Zvyšovanie právneho vedomia – zabudnutá aktivita?

Pred niekoľkými dňami sme oslávili 16. výročie prijatia Ústavy Slovenskej republiky. Ku dňu tohto významného štátneho sviatku boli udelené viaceré štátne vyznamenania a vypočuli sme si niekoľko prejavov štátnych funkcionárov. Neraz zaznelo, že ústava striktne uvádza, že naša republika je právny štát a že v právnom štáte základná regulácia života spoločnosti sa uskutočňuje prostredníctvom práva. V týchto súvislostiach zaznela aj apelácia na zvyšovanie právneho vedomia a úcty k ústave ako základnému zákonu štátu. Dnes požiadavka zvyšovania právneho vedomia nie je témou, ktorá sa „nosí“. Samozrejme, na škodu veci, lebo jednou z podmienok dosiahnutia skutočne právneho štátu je aj zvyšovanie právneho vedomia v spoločnosti – vrátane právnej výchovy. Nemám na mysli len právnu výchovu pracovníkov štátnych orgánov a orgánov verejnej správy, ale predovšetkým právnu výchovu občanov cez zvyšovanie ich právneho vedomia. Zvyšovanie právneho vedomia občanov však nielenže vymizlo z arzenálu priorít vedenia štátu, ale ani inštitúcie, ktoré by mali pôsobiť pri jeho zvyšovaní, nevenujú tejto otázke náležitú pozornosť. Ak sa predsa len v médiách uskutoční diskusná relácia k právnym úpravám, ťažisko pozornosti sa venuje politickému pozadiu zákona a vyjadreniam jednotlivých politických subjektov k nemu. Oveľa menej pozornosti sa venuje vysvetleniu vlastného obsahu a zmene, ktorú nová právna úprava prináša. Takto uvedené diskusie viac než právnu osvetu pripomínajú fabulu známej šlabikárovej riekanky: „Odkazujú naši vašim, aby prišli vaši k našim, ak neprídu vaši k našim, tak neprídu naši k vašim.“ Totálny výpadok právneho vedomia neraz prezentujú aj oznamy rozhlasu a televízie, ktoré v rozpore so skutočným právnym stavom podávajú rozporné informácie. (Napr. vláda schválila zákon o…, namiesto: vláda schválila návrh zákona o…, alebo: prezident neschválil zákon, namiesto: prezident nepodpísal zákon.) Žiaľ, ani samotná normotvorba, ktorá je neraz chaotická a neprehľadná, nenapomáha zvyšovať právne vedomie občanov. Je už notoricky známe, že práve predpisy z oblasti sociálnej starostlivosti a oblasti financií neoplývajú zrozumiteľným a prehľadným formulovaním ustanovení, ktoré upravujú právnu situáciu občanov. Občan je neraz po ich prečítaní je viac dezinformovaný než informovaný o tom, aká povinnosť (právo) mu z predpisu vyplýva. Svoje o tom vedia pracovníci príslušných orgánov miestnej štátnej správy, ktorí neraz prácne vysvetľujú občanom, čo mal zákonodarca na mysli. Exemplárnych prípadov by bolo neúrekom. Uvediem z ostatných iba Opatrenie Ministerstva financií SR z 23. apríla 2008 o regulácii cien nájmu bytov. Týmto všeobecne záväzným predpisom ministerstvo realizovalo úlohu uloženú uznesením vlády SR zvýšiť o 15 % maximálnu cenu nájmu bytu v reštituovaných domoch. Túto vládou uloženú úlohu ministerstvo realizovalo vynovením doposiaľ platnej úpravy do takej štylistickej a systémovej podoby, nad ktorou si nejeden právnik musel lámať hlavu, lebo v znení novej úpravy nemal jasno. V záujme vyriešenia nejasnosti Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny SR sa s problémom „popasovalo a prijalo stanovisko k uplatňovaniu Opatrenia Ministerstva financií SR, v ktorom sa konštatuje, že napriek tomu, že formulácie ustanovení opatrenia sú …vo vzájomnej súvislosti a previazanosti komplikované… sú aplikovateľné a nie sú vzájomne rozporné…“ Celá situácia prezentovaného prípadu je o to smutnejšia, že spomínané opatrenie MF bolo predmetom medzirezortného pripomienkového konania, kde sa s formuláciami mali oboznámiť rezortní legislatívci. Tí materiál buď nečítali, alebo ak čítali, potom musíme konštatovať, že zanedbávame kvalitu štátnej legislatívy. Negatívny dopad na právne vedomie občanov má neraz aj liknavý postup a hlavne nečinnosť tak štátnych orgánov, ako aj orgánov verejnej správy. Tieto orgány v rámci svojej kompetencie majú zákonmi stanovené tak práva a povinnosti vlastné, ako aj kontrolné povinnosti zamerané na dodržiavanie zákonov inými subjektmi. Ak si tieto svoje povinnosti neplnia – vrátane kontrolných – je to zlý príklad, ako aj demoralizujúci signál pre fyzické osoby a právnické osoby pri plnení ich povinností uložených právom. V spoločnosti totiž vzniká dojem, že určité povinnosti nie sú právom upravené alebo ak aj sú, netreba ich rešpektovať. Že skutočne v praxi takáto klíma existuje, možno dokumentovať početnými názormi navrhujúcimi zákonom zakázať napríklad zberným surovinám vykupovať tovar, z ktorého je zrejmý ich pôvod odcudzenia (napr. koľajnice, šachtové poklopy a i.), prevádzkovateľom herní zakázať umožnenie hrať na hracích automatoch maloletým a mladistvým alebo nalievať alkoholické nápoje maloletým a mladistvým osobám, hoci už viac rokov zákony obsahujú takéto zákazy. Zväčša sa zákazy nedodržiavajú, lebo orgány, ktoré sú povinné kontrolovať, kontrolu nevykonávajú, a tým aj nedochádza k vyvodzovaniu zodpovednosti (uloženie pokuty, odňatie licencie). Z uvedeného je zrejmé, že ak sa hrdíme, že Slovenská republika je právny štát, potom iba s prižmúrenými očami posudzujeme reálny stav. Aj keď je zrejmé, že absolútne dokonalý právny štát v skutočnosti nie je – je iba viac-menej sa k nemu približujúca podoba – zvyšovanie právneho vedomia a odstraňovanie tých skutočností, ktoré majú naň negatívny dopad, musí byť prioritou a aktuálnou úlohou nasledujúcich dní. Autorka je podpredsedníčka Ústavnoprávneho výboru NRSR