
Táto fotografia pochádza z jari 2003. Počas nezákonnej invázie „koalície ochotných“ na čele s USA do Iraku som pred ambasádou Spojených štátov zorganizoval tichý protest, v rámci ktorého sme vytvorili slovo MIER z ľudských tiel. Napravo som ja, vedľa mňa sa skláňa Ivan Štefunko, neskorší zakladateľ PS. Prečo to spomínam? Lebo všetci jeho dnešní kamaráti z Progresívneho Slovenska – Korčok, Šimečka, Valášek, Bátor – podporovali vojenskú agresiu v Iraku a stáli na strane najkrvavejšieho lídra a najmasovejšieho vraha od skončenia prvej fázy studenej vojny, Georga W. Busha. Taktne pritom obíďme, že Ivan Korčok sa chodil klaňať aj predstaviteľom saudskoarabskej tyranie – v tomto kontexte je dôležitejšie, že ako vtedajší štátny tajomník MZV SR obhajoval porušenie medzinárodného práva a vyslanie slovenských vojakov do útoku na Irak bez mandátu Bezpečnostnej rady OSN. Takže keď sa na dnešnom proteste hecovali – „My si s vrahmi ruky nepodávame!“ – opäť klamali. Podávali si ruky s najväčšími masovými vrahmi posledných desaťročí – s Georgom Bushom, s Tonym Blairom, s Benjaminom Netanjahuom či so saudskoarabským princom.
Je dôležité pochopiť, akí pokrytci oproti nám stoja. Vždy podporili akékoľvek vojenské barbarstvo USA a Izraela, no teraz sa tvária, že im ide o slobodu Ukrajiny. Nejde. Ich jedinou motiváciou je nenávisť k Rusku a jeho oslabenie. Je im pritom jedno, koľko ľudí pri tom zomrie, v ich videní sveta Ukrajina môže byť zničená, ale Rusko musí padnúť. Vrcholom perverznosti je, že vytiahli heslo „Nie v našom mene“. Toto bolo totiž naše heslo, heslo pacifistov, keď sme protestovali proti vojnovým náladám aj takých štváčov, ako Ivan Korčok, Ivan Mikloš či Grigorij Mesežnikov, ktorí dnes vykrikujú hlúposti o vlastizradcoch, hoci tej vlasti donedávna nevedeli prísť na meno. Nič im nie je sväté. Michal Šimečka dnes vykrikoval, že Robert Fico dourážal Volodymyra Zelenského, hoci to bolo presne naopak. A ja sa pýtam, čo je toto za krajinu, ktorá sa nedokáže zomknúť ani vo chvíli, keď útočia na jej najzákladnejšie záujmy. Svedčí to o nedostatočnej vyspelosti našej politickej kultúry, lebo toto by sa v žiadnom inom európskom štáte nestalo. Ľudia ako Šimečka bytostne nenávidia Slovensko, pohŕdajú ním, nerozumejú mu, preto sa vždy a zásadne postavia na stranu Washingtonu, Bruselu, Berlína, Prahy či Kyjeva, len nie Bratislavy.
