Medzi symptomatické deštrukcie spoločenských hodnôt našej súčasnosti patria aj tzv. zlaté padáky. Odmeňovanie úradníkov a úradníčkov štátnych firiem po ich skončení (či vyhodení a odvolaní?) z funkcií, je čímsi neslýchaným, je to škandál, ktorý možno prirovnať ku kauze Gorila, udeleniu Mečiarových amnestií, k diskriminačnej žalobe sudcov, alebo nepremenenej jedenástke Ariena Robbena vo finále Ligy majstrov proti Chelsea. Keď si predstavíme, že vcelku priemerní, až podpriemerní „menežéri“ vybraných štátnych spoločností dostali odstupné vo výške niekoľkých desiatok tisícov eur (riaditeľka Slovenskej pošty, napríklad, 178 000 eur), tak je to informácia na hranici absurdnosti, akú by nevymyslel ani Franz Kafka, alebo autor románov sci-fi. Mozog odmieta pochopiť, ako je nastavený mechanizmus tejto spoločnosti, keď sa prevažná väčšina obyvateľov zmieta v existenčných problémoch a mnoho z nich žije na hranici chudoby. Nehovoriac o tom, že tieto peniaze – zväčša už vyplatené a nevymáhateľné – by sa mohli použiť na záchranu kultúrnych pamiatok, na opravu striech zdevastovaných škôl, na zlepšenie životného prostredia, na zdravotníctvo, alebo hoci na podporu kultúrnych aktivít, na podporu pôvodnej tvorby v televízii či vydávanie kníh.
Aj táto škandalózna kauza je dôvodom na prehodnotenie zvráteného systému vyplácania odmien, no je aj čosi viac: je dôvodom prehodnotiť, či aspoň sa zamyslieť! – nad morálnymi a mravnými hodnotami našej spoločnosti. A to od primitívneho bulváru v médiách až po konanie a vystupovanie politickej elity. Bez toho aby som skĺzol do moralizovania a lacného pátosu, oprávnene si kladiem otázku, či sú v tomto národe a tejto spoločnosti takí nenažranci, ktorí sa neostýchajú vziať takéto nehorázne odmeny, alebo je to zámer, ktorý má zvnútra rozložiť a demoralizovať spoločnosť. Či jedno, alebo druhé, nezostáva mi nič iné, len sa hanbiť za tento národ a aspoň takto, chabo, protestovať.
Dovoľte mi však, aby som bol osobný a tým činom aj subjektívny. Pretože práve to osobné a subjektívne, to, čo sa vám zapíše a zadrie pod kožu, to je uveriteľné a akceptovateľné. Takže: len pred niekoľkými dňami som dostal prémiu Literárneho fondu za najlepšiu knihu roka, kniha má názov Rozhovory po rokoch. V tejto viac ako 600 stránkovej publikácii sú rozhovory s najlepšími slovenskými spisovateľmi, je to akýsi Pantheón súčasnej slovenskej literatúry. Knihu som pripravoval viac ako dva roky, bol som rád, že sa mi podarilo zachytiť to podstatné a vari aj najlepšie, čo v slovenskej kultúre, zvlášť literatúre, jestvuje.
Nepochybujem, že táto kniha prežije súčasníkov, že bude aj po rokoch dokumentom o tom, čím sme žili, ako sme zmýšľali, čo nás bolelo a čo tešilo. Na rozdiel od štátnych úradníčkov – pretrvá. Potešilo ma, keď som zároveň s pekným grafickým listom dostal aj finančnú odmenu – predtým to nebývalo zvykom. V obálke som dostal 254 eur. Bolo to sympatické ohodnotenie mojej práce a ohodnotenie spisovateľa v našej spoločnosti. Keď mi vyšiel román o posledných dňoch prvého slovenského ministra zahraničných vecí v ČSR Vladimíra Clementisa Smrť ministra, ktorého odsúdili a popravili v politických procesoch päťdesiatych rokoch – a to je téma, ktorá otvára a dokumentuje traumatizujúce obdobie v dejinách našej spoločnosti – tak som dostal honorár v hrubom 400 eur, v čistom 382 eur. Na knihe som pracoval viac ako dva roky.
Aj keď sa nechcem vychvaľovať, nedá mi, aby som pripomenul, že som dostal toľko cien a ocenení, že keby to boli medaily, tak si ich môžem pripínať aj na pyžamo. Povedzme: dvakrát cenu Egona E. Kischa, Cenu Vojtecha Zamarovského, Krištáľové krídlo (akási obdoba slovenskej Nobelovej ceny), cenu župana Bratislavského samosprávneho kraja, zlatú medailu predsedu vlády SR (od Roberta Fica), cenu za najlepšiu poviedku… a možno aj ďalšie, menej významné, na ktoré si ani nespomeniem. Fajn. Teším sa, s radosťou hľadím na diplomy, na sošky, na krištáľové krídlo. Uisťujem vás, že za každou cenou je reálne umelecké dielo, kniha, román, scenár… a rovnako tak vás uisťujem, že som za tieto diela nedostal ako odmenu (nie ako honorár, hoci aj ten je vlastne symbolický) ani prevŕtaný grajciar. Nuž tak, nie som štátny úradník a nemám nárok na zlatý padák.
Chcel by som sa spýtať pánov a dámy, ktorí dostali – ako sa ukazuje – milióny eur za svoje skvelé pôsobenie v krachujúcich štátnych firmách, či by mi nechceli sponzorsky prispieť na vydanie najnovšej knihy, ktorú som práve dokončil. Nepýtam veľa, veď som naučený žiť v predklone: tak od päťsto do tisíc eur, to by ma potešilo. Ich mená uvediem na druhej strane a verejne sa im poďakujem. Garantujem im, že ich mená sa dostanú medzi tisícky čitateľov, že ich mená si budú môcť prečítať aj čitatelia v zahraničí, veď prakticky každá moja kniha vyšla vo viacerých prekladoch.
Zaiste, nájdu sa aj závistlivci medzi spisovateľmi a umelcami, ktorí budú pripomínať, že sme mohli tvoriť v Budmericiach, že sme dostávali štipendiá, že sme mali privilégiá… Možno by ich upokojilo, keby aj oni dostali za svoje odvážne názory zlatý padák.
Už som dosť skúsený – a najmä unavený – aby som emigroval, aby som sa staval na barikády. Ale žiť tu musím. Tu dodýcham. Len občas sa nadýchnem, aby som si zafrflal. Pretože, čo je veľa, to je MOC.
Ilustračné foto: robertpaulyong
