Ak teraz nepomôžeme hladovým dolinám a ľuďom v nich, tak tieto regióny padnú. Opätovne som sa o tom presvedčil v Hnúšti. Kórejská firma Yura – známa svojimi tvrdými pracovnými podmienkami – sťahuje svoje kapacity z Hnúšte do Rimavskej Soboty.
Hromadné prepúšťanie sa dotkne 321 zamestnancov. Len necelá stovka súhlasila s preradením do neslávne známej prevádzky v Rimavskej Sobote. Títo pracovití ľudia sú vďační za akúkoľvek prácu, no pre mnohých z nich je pracovisko vzdialené o ďalších 30 km už nedostupné. Prečo?
Závodná doprava neexistuje. Ostáva jedine auto. Niekto nemá auto a spoje sú mizerné. Ak vôbec sú. Ak sa chcete napríklad dostať z Poproču do Rimavskej Soboty, môžete z obce vyrážať aj 4.40, no na stanicu do Rimavskej prídete až polhodinu po začiatku rannej zmeny. Poobedňajšia zmena to má rovnaké. S tým rozdielom, že z poobednej zmeny sa verejnou dopravou domov nedostanete. Ďalší zase auto má, no nemôže si dovoliť dvojnásobné výdavky na PHM.
Vychádzať investorovi v ústrety už nezaberalo
Som vďačný, že sa so mnou stretlo vedenie mesta na čele s primátorom Martinom Pliešovským a riaditeľka Úradu práce Aneta Vargicová.
Potvrdili, že o odchode Yury sa v doline povrávalo už dlhšie. Dlhodobá snaha mesta vyjsť investorovi maximálne v ústrety bola ignorovaná. Zníženie nájmu len na prevádzkové náklady neakceptoval. Investor bol rozhodnutý o odchode už od začiatku vyjednávania.
Už teraz sa šepká, že výroba – aj keď je zisková – sa bude sťahovať aj z okresného mesta. Nie však v rámci Slovenska, ale do zahraničia. Niekam, kde je pracovná sila ešte lacnejšia – do Srbska či Rumunska.
Hladové doliny nespasia investori; postarať sa o ne musí štát
V Hnúšti by si momentálne najviac želali nového investora. Aby prepustení ľudia nemuseli ísť na úrad a zvýšiť úroveň nezamestnanosti v okrese. Aj bez toho sú prví v republike.
Príklad Yury však dokazuje, že ak investor zistí, že na druhom konci kontinentu ušetrí zopár eur navyše, tak behom niekoľkých mesiacov je schopný vypratať halu, prepustiť ľudí a stroje presťahovať. Nemá žiadnu väzbu na región a miestnych obyvateľov.
Kedysi tu práce bol dostatok. V Hnúšti fungovala chemická výroba v lučobných závodoch. Vo vedľajšej doline – od Poltára nahor – sklárne. Z druhej strany – Od Lubeníka cez Jelšavu po Magnezitovce zase ťažba. V Rimavskej Sobote i Tisovci fungovala ZŤS-ka. Po revolúcii však postupne skončilo takmer všetko. Ale mal to vyriešiť trh. Vyriešil to tak, že kto mohol, tak tieto hladové doliny kvôli zárobkom musel opustiť a zostali tí, ktorí odísť nemôžu. Napríklad dôchodcovia. Alebo ich deti, ktoré ich musia doopatrovať. Alebo matky s deťmi. Dvadsať rokov spoliehania sa na trh prinieslo týmto regiónom len biedu a úpadok.
Mizériu hladových dolín môže v dlhodobej perspektíve zastaviť jedine štát. So svojou výrobou lokalizovanou primárne do hladových dolín.
Vezmite si, že štát zamestnáva 21 167 policajtov, 15 tisíc vojakov, 13 340 železničiarov, tisíce poštárov, lesníkov, vodohospodárov či diaľničiarov – ktorých treba ošatiť. Niektorých aj obuť. V lete i zime. Namiesto toho, aby sme túto výrobu zabezpečovali v štátnych kapacitách a lokalitách, ktoré chronicky potrebujú pracovné miesta, tak z nej robíme predmet zisku pre súkromníkov. Častokrát zahraničných.
A takýchto príkladov by mohlo byť viac – v polygrafickom priemysle, nábytkárskom priemysle, strojárstve. Štát tu pravidelne generuje obrovský dopyt, z ktorého na konci dňa v súčasnosti profitujú niekoľkí jednotlivci, aj keď profitovať by mohli tisíce pracujúcich a celé regióny. Nielenže by spravodlivá a dôstojná mzda v štátom kontrolovanej výrobe tlačila nahor aj mzdy zahraničných investorov vo vedľajších výrobných halách, ale štátu by sa to vrátilo aj v podobe vyššej kúpyschopnosti obyvateľstva či vyšších príjmoch z daní či odvodov.
Čo k tomu treba?
Okrem odvahy už len zbaviť sa myslenia ohraničeného výhradne na jedno volebné obdobie a nepozerať sa na štát ako na zdroj lukratívnych zákaziek, ale ako na subjekt, ktorý sa má starať o obyvateľstvo.
(Status na FB 24. januára 2024)