Mimochodom, Praha. Ja naozaj neviem, kto už Čechom raz a navždy vysvetlí, aby sa starali do vlastných vecí. Čo sa má čo česká vláda miešať do toho, kam cestuje slovenský premiér? Šéf diplomacie Blanár by si mal predvolať českého veľvyslanca v Bratislave a dôrazne mu vysvetliť, kde sú červené čiary zasahovania do vnútorných záležitostí a že to viac trpieť nebudeme. Tým skôr, že včerajšie pyšné poučovanie premiéra Fialu a ministra Lipavského, že Slovensko si nesplnilo domácu úlohu, ktorú už má Česko dávno za sebou, lebo na jeho území sa ruský plyn nenachádza – dnes zosmiešnil hlavný ekonóm Trinity Bank Lukáš Kovanda. Ako uviedol pre TASR, dovoz ruského zemného plynu do Česka medziročne vzrástol o neuveriteľných 530 percent, takže Rusko je suverénne najväčším dovozcom tejto suroviny do Českej republiky. Aj pre našich západných susedov teda môže predstavovať zastavenie tranzitu cez územie Ukrajiny zásadný problém. Ako zdôraznil Kovanda: „Túto situáciu sa teraz snaží zvrátiť najmä Slovensko.“
Mali by sme byť preto pyšní na misiu premiéra Fica. Namiesto toho zažívame deň pred Vianocami neskutočnú hystériu zmyslov zbavených opozičných lídrov, ktorých opustili posledné známky príčetnosti. Inak by museli vedieť, že táto pracovná cesta neznamená a ani nemôže znamenať žiadnu zmenu zahraničnopolitickej orientácie Slovenskej republiky. Dokonca aj ruské médiá sa zhodli, že Ficova návšteva sa zbytočne preceňuje, že si prišiel riešiť domáce problémy a Rusko z toho nič nemá. Navyše, štátnicky zodpovedná opozícia kdekoľvek v Európe by sa už dávno ohradila voči bezočivým slovám ukrajinského prezidenta Zelenského, ktorý (snažiac sa zahovoriť svoj škandalózny pokus o podplatenie slovenského premiéra) sa paranoidne opýtal, kto ho platí a obvinil ho, že chce Putinovi pomôcť vyhrať vojnu. Nikto nepodporoval Zelenského v týchto choromyseľných úvahách, ale pre našu nepríčetnú opozíciu je to ďalší dôkaz Ficovej vlastizrady.
Skrátka, opäť sa potvrdilo, že opozičné sily z PS a SaSky zmatovičovateli. Používajú rovnako extrémistický slovník ako Matovič, len k pojmom mafián a zlodej pribudol zradca a kolaborant. Je jasné, že v takejto atmosfére nemôže prebiehať seriózny politický dialóg. Tým skôr, keď sa na protestoch používajú čoraz vulgárnejšie transparenty. Taktika na uchopenie moci „za slušné Slovensko“ je už prežitá a prekuknutá, teraz dostávajú priestor autentickí grázli. Pritom už aj generálny tajomník NATO Mark Rutte je striedmejší a kritizuje Zelenského za to, že jeho výpady voči európskym politikom (konkrétne spomenul nemeckého kancelára Olafa Scholza) „neboli vždy fér“. Ale kto skrotí tohto zeleného mužíka, ktorého drzosť už prekračuje všetky medze – zvlášť, keď patríme medzi krajiny, ktoré Ukrajine najviac pomáhajú a on sa nám takto sebecky „odvďačí“?
Zdá sa, že sa tu hrá oveľa vyššia hra. Prvý pokus o vyvolanie nepokojov nevyšiel, účasť na dnešnom opozičnom proteste bola pre určité kruhy neuspokojivá. Nastupuje však záložný plán. Odbojný poslanec Hlasu Samuel Migaľ dnes povedal, že si ešte bude musieť rozmyslieť, ako bude hlasovať o vyslovení nedôvery vláde, ktorú chce iniciovať opozícia. No tak ale toto už nie je „odlišný názor“ v rámci koalície. Poslanec Migaľ všetkých oklamal, že sa cíti byť súčasťou koalície, lebo teraz sa už správa ako opozičný politik. Z plyšového koníka sa stal trójsky kôň opozície. Sklamal ma tým, lebo ešte pred pár dňami ma ubezpečoval, že sa cíti byť sociálnym demokratom a nechce opustiť vládnu koalíciu. Keby to bola pravda, o vyslovení nedôvery vláde by nesmel ani len uvažovať. Sympatizoval som s niektorými jeho kritickými postojmi, ale toto sa nerobí. Nevylučujem, že premiér Fico s takýmto vývojom rátal a v Moskve neoficiálne odštartoval svoju kampaň k predčasným voľbám. V budúcom roku nás čakajú šokujúce zvraty, priatelia. Tak si na to dobre oddýchnite.
(Status na FB, 23. decembra 2024)
Jedna odpoveď
Keď to však nepôjde inak, tak sa politika musí „prečistiť“ katarziou predčasných volieb. Je to krajné a len núdzové riešenie. Do úvahy by pripadala aj tzv. úradnícka vláda menovaná prezidentom SR – čo by pre krajinu nemusela byť až taká katastrófa. To by síce oslabilo a obmedzilo „politický biznis“, ale zato by sa pravdepodobne ušetrili určité peniaze v štátnom rozpočte, čo by mohol byť nie zanedbateľný „efekt“. Úradnícki ministri sú spravidla opatrnejší s nakladaním so štátnymi zdrojmi. Nedovolia si toľko, čo si vedia a môžu dovoliť politickí nominanti (krytí celým politickým mechanizmom).
