Známe motto baróna Pierre de Coubertina znie svetom od zrodu moderných olympijských hier koncom minulého storočia po záver nášho: „Dôležitejšie než zvíťaziť je prísť, stretnúť sa a zúčastniť sa.“ Je to presný opak starorímskeho „Vene-vidi-vici“, čiže „Prišiel som, videl a – zvíťazil.“ A už vonkoncom nič nemá s mottom, ktoré si stanovil sám Gaius Julius Caesar: radšej byť prvým hoci aj v poslednej dedine ako druhým v Ríme. O deň sa totiž stal prvým – v Ríme.
Opona padla za poslednými olympijskými hrami storočia. Zo Sydney sa vrátila, a nie bez vavrínov a lesklého kovu, aj slovenská výprava a bolo nám vzácnou príležitosťou pozhovárať sa s jej predstaviteľmi z radov funkcionárov aj víťazov tvárou v tvár. Olympiáda sa stala obrovskou oslavou a zbližujúcim faktorom v čase, keď aspoň na chvíľku mlčali zbrane a prehovorili múzy. Politickým úspechom bola podľa markíza de Samaranch aj samotná účasť: až dvanásťtisíc športovcov z dvesto národov, šesť miliónov priamych divákov a miliardy pred televíznymi obrazovkami. Kultúrnym prínosom bol vstup nových technických možností pri umeleckých programoch, keď sa štadióny stávali obrovskými divadlami. Diplomatickým úspechom Medzinárodného olympijského výboru a jeho prezidenta Juana Antonia Samarancha bol malý div, aký sa nepodaril politikom: spoločná účasť obidvoch kórejských štátov pod jednou zástavou ako priam symbolický akt pre celé rozhádané ľudstvo.
Bolo a je nesporne dôležité zúčastniť sa. Ale hoci sa od čias oživenia Hier nezmenili základné ideály, doba premenila spôsob ich uplatňovania. Ak pred storočím v Aténach súťažili jednotlivci sami za seba a iba posledný atlét, víťaz maratónu, bežal v gréckom národnom kroji, teraz sa pretekanie stalo otázkou národnej prestíže. Znejú hymny, vztyčujú sa zástavy, povzbudzovanie buráca vo vlasteneckom duchu, od hesiel po ľudové pesničky, skandované heslá, pomaľované tváre, ešte i víťazi si pokladajú za česť, ak aj potom tvárou v tvár obehnú štadión s vejúcou vlajkou vlasti nad hlavou. Aj všade doma merajú diváci účasť podľa medailí, korunujú víťazov a hľadajú vinníkov prehier.
„Zabite ma, ak ma ešte raz uvidíte vo vode,“ zaprisahal sa britský veslár Steven Redgrave. A predsa vyhral opäť, už v šiestej olympiáde po sebe zlatú medailu. Po každom víťazstve sa objavili žiarivé čísla a za nimi WR (world record – svetový rekord). „Už zasa slovenský rekord,“ mohli si vzdychnúť naši fanúšikovia v Sydney aj doma po každom finále s Martinou Moravcovou.
Veľa pôžitku pripravila účasť dosiaľ športovo neznámej Rovníkovej Guiney, najmä heroický výkon plavca Erica Lobassmbaniniho, ktorého pomenovali Úhor. Bol totiž najpomalší! Ale naplnil do litery coubertinovské heslo: Je dôležité zúčastniť sa! Preplával totiž vo vypožičaných plavkách stovku tak, že zaostal vyše minúty za víťazom. Mal na to totiž iba mesiac a učil sa to doma v rieke plnej krokodílov. „Prišiel k nám do dediny akýsi chlap a vykrikoval: Chalani, učte sa plávať, máte sa zúčastniť na olympiáde! Tak som to s plávaním skúsil. Zo šiestich som sa to naučil jediný.“ A zúčastnil sa.
Ak teda ľudia na druhom konci sveta a ich hostia z 200 národov nevedeli presne, kde Slovensko na mape leží, dozvedeli sa to od vztýčenia vlajky v Olympjskej dedine cez našu kuchyňu v Slovenskom dome a najmä s pribúdajúcimi úspechmi a z vystupovania našej výpravy. Preto sme radi, že sme mohli prispieť osobne ku gratulantom po ich návrate do vlasti, na pôde Klubu nového SLOVA. Privítali sme a ešte často radi privítame hostí zo Slovenského olympijského výboru: jeho čestného predsedu a člena Medzinárodného olympijského výboru profesora Vladimíra Černušáka, predsedu SOV Františka Chmelára a generálneho tajomníka SOV Martina Benku. A osobitne olympionikov Petra a Pavla Hochschornerovcov, zlatých chlapcov z Petržalky aj s ich otcom, či bronzového slalomára Juraja Minčíka. Vzdušný pozdrav sme odoslali i striebornej Martine Moravcovej, ktorá bola len osudových osem sekúnd od zlata. Sme radi, že sa olympionici zúčastnili aj na našom stretnutí.
Vieme, ako musí byť v tejto chvíli tým, ktorí mali historickú šancu a nevyužili ju: zúčastniť sa. Tých, čo sa pre malicherné funkcionárske machinácie alebo aj pre nedostatok vlastnej odvahy nezúčastnili, aj tých, ktorí síce cestovali, ale nie pripravení, i tých, čo nevydali zo seba všetko. Asi to je správna rovnica medzi „zúčastniť sa“ a „zvíťaziť“. Prísť a usilovať sa prekonať všetky možnosti. Aj seba. Túžba po víťazstve si neprotirečí s účasťou. Sme radi, že sme sa aspoň na diaľku mohli zúčastniť tiež a prispieť aspoň povzbudením a úprimným slovom. Radi by sme ostali v hre aj v hrách iných, nešportových, aby sme nikdy nestáli bokom.
