V tomto systéme nie je 1. mája veľmi čo oslavovať. Mnohé profesie sú viac otročinou ako dôstojným zamestnaním. Ľudia nepracujú, aby žili, ale žijú, aby pracovali. Tohtoročný Sviatok práce som sa rozhodol navštíviť niekoľko pracovísk. Pretože mnohé profesie musia fungovať aj počas sviatkov – zamestnanci dopravy, zdravotníctva, energetiky, silových zložiek, ale napríklad aj cestári či zamestnanci čerpačiek.
Vybral som si zamestnancov dopravy – navštívil som rušňové depo v Košiciach a autobusárov v Košiciach a na Liptove.
Musíme skoncovať s nízkymi mzdami
Opätovne sa mi potvrdilo, že základné mzdové ohodnotenie pracujúcich je mizerné. Na úroveň ako-tak dôstojnej mzdy sa pracujúci – aj na autobusoch, aj na vlakoch – dostávajú len tak, že mesiac čo mesiac berú nadčasy a nočné. Inak by zo mzdy len ťažko vyžili.
Považujem za nezmysel, aby sme sa na úroveň normálnej mzdy mohli dostať len tak, že každý mesiac podáme nadpriemerný pracovný výkon. O čom je taký život? K tomu si prirátajte dochádzanie za prácou, ktoré zamestnancovi prakticky zdecimuje osobný život. Do košického depa dochádzajú ľudia z Čiernej nad Tisou, Bardejova, Medzilaboriec či dokonca z Ružomberka.
Podporujem požiadavky železničiarov
Železničiari sa už niekoľko mesiacov naťahajú s vedením železníc o zvýšenie miezd. Neúspešne. Na návrh železničiarov prišiel od vedenia protinávrh, ktorý by som očakával od arogantného súkromníka, nie od manažmentu štátnej firmy: navýšenie o 0 eur a súčasné navýšenie fondu pracovného času.
Ľudia na železniciach – rušňovodiči, posunovači, sprievodcovia, ale aj ďalší robia za každého počasia, 365 dní v roku. S obrovskou zodpovednosťou, ale niekedy v pracovných podmienkach pripomínajúcich skôr technické múzeum.
Z tohto dôvodu plne podporujem ich požiadavky. Pravidelne navyšovať ich platy by mala byť priorita manažmentu. Ak sa nedá inak, tak aj za cenu preriedenia prebujnelej administratívy železničných spoločností.
Musíme vyňať autobusárov z hospodárskej mobilizácie
Situácia v autobusovej doprave je vážna. Odborári čelia enormnému tlaku. Prvým je snaha zamestnávateľov eliminovať klasické odbory zakladaním proxy odborov, ktoré idú po ruke zamestnávateľovi. Druhým tlakom je poľovanie na odborových predákov, najnovšou obeťou tohto systému je Juraj Karaska, z Arriva Liorbus, ktorého som dnes prišiel v jeho boji podporiť. A tretí tlak vyvstáva z toho, že dopravné spoločnosti sú kvôli vojne na Ukrajine zaradené medzi subjekty hospodárskej mobilizácie.
Čo v praxi znamená, že šoféri nemôžu ísť do nátlakových akcií. Kladiem si otázku, o čom je potom sociálny dialóg na týchto pracoviskách, ak sme šoférom vzali jediný efektívny nástroj na presadzovanie svojich záujmov v prípade nevôle zamestnávateľa. Ak zamestnávateľ dopredu vie, že zamestnanci majú zviazané ruky.
Sociálny dialóg je tak deformovaný. V košickom eurobuse mal neúspech štrajku na odborovú organizáciu decimačný dopad. A ak chceme zachovať sociálny dialóg v dopravných spoločnostiach, tak by tento problém nemali brať na ľahkú váhu ani politici, ani odborové centrály.
Vyňatie dopravných spoločností z hospodárskej mobilizácie preto považujem za svoju prioritu.
1. máj nemá byť o nostalgickom spomínaní. Nemá byť o hipsterských cyklojazdách, či nafukovacích hradoch. Ale o upozorňovaní na problémy, ktoré pracujúcich trápia každý deň a o príprave odborárov na boj, ktorý musia zvádzať so zamestnávateľmi.