Politická loajálnosť (poslušnosť a vernosť) je v súčasnosti vysoká devíza (v dobe morálnej, spoločenskej a politickej entropie). Keď sa politika špekuláciami a komerčnými záujmami zahltí a kolízne zablokuje v spore a sváre záujmov, neudržateľnú situáciu prečistia len predčasné voľby. Ale či sa všetci aktéri v nej udržia rovnako v podobných pozíciach v akých sú dneska v tejto vládnej koalícii – to je vo hviezdach (!?!). Skôr nie než áno. Na to by mal pomyslieť nielen Migaľ, ale aj taký Huliak, a niektorí ďalší (aj Danko by mal ubrať na svojom obštrukčnom a požadovačnom kontraproduktívnom egocentrizme, z ktorého to v tomto volebnom období začalo). Slovenskí voliči nemajú v obľube takých rebelantov, ktorých motivácie k politickej rebélii a obštrukcii sú zahmlené, nejasné a preto aj neakceptovateľné. Vzniká domnienka, že ide zrejme o dosť pochybné aktivity a dôvody. Voliči už vedia rozlíšiť už aj s náznakov, čo je ako dôležité a zmysluplné a čo také nie je. Aj keď občania (voliči) nemajú dosť konkrétizovaných informácií (lebo plnú pravdu im nikto nepovie), tušia akési divné, tiché, manipulačné pozadie. Teda nič dobrého.
Rok 2025 bude závažný nielen pre kryštalizáciu našej domácej politickej scény, ale aj v susednej Českej republike (morálny prepadák vlády Petra Fialu) a v samotnej Európskej únii (ekonomická recesia, inflácia a strata konkurencieschopnosti pre zlyhanú energetickú politiku, tiahnúcu sa ako postupný proces od r. 2019, od Grendealu, Európskej zelenej dohody.). Extra kategóriou je zástupná vojna na Ukrajine a nová administratíva v USA prezidenta Donalda Trumpa (od 01/2025). No a Slovensko musí byť schopné v týchto mútnych a dravých vodách nejako plávať a preplávať.
V tomto širšom (medzinárodnom) kontexte by nestabilita vládnutia na Slovensku v r. 2025 bola „medveďou službou“ pre našu krajinu. A na to treba myslieť tiež – ale vopred, nie až potom, keď sa mlieko rozleje. Pokaziť politiku sa dá pomerne ľahko a aj rýchlo, ale zjednať k tomu rozumnú nápravu, to je sizyfovská práca a nie vždy (konzistentne) úspešná. Zredukovať politiku len na podnikateľský biznis sa nedá. Tiež sa nedá zredukovať politiku len na počúvanie vonkajších cudzích autorít (zo zahraničia) a nemúdre a plytké vadenie (hašterenie) sa na domácej politickej scéne. Občania takým kvázi politikov svoje hlasy nedajú. Občianska verejnosť zažila v r. 2024 ako ťažké bolo zostaviť návrh štátneho rozpočtu na r. 2025 vo vynútenej konsolidačnej úprave po pochabom a bezmyšlienkovitom šafárení vlád s inštalovaním úplných amatérov za ministrov financií (Heger, Matovič). Treba to vnímať ako ukážku a veľmi vážnu výstrahu, čo sa krajine = štátu a občanom (hrozne) stane, keď sa do vlády dostanú nedoukovia a pochábli. Ťažké národohospodárskej škody treba vnímať ako zdvihnutý varovný pŕst pre voličov aj v prípadných predčasných voľbách, ak by sa také mali udiať v r. 2025 (alebo 2026). Ekonomika a makroekonomické financie (štátny rozpočet a správa štátneho dlhu) nepustia a vždy každého dobehnú. Nie nadarmo sa došlo k historicky osvedčenému poznatku, že ekonomika je (a má byť) jádrom a podstatou politiky. Politika inú podstatu nemá. Kto z politikov rozmýšľa inak (alebo nerozmýšľa a nedomýšľa), tak na to doplatí a spôsobí hospodárske škody svojej krajine a svojim spoluobčanom.