USA obetujú Ukrajinu pre vlastný ekonomický prospech
My si pošomreme, ale sklapneme. Takto vyzerá ospevované transatlantické spojenectvo. Na nerozoznanie od otroctva.
Keď Volodymyr Zelenskyj ponúkol Donaldovi Trumpovi národné nerastné bohatstvo za dodávku zbraní, možno už tušil, že je to jeho labutia pieseň. Teraz už vieme, že podporu ozbrojeného odporu voči ruskej agresii si ani takto nekúpi. To však neznamená, že „obchod“ sa neuskutoční, lebo Trumpov obchodný cynizmus je bezbrehý a Ukrajina zúfalo potrebuje aspoň nejakú podporu, aby ju ruský medveď nezhltol úplne. A od Európskej únie sa okrem silných rečí ničoho nedočká. My sme totiž takí slabosi, že si nie sme ochotní ani priznať naše reálne možnosti a postavenie vo svete.
Čo čaká Ukrajinu?
Ak sa táto dohoda – resp. jej „mierová“ alternatíva – naplní, Ukrajinci sa stanú otrokmi vo vlastnej krajine. A Ukrajina okupovanou kolóniou bez akejkoľvek budúcnosti. Drancovaná, prehliadaná, zneužívaná krajina. Vitajte vo svete globalizovaného kapitalizmu posilňovaného medzinárodnými „obchodnými a investičnými“ dohodami a chráneného „transatlantickým spojenectvom“.
Ak Trump Ukrajinu donúti vzdať sa kontroly nad vlastným územím a jeho ekonomickým potenciálom, zajtra už nebude mať čo ponúknuť, len lacnú pracovnú silu a poslušnosť. V lepšom prípade sa z Ukrajiny stane zásobovacia základňa pre veľké korporácie, v horšom krajina stratí akýkoľvek vplyv na svoje strategické hospodárske rozhodnutia.
Oslava Zelenského za jeho „brilantný ťah“ netrvala ani týždeň a udalosti, ktoré ju nasledujú ešte zvýrazňujú naliehavosť otázky: Ak je suverenita krajiny závislá na ochote cudzích mocností dodať zbrane či „bezpečnostné záruky“ výmenou za suroviny, aký je to v skutočnosti štát? Zostane Ukrajine iný osud, než osud kolónie moderných investorov, ktorí prídu, vyťažia a odídu?
Poučenie z minulosti
Naivne sa môže zdať, že ide len o pragmatickú výmenu, ktorá Ukrajine pomôže ubrániť sa. No stačí sa pozrieť na históriu podobných dohôd v Afrike či Latinskej Amerike, kde západné spoločnosti desaťročia drancovali nerastné bohatstvo výmenou za „rozvoj“ a „bezpečnostnú spoluprácu“. Výsledok? Chudoba, ekologické katastrofy a strata nezávislosti.
Pozrime sa na Angolu, kde si medzinárodné korporácie zabezpečili prístup k rope výmenou za vojenskú podporu. Angolčania síce získali moderné zbrane, ale zároveň stratili kontrolu nad vlastným bohatstvom. Po dekádach konfliktu sa ukázalo, že krajina zostala ekonomicky závislá na zahraničných ťažobných spoločnostiach. Nie je toto scenár, ktorý dnes hrozí Ukrajine?
Slovensko naše, otčina naša
Krajiny s bohatými prírodnými zdrojmi často čelia riziku, že sa stanú obeťou neférových obchodných praktík alebo geopolitických hier. Lebo v kapitalizme ide o peniaze „až v prvom rade“. Všetko ostatné je druhoradé: demokracia, ľudské práva, životné prostredie. Ak sa však takáto dohoda uzatvára v kontexte vojny, jej dopady siahajú omnoho hlbšie.
