aktivitách bol podrobne informovaný a súhlasil s nimi), ale aj vzhľadom na urážlivé táraniny „expertov“ typu Radoslav Štefančík, ktorý mudroval, že „Chmelárov mierový plán je sen starej baby bez reálneho základu“, že som na tento nápad prišiel „niekde v cigarovom klube pri nejakom promile alkoholu v krvi“ (na rozdiel od tohto arogantného ožrana večne bľabotajúceho od veci nefajčím a nepijem) a že si to vraj uvedomoval aj Fico, a preto ma odvolal, lebo Putin mier nechce…

Ako iste tušíte, včerajšia správa ma potešila. Ale potešila ma hlavne preto, že sa premiér v tomto smere konečne rozhýbal. Z hľadiska konkrétneho významu tejto informácie však netreba prepadať eufórii, lebo keď som včera večer prebehol slovenské médiá a sociálne siete, musím konštatovať, že mnohí politici a novinári zasa niečo nepochopili. Takže, prvý omyl: ruský prezident nijaký summit v Bratislave nepotvrdil a ani s ním jednoznačne nesúhlasil. Čo vlastne povedal Vladimir Putin? Odpovedal na otázku redaktora ruskej tlačovej agentúry TASS, ktorá znela takto: „Je pravda, že (Fico) svoju krajinu ponúkol ako platformu na rokovania s Trumpom? Ak áno, čo ste mu odpovedali?“ Ruský prezident potvrdil, že to bol slovenský premiér, ktorý navrhol Bratislavu ako miesto mierových rokovaní o ukrajinskom konflikte a že sa o to „prehnane snažil“. Vladimir Putin na to zareagoval doslova takto: „A my vlastne ani nie sme proti, ak na to príde. Prečo nie?“ Všimnite si ten tón. Takto v komunikácii nevyzerá jednoznačný súhlas. V tom prejave sú tri podmienky: 1) „my vlastne ani nie sme proti“ nie je áno – je to pripustenie jednej z viacerých možností, ktorá v tejto chvíli ani nie je najreálnejšia (momentálne má vyššie šance Istanbul) 2) „ak to príde“ – naznačuje, že mierové rokovania nemusia byť v dohľadnej dobe na stole, či už pre výhrady jednej alebo druhej strany 3) „prečo nie?“ – skrýva v sebe nielen šancu, ale aj pochybnosti. Tu si treba všimnúť najmä Putinove slová o „prehnanom snažení“ slovenského premiéra, ktoré naznačujú, že Vladimir Putin nemá k Robertovi Ficovi maximálnu dôveru.

Na to, aby sme pochopili význam týchto slov, sa musíme vrátiť pár rokov dozadu, keď Moskva zastavila export plynu na Ukrajinu, lebo Kyjev nezaplatil ruskému štátnemu koncernu Gazprom za predchádzajúce dodávky a navyše kradol z tranzitného plynovodu pre vlastnú spotrebu. Toto opatrenie však svojím spôsobom sabotoval slovenský premiér Fico, ktorý sa rozhodol pomôcť svojmu východnému susedovi tým, že nariadil reverzný tok plynu – inými slovami: začal posielať ruské energonosiče späť na Ukrajinu. Putina to veľmi rozhnevalo a nikdy to Ficovi nezabudol. Na tomto mieste treba poukázať na to, že v rozpore s hysterickým tliachaním opozície sa Robert Fico nechodil nikdy nikomu klaňať a vedel rokovať s Vladimirom Putinom ako rovný s rovným – tak ako by to nikto zo súčasných opozičných tajtrlíkov voči žiadnemu zahraničnému partnerovi nedokázal. Podstatné však je, že takýmito krokmi ako reverzný tok plynu, vybudovanie opravovne ukrajinskej vojenskej techniky v Michalovciach, masívne dodávky delostreleckých granátov na Ukrajinu a podobne strácala Ficova vláda v Moskve dôveru. Rusko nikdy nepovažovalo súčasnú slovenskú vládu za proruskú, to je slaboduchá propaganda progresivistov. Napokon, rovnako zavádzajúco sa u nás interpretuje výraz „недружественные страны“, ktorý v ruštine neznie tak tvrdo ako „nepriateľské krajiny“, ale mal by sa prekladať skôr ako „nespriatelené krajiny“. Výrazu „nepriateľské“ v ruštine zodpovedá skôr slovo „вражеские“. A nezabúdajme pritom, že to bol Ivan Korčok, ktorý ako prvý označil Rusko za „nepriateľský štát“, a to už dva roky pred vojnou, hneď na prvej tlačovej konferencii po vymenovaní za ministra zahraničných vecí, keď nás Rusi ešte označovali za „partnerov“.

