Keď sa tak pozerám na dianie v Bruseli, či už v orgánoch EÚ alebo NATO, prichádza mi na myseľ jeden výrok ríšskeho maršala H. Goeringa. Tento úspešný bojový pilot z prvej svetovej vojny a posledný veliteľ slávnej Richthofenovej letky vyhlásil niekedy na začiatku vlády nacistov v Nemecku oslavovanú vetu: „Maslo nás robí tlstými, ale kanóny silnými.“ A tak sa pod Hitlerovým vedením uberalo ľudu maslo a na to miesto sa vyrábali tanky, lietadlá a všetko, čo patrí k pojmu silný (vojensky).
Ono to s tým zbrojením je tak, že v určitom momente je impulzom pre rozvoj celej ekonomiky. Ľudia v zbrojnom priemysle sú dobré platení, vzniká dopyt po produktoch spotreby a dočasne sa vytvára pocit trvalého rastu. Netreba však zabúdať, že každý výrobok je hodnotou len vtedy, keď sa spotrebuje. Ináč sa stáva umŕtveným kapitálom, ktorý vytvára dlh. A ten bude treba raz splatiť. Veľké štáty a ich zbrojárske firmy to riešia tak, že zbrane vyvážajú do konfliktných zón a často konflikty vyvolávajú, aby sa ich produkty spotrebovali.
Ale všetko má svoje limity. Raz sa každý výrobca a skladovateľ zbraní dostane do stavu, keď je treba dlh splatiť, keďže miera dlhu už likviduje ďalší rozvoj hospodárstva a najmä financií. Do tohto stavu sa cyklicky od vynájdenia vojny a zbrojnej výroby dostávali prakticky všetky spoločenstvá organizované či už do kmeňov alebo štátov. Nastáva vojna a likvidácia dlhov. Obyčajne obe strany zúčastnené na vojne predpokladajú, že vyhrajú a dlhy zaplatí protivník. Vyhráva však len jeden a jeho dlhy i svoje dlhy musí zaplatiť porazený.
Tento kolobeh sa tu krútil od vzniku rozvinutejších štádií ľudskej civilizácie. Až objavenie sa atómových bômb a tragédia Hirošimy a Nagasaki ukázali, že táto cesta „likvidácie“ dlhov by mohla byť pre ľudstvo konečnou, a preto sa celé desaťročia dávala prednosť diplomacii a snahám o zamedzenie globálnej vojny. Aj skúsenosť Nemecka, ktoré si cca 12 rokov odopieralo maslo a nakoniec ho dlhy za predchádzajúce zbrojenie fakticky posunuli do vojny (nehľadiac na to, že si ju nacisti želali), ukázali, že keby si dožičili viac masla, boli by síce tlstejší, ale možno živí.
Dnes sa zdá, že v západnej elite akoby sa stratil pud sebazáchovy. Opäť – teraz už najmä v Bruseli – si ľudia myslia, že keď budú vyrábať menej masla a viac kanónov, budú silnejší a odolnejší. Už sa ani nesnažia zdôvodňovať v zmysle klasickej teórie vojny podľa Clausevitza, že vojna nevzniká v iracionálnych želaniach jednotlivca, ale musí mať nejaký konkrétny racionálny cieľ. Nikto sa ani v Bruseli, ani v inom hlavnom meste kolektívneho západu nepýta, aký racionálny politický cieľ by malo Rusko napadnúť Európu, keďže s jeho možnosťami a prostriedkami, žiaden takýto racionálny cieľ nemôže dosiahnuť. Skôr sa mi zdá, že dlhy kolektívneho Západu sú už také veľké, že podobne ako Nemecko na konci 30. rokov je nimi tlačený do vojny. Už nie je schopný ani zvažovať dôsledky termonukleárnej vojny. Žeby sme boli na tom až tak zle?
Možno si niekto voľká ako lýdsky kráľ Kroisos, ktorý si vyložil delfskú veštbu o tom, že ak vstúpi do vojny, zničí veľkú ríšu, že to bude Perzia. To, žeby tou veľkou ríšou mohla byť Lýdia, ho ani vo sne nenapadlo. Veru, vojnové šťastie je vrtkavé. My, radoví občania Európy by sme si mali denno-denne pripomínať slovenské príslovie „Keď sa páni bijú, sedliakovi koža praská.“ My by sme mali zastaviť toto nezmyselné zbrojné šialenstvo, lebo zjavne naša „verchuška“ už dávno slúži inému pánovi ako národom Európy.
(Status na FB, 4. apríla 2025)