Predstavme si, že by sa v takej situácii ocitlo Slovensko. Predstavme si, že by nám niekto povedal: „Pomôžeme vám, ale za to chceme, aby sme mohli v najbližších desiatich rokoch ťažiť vo vašich lesoch, ťažobných ložiskách, prírodných rezerváciách alebo prameňoch minerálnych vôd. A obmedzenia stanovíme my, nie vy.“
Prvá otázka, ktorú by sme si ako spoločnosť mali položiť, znie: Máme vôbec dostatok informácií, aby sme dokázali posúdiť, ako by takáto dohoda zasiahla do budúcnosti našej krajiny? Keď je spoločnosť pod tlakom, kritické rozhodnutia sa prijímajú zrýchlene, bez verejnej diskusie, uvedomenia si budúcich dopadov. Ak sa k tomu pridajú skryté záujmy a netransparentné dohody, hrozí, že v mene „národnej bezpečnosti“ stratíme kontrolu nad národným prírodným bohatstvom, ktoré by v čase mieru malo byť základom rozvoja slovenskej ekonomiky.
Druhým veľkým rizikom je environmentálne a sociálne zneužitie. Ak „obchodný partner“ získa výsadné postavenie v čase našej núdze, bude sa ohliadať len na svoj záujem maximalizovať zisk v čo najkratšom čase. Ekologické normy sa stanú formálnymi, lokálne komunity stratia reálne páky, aby sa bránili. Výsledkom je masívna ťažba, kamióny, devastačné zásahy do prírody, pričom obce, kde by sa to dialo, by z toho finančne nemali nič. Zisky by končili vo vreckách zahraničných firiem, ktoré by navyše mohli argumentovať, že investovali do obrany Slovenska, a teda majú „právo“ na určité ústupky. Životné prostredie sa stane znásilňovanou prostitútkou, na ktorú nikto neberie ohľad a nám by zostali desaťročia trvajúce dôsledky: zničená pôda, kontaminované vodné zdroje, zhoršená kvalitu života obyvateľov.
Transatlantické pohŕdanie
Niet pochybností, že prístup americkej vlády k Ukrajine bude bezohľadný k jej potrebám a záujmom. „America First“ platí nielen doma. Zelenský urobil strategickú chybu, lebo dal najavo, že nemá problém obetovať surovinové bohatstvo svojej krajiny pre vlastnú záchranu. Ale zle odhadol Trumpov apetít a svoje vlastné postavenie. A pravdepodobne aj postavenie EÚ, ak sa na nás naozaj aspoň trochu spoliehal.
Trump nám nastavuje nepríjemné zrkadlo. Ani v minulosti nebolo „transatlantické spojenectvo“ vyváženým vzťahom USA a Európy. To len záujmy USA vyzerali inak. To, čo sme oslavovali v podobe Bidenovej zahraničnej (a vlastne aj domácej) politiky bolo v skutočnosti ignorovanie spoločenských nálad v Spojených štátoch, bolo to povzbudzovanie odporu voči liberálnej politike, bolo to slepé hnanie Američanov do náruče bezohľadných oligarchov. Zatvárali sme oči pred následkami Bidenovej senility, ktorý do poslednej chvíle myslel len na seba a nie na dôsledky svojej hlúpej politiky, a klamali sme sa, že EÚ je významný globálny hráč.
Veď sa len pozrite na tú absurditu v Európskom parlamente, keď na januárovej plenárnej schôdzi boli na hlasovanie predložené výlučne vyhlásenia k vnútorným záležitostiam tretích krajín. Kolegyne a kolegovia odmietajú zhodnotiť, čo sme reálne dosiahli našimi zahraničnopolitickými rezolúciami za posledný polrok. Ani len také Kongo si z rezolúcie EP nič nerobí, tamojšie médiá ho ani poriadne nezaregistrovali. A Kuba, Venezuela či Gruzínsko? Ak Donald Trump vôbec mohol čo i len teoreticky uvažovať, či nás predsa len nemá brať aspoň trochu partnersky, my, sami, sme mu opätovne ukazovali, že sme úplne bezzubí.
Obchodná spolupráca či koloniálne drancovanie?
