Ukážem vám, ako vyzerá deň autobusára. Na čo sa treba pripraviť?
Vstávate o tretej, aby ste do štvrtej stihli prísť do práce a pripraviť si autobus. Od štvrtej jazdíte. Veziete deti do školy, pracujúcich do zamestnania, seniorov k lekárovi. Za všetkých nesiete zodpovednosť. Keď máte prestoj, motor musí byť vypnutý. V lete je to ok, v zime si musíte zobrať teplé oblečenie a vydržať aj hodinu. Ak miniete viac paliva, platíte to. Ak sa poškodí autobus, platíte to. Na konečných zastávkach si často nemáte kde sadnúť, najesť sa ako človek či ísť na toaletu. Budovy na to kedysi boli. Ale „predali sa“…
Jazdíte v tme. Veziete deti zo školy, pracujúcich zo zamestnania a stále máte za nich zodpovednosť. S jazdou končíte o pol siedmej, ale ešte musíte upratať autobus. Domov prichádzate po siedmej. Umyjete sa, navečeriate sa a idete spať. Ďalšie ráno totiž zase vstávate o tretej.
… a to všetko, aby ste zarobili aspoň priemernú mzdu. Takto prepnutý čas v práci umožňuje nejednoznačný zákon. Keď si chcete vydobyť vyššiu mzdu, narazíte na opatrenie Hegerovej vlády zavedené kvôli vojne na Ukrajine.
Títo chlapi by mohli odísť za lepšími zárobkami do zahraničia, ale oni chcú byť doma – vo svojej doline, pri žene a deťoch.
Vyskúšal som si len jeden takýto deň, aby som vám ho sprostredkoval. Ale mal som dosť. Na záver sa mi žiada povedať len jediné: Klobúk dole, chlapi!
(Status na FB 2. apríla 2024, titulok SLOVO)