Ale späť k vzťahu Putin – Fico. Nemenovaný ruský diplomat ma asi pred polrokom upozornil, že summit v Bratislave považuje za nereálny, že si vie predstaviť maximálne konferenciu na úrovni ministrov zahraničných vecí, lebo v Moskve na niektoré veci (o ktorých som písal vyššie) nezabúdajú. Ale i schôdzka šéfov ruskej, ukrajinskej, americkej a čínskej diplomacie by bola úspechom a určitým posunom vpred vzhľadom na doterajšiu totálnu absenciu dialógu. No aj tu môže byť určitý problém, ktorý počas včerajšej tlačovej konferencie naznačil ruský prezident Vladimir Putin. O možnosti mierových rozhovorov v Bratislave sa vyjadril takto: „Chcem zdôrazniť, že pán Fico, neviem, môže mať nejaké spory so súčasným ukrajinským vedením, ešte s niekým v Európskej únii, akosi to tam u nich nie je všetko v poriadku z hľadiska vzájomného porozumenia…“ Je to trochu nejasná formulácia, ale smeruje k tomu, že slovenský premiér môže mať problém s akceptáciou v Kyjeve a Bruseli. A v tomto spočívajú aj moje určité výhrady k súčasnej slovenskej zahraničnej politike. Na jednej strane po dlhých rokoch úpadku obnovila svoj východný, ázijský a juhoamerický vektor (čo treba iba privítať), na druhej strane neprimerane zanedbala svojich západných spojencov. Na to vám nestačia len formálne rokovania na úrovni rezortnej rady EÚ, na to potrebujete aj neformálne bilaterálne stretnutia. Predstavitelia ministerstva zahraničných vecí prestali chodiť dokonca aj na štátne recepcie jednotlivých veľvyslanectiev. Laikovi sa to môže zdať banálne, tam sa však nechodíte najesť, ale predovšetkým získavať diskrétne informácie, ku ktorým sa v uvoľnenej atmosfére dostanete ľahšie ako pri oficiálnych rokovaniach.

Ruský prezident síce označil slovenský postoj k ukrajinskému konfliktu za neutrálny, takto to však nemusia vnímať v Kyjeve a Bruseli. Nikto nemôže poprieť, že vzťahy Slovenska a Ukrajiny po minulotýždňovej konfrontácii výrazne ochladli. Tejto atmosfére iste neprospela správa, ktorá sa v našich médiách vôbec neobjavila: v utorok sa jeden z lídrov ukrajinskej opozície Viktor Medvedčuk obrátil na bruselskú prokuratúru so žiadosťou o začatie trestného stíhania proti Volodymyrovi Zelenskému v súvislosti s „pokusom o podplatenie predsedu vlády SR Roberta Fica“. Narážal pritom na korupčnú ponuku ukrajinského prezidenta, ktorý údajne navrhol slovenskému premiérovi úplatok vo výške 500 miliónov eur za to, že bude súhlasiť so vstupom Ukrajiny do NATO. V každom prípade za reálnejšie ako priame mierové rokovania Kyjeva a Moskvy v súčasnej situácii považujem to, čo vlastne zaznelo v pôvodnej otázke novinára z TASS: v Bratislave by sa mohol uskutočniť úvodný summit prezidenta USA Donalda Trumpa a prezidenta Ruskej federácie Vladimira Putina. Obaja štátnici prejavili vôľu stretnúť sa čo najskôr a na takéto stretnutie sa vyberá neutrálna pôda, ktorá vyhovuje obom. Bratislava by dokonca mohla ešte viac vyhovovať Donaldovi Trumpovi, ktorí po svojom znovuzvolení zatelefonoval ako prvému európskemu politikovi práve Robertovi Ficovi. To mnohé naznačuje.