Tak to vyzerá, keď nad realitou vyhráva slepá ideológia. Ideológia „pevného a nerozlučného transatlantického spojenectva“, ktorú progresivistickí apológeti opakujú ako hinduistickí kňazi svoje mantry. V akomsi iracionálnom tranze sa zariekaním usilujú skryť skutočnosť, že pre USA sa „spojenectvo“ definitívne stalo nástrojom sebeckej zahraničnej i obchodnej politiky, ktorá neberie ohľad na naše potreby a záujmy. Donald Trump si to už vyskúšal, keď bezohľadne nariadil sankcie proti európskym firmám za spoluprácu s Iránom v čase, kedy EÚ od jadrovej dohody – rovnako ako Rusko – neodstúpila. Trump vtedy veľmi rýchlo zistil, že EÚ nie je schopná reálne ochrániť svoje firmy a svoje ekonomické záujmy zoči-voči americkej sebeckosti. A napokon sa poslušne sklonila v mene „transatlantického spojenectva“.
Prešvihli sme dobu, kedy by nás ešte niekto vo svete bral vážne. Podľahli sme americkému vojnovému štvaniu v naivnej hlúposti, že je to náš spoločný – spojenecký – záujem. Vzdali sme sa budovania vlastného vplyvu na východe Európy povzbudzujúc sa nezmyslami o ruskej (ne)odolnosti voči nášmu ekonomickému tlaku. Dlhoročným zavádzaním Ukrajincov, že sme reálne schopní ich ochrániť a pomôcť im, sme ich oklamali tak veľmi, že teraz sa stali ľahkou korisťou pre bezohľadných oligarchov v Kremli a Bielom dome. Ukrajinu sme vydali napospas ich koloniálnym chúťkam.
Globálnych oligarchov vytvorila (aj) EÚ
Títo oligarchovia sa však nezjavili z ničoho nič. Žiadny „deus ex machina“. Sú dôsledkom globalizovaného kapitalizmu búrajúceho spoločenského pravidlá v mene deregulácie, liberalizácie medzinárodného obchodu, slobodného pohybu tovarov a služieb a podobných kapitalistických nezmyslov. Presnejšie „zmyslov“ len pre globálnych oligarchov, ktorí sú jedinými víťazmi tohto globálneho triumfu kapitalizmu.
Títo oligarchovia sú výsledkom kolosálnej lži, ktorá po sto rokoch opäť v mysliach más stotožnila demokraciu a kapitalizmus. Preto pomýlení, či skôr oklamaní ľudia po celom svete zavrhujú demokraciu, lebo sa pod vplyvom kapitalistickej demagógie domnievajú, že to demokracia môže za všetky sociálne nespravodlivosti a zlyhania, za bezprecedentný nárast nerovnosti a chudoby, za ožobračovanie rodín, za vykorisťovanie a bezmocnosť pracujúcich, za bezprávie a oslabovanie obyčajných ľudí.
A tak sa ľudia nestavajú proti oligarchom a nimi ovládaným nenásytným korporáciám, ktoré v mene technologických „inovácií“, „modernizácie“ a (dokonca) „pokroku“ (sic!) už prostredníctvom sociálnych sietí, aplikácií a umelej inteligencie ovládajú ich komunikáciu, informačné kanály a teda ich myslenie. Stavajú sa proti (ľavicovým) demokratom, ako i „demokratom“, ktorí si z demokracie urobili živnosť, nie spoločenský princíp a cieľ. Pretože by museli priznať, že globálny kapitalizmus je v skutočnosti zabijakom demokracie.
EÚ nesie plnú zodpovednosť za tragédiu, ktorej čelí Ukrajina. Zodpovednosť nesú všetci, ktorí v mene „transatlantického partnerstva“, v mene neexistujúcej chiméry, sa budú naďalej podriaďovať všetkému, čo prichádza z Bieleho domu. Nahradenie transatlantického otroctva skutočne sebavedomou politikou, ktorá bude sledovať prospech ľudí, nie korporácií, je jedinou možnosťou pre budúcnosť Európy. Inak Európa žiadnu budúcnosť mať nebude.
Autor je poslancom Európskeho parlamentu za HLAS-SD
(Zdroj: blog.sme.sk/branoondrus, 15. februára 2025)
