Dosť ma vyrušuje, akým prevádzkovým slovníkom sa na počkanie prezentujú na verejnosti niektoré naše celebrity. Akoby už pozabudli na primitívnosť a temnotu perešovskej dominancie mediálnej úbohosti. Tým, od ktorých sa tak vehementne dištancovali a opovrhovali nimi, sa vlastným žargónom až príliš podobajú. Prostorekým, jednoduchým zabávačom našťastie odzvonilo. Ich by som za predošlý skutkový stav veľmi nevinil, pri výške vlastného intelektu naozaj za nič nemôžu. Len pri svojej úbohosti uverili, že sú neoddeliteľnou súčasťou domáceho šoubiznisu. Malo to byť na večné časy a nikdy inak… A niekto ich tým celkom úspešne kŕmil a dal im viac mediálneho priestoru, ako má úradujúci prezident Spojených štátov amerických pred voľbami. V kútiku duše verím, že v oprášenom slogane by slovo inak mohlo nahradiť slovo viac…
Doba obludností a absurdností, keď osoby, pohybujúce sa vo verejnom živote, bez okolkov používajú krčmovú rétoriku, veselo naberá na obrátkach i objeme. Keď sa vyčerpajú argumenty, donaha ich vyzlečie vlastná úbohosť a dookola ako drony lietajú invektívy. Niektoré z nich trošku vyššie, iné „proklate” nízko. A Slovač bez rozmýšľania nasleduje svojich „bohov” aj tomto športovom odvetví. Ak si toto dovolí „elita”, čo možno očakávať od radového občana?
Kde sa posunuli hranice slušnosti? Alebo sme ich nadobro a úplne zrušili a zaviedli „Schengen“ duševne malomocných, ktorí sa nevedia správať primerane vlastnému spoločenskému postaveniu? Sloboda neznamená voľný „verbálny pohyb“. Ľudia by mali chápať isté limity a rešpektovať i existenciu tabu. Práva idú vždy ruka v ruke so zodpovednosťou, respektíve mali by. To nemôže byť nejaká morálna jednosmerka bez obmedzenia rýchlosti! Za prehrešky sa skladajú účty a platí sa, teda malo by sa…
Mali sme možnosť čo-to pochytiť od našich predkov, no desaťročiami nazbierané kultúrne bohatstvo sme s opovrhnutím vyviezli (spolu s predošlým režimom) na smetisko dejín, na skládku ako tú pri (ako hovoria naši bratia Česi) Pezinoku. Na trón v spoločnosti svojho času hrdo nastúpila dekadencia a postupne vyhnala do exilu elementárnu slušnosť, spolupatričnosť, vlastenectvo i zdravý rozum. Verím, že v tom duševnom gulagu nebudú plakať doživotne.
No príde i prísť musí ten bohatier boží,
čo zákon pošliapaný na oltár vyloží;
no príde i prísť musí ten veľký deň súdu –
a za stôl si zasadne pravda môjho ľudu!
(Autor je futbalový tréner a mentor)