A tak jediný, kto sa v tejto šachovej partii totálne znemožnil, je slovenská opozícia. Človeku sa až nechce veriť, že čosi také naivné, hlúpe až primitívne sa tlačí do vedenia tohto štátu. Predpokladám, že Michal Šimečka dostal pri písaní svojho statusu hysterický záchvat a že si to po sebe ani neprečítal, lebo inak mi to zmätené bľabotanie nedáva zmysel. Chápem, že dostať takýto šach-mat po tom, čo si svoj útok na premiéra postavíte na blúznení o vlastizrade, je veľmi nepríjemné, ale ak chce, aby ho brali príčetní ľudia vážne, mal by si svoje vetné konštrukcie postaviť na aspoň akom-takom logickom základe. Predovšetkým, jeho veta – „Ak chce Fico mier, mal v prvom rade vyzvať Putina, aby zastavil útoky a prestal vraždiť nevinných ľudí na Ukrajine. Také je to jednoduché.“ – poukazuje na totálnu, dokonca aj teoretickú neznalosť riešenia medzinárodných konfliktov. Ak je niekde nejaký konflikt, tak ho nevyriešite tak, že vyzvete jednu stranu, aby sa vzdala – to by snáď mohol vedieť aj taký jednoduchý človek ako Michal Šimečka. Nie, tento spor vôbec nie je jednoduchý a keďže o ňom už vyšli stohy expertíz, predpokladám, že za takýmito primitívnymi návrhmi nie je neznalosť, ale neochota ukončiť vojnu.

Po druhé, vyčítať Ficovi, že o svojich zámeroch neinformoval slovenskú verejnosť, je úplne mimo misu. Tento Kissinger z Trnávky by sa mal naučiť, že diplomatické rokovania týkajúce sa vojny a mieru sú väčšinou tajné, aby sa nezmaril želaný zámer. Ako vidíme, úplne oprávnene, lebo táto nežičlivá opozícia by radšej všetko prekazila, než aby mala dopustiť, že sa Bratislava stane centrom svetovej diplomacie. Napokon, toto pravidlo potvrdil včera aj ruský prezident, keď svoju výnimku okomentoval takto: „Viete, spravidla nezverejňujeme, o čom hovoríme, pokiaľ sa nerozhodneme povedať novinárom o tom, na čom sme sa dohodli. Ale myslím si, že pán Fico sa na mňa neurazí.“ Vyvodzovať z toho, že o slovenských postojoch sa rozhoduje v Kremli, je až zázračne hlúpe.

No a k Šimečkovmu výroku, že Fico svojou mierovou politikou odvádza pozornosť od toho, že nedostaval diaľnicu do Košíc, sa už naozaj ťažko hľadajú rozumné slová. Vlastne podobne primitívne zareagoval aj Ivan Korčok, ktorý napísal, že Ficovo úsilie hostiť rokovania o mieri medzi Ruskom a Ukrajinou nemá nič spoločné s obhajobou slovenských záujmov… Naozaj? A čo už môže byť väčším záujmom ako dosiahnuť mier v Európe? Viete, ľudia ako Šimečka či Korčok mi pripomínajú, prečo ich náhle objavenú lásku k „nášmu Slovensku“ považujem za strašne falošnú. Oni totiž Slovensku nikdy neverili. Nevedia sa nadchnúť pre nejakú veľkolepú víziu, čím by Slovensko mohlo byť, ako by mohlo rásť a kam by sa mohlo posunúť, oni pohŕdavo spochybňujú alebo sa dokonca vysmejú každému návrhu, ktorý by povýšil význam našej vlasti na niečo, čo ju presahuje. V ich predstavách má Slovensko iba poslúžiť globálnym záujmom veľmocí a súkromným záujmom nadnárodných korporácií a má pasívne prijať svoje podradné miesto v mocenskej hierarchii.

Preto dnes opozícia žiarli a zúri, lebo, povedzte mi, kedy sa naposledy písalo o Slovensku na prvých stránkach svetových denníkov alebo v Japonsku či v Brazílii? Toto oni nikdy nedokážu. Korčok ako šéf diplomacie neurobil pre Slovensko vôbec nič, bol poskokom jednej ambasády, staral sa len o vlastnú kariéru. Podobne Michal Šimečka, ako podpredseda Európskeho parlamentu nevykonal vôbec nič, ale za poslušnosť voči bruselským elitám dostal väčšiu pracovňu. Snáď si to uvedomí aj odbojný poslanec Samuel Migaľ, ktorý uvažuje o vyslovení nedôvery Ficovej vláde teraz už vlastne preto, lebo sa usiluje využiť komparatívne výhody Bratislavy na podporu dosiahnutia európskeho mieru. Dajme im trochu času, aby mali aspoň šancu si dodatočne uvedomiť, ako strašne sa svojimi výkrikmi „vlastizradca“ či „kolaborant“ zosmiešnili a strápnili. A ako veľmi by dejiny ocenili, keby myšlienku mierového summitu v Bratislave podporili aj oni ako spoločný príspevok Slovenska k bezpečnosti v Európe. Aj keď ja už od nich neočakávam vôbec nič.

(Status na FB, 27. decembra 2024)