V súvislosti s prípadom ombudsmana R. Dobrovodského sa opäť otvorila otázka verejnej nenávisti voči ľuďom, ktorí konajú proti prúdu. Áno, verejný ochranca práv sa pustil do riešenie otázky, ktorú nikto na Slovensku nepokladal za potrebné riešiť. Pre mnohých tak vznikla otázka, prečo práve teraz v rozjatrenej dobe plnej nenávisti vytiahol záležitosť, ktorá v spojení so situáciou na západ od našich hraníc vyvoláva v mnohých ľuďoch silné obavy o narušenie pokojného života. V mnohých dušiach vyvoláva obavy, aby sa aj Slovensko nestalo krajinou podobnou Belgicku, Nemecku alebo Švédsku, kde vyjsť samej žene po zotmení na ulicu sa rovná takmer výzve na znásilnenie. Pritom je nespochybniteľným právom štátu stanoviť kritérium, ktoré určí, za akých podmienok sa môže cirkev uchádzať o recipovanie, teda uznanie. Uznanie totiž nie je len otázkou možnosti stavať chrámy. Je to aj otázka štátneho rozpočtu, lebo v situácii neoddelenia cirkví od štátu, recipovaná cirkev má nárok aj na štátny finančný príspevok.
Nemožno sa preto čudovať, že v spoločnosti postup verejného ochrancu práv vzbudil veľké pozdvihnutie. Žiaľ, na Slovensku sa už od dávnych čias, možno ešte z čias Rakúsko-Uhorska stáva príznačným, že verejný nesúhlas je vždy spojený aj s vyhrážkami zo strany labilnejších osôb voči človeku, presadzujúcemu v očiach odporcov neželanú zmenu. Nič nového pod slnkom, možno len počty sú väčšie, lebo spoločnosť je vyhecovaná a nástroje masovej komunikácie tomu výrazne napomáhajú.
Možno je dnes na čase povedať, že aj ja, ktorý som na jar roku 1990 prišiel s myšlienkou suverenity (vtedy ešte nie samostatnosti) Slovenskej republiky, som sa stal objektom neuveriteľného „hejtu“, hoci vtedy sme to ešte tak nenazývali. Denno-denne som dostával korešpondenčné lístky (to bol taký vtedajší facebook, lebo napísané na nich bolo verejné) plné nenávisti, vyhrážok smrti a pod. Nie, nikomu som sa nesťažoval. Len som zakaždým ráno otváral poštovú schránku, aby som neznepokojoval rodinu, keby tie vyhrážky náhodou dostali do rúk. Ale, kto by si ich chcel pozrieť, v mojom archíve nájde dostatočné množstvo, lebo všetko som poctivo ukladal. Nikdy som si totiž nemyslel, že mi hrozí nejaké nebezpečenstvo. Až do 1. januára 1993 okolo jednej hodiny nad ránom, keď mi guľka preletela nad hlavou tak blízko, že mi sčerila vlasy. Ale ani vtedy som to nepotreboval okrem úzkeho kruhu priateľov niekde zvestovať.
Dnes každý, možno aj ten, čo si tu guľku v obálke pošle sám, široko propaguje svoje „nešťastie“. Je fakt, že dnešná situácia je omnoho vyhrotenejšia ako tá, ktorá u nás panovala pred vyše tridsiatimi rokmi. Dokonca už máme skúsenosť s takmer dokonaným atentátom na ústavného činiteľa. Preto je politika „hejtu“ vyslovene nebezpečná a politici na oboch stranách barikády by mali pôsobiť smerom k upokojeniu. Kým nedôjde k ďalšiemu nešťastiu. Zdá sa však, že tí čo hecujú Zelenského do ďalšej vojny, hecujú aj iných svojich stúpencov proti neželaným politickým predstaviteľom.
Podnet ombudsmana nepokladám v tejto dobe za opodstatnený a vhodný. Neviem, či je oprávnenosťou Ústavného súdu určovať počet stúpencov potrebný na uznanie cirkvi. Myslím si, že nie. Ak ÚS SR rozhodne, že parlament má tento počet znížiť, tak by som navrhoval číslo 49 999. Naši ľudia si zaslúžia spokojne spávať a normálne sa prechádzať po svojich mestách aj vo večerných hodinách.
(Status na FB, 26. mája 2026)
