Miloš Zeman pri zrážke s českou žurnalistikou nikdy neuhol.
Jeho známa, matematička Dagmar Harmancová mu vraj raz dávno, ešte v časoch predrevolučných, keď pracoval v podradných zamestnaniach, povedala: „Miloši, normální člověk se blbci vyhne. Ale ty, jakmile ho uvidíš, k němu přiběhneš a říkáš mu: Pane, takového kreténa jsem ještě neviděl. Kdybyste se ráčil laskavě natočit z profilu – ano, opravdu, exemplární debil.“
Miloš Zeman si zrážky s českou žurnalistikou vychutnával. Keď prirovnal českých novinárov k hnoju, ospravedlnil sa hnoju, pretože napokon hnoj je výživná látka. V parlamente označil českých novinárov za „nejpitomější socprofesní skupinu“ v spoločnosti. Vo svojej knižke Jak jsem se mýlil v politice, sa za to ospravedlnil: „Protože se nyní domnívám, že jde o skupinu nejblbější. Blbost se od pitomosti liší tím, že blbec nejen neví, ale domnívá se, že ví, a je ochoten všemi prostředky to hlásat.“
Miloš Zeman si voči novinárom dovoľoval, pretože – ako Adam Michnik – „Nebyl jsem s vámi v minulosti zbabělý, a proto s vámi dnes nepotřebuji být statečný.“
Mali sme s Čechmi dlho spoločnú históriu.
Slovenský premiér urazil slovenských novinárov mnohokrát. Po prvý raz, keď zložil vládu bez pravice. Bolo to pred troma rokmi a nastalo horúce leto. Dzurinda, Mikloš, Hrušovský a Bugár si po osemročnom vládnutí išli oddýchnuť. Nikomu nechýbali, noviny mleli v ich mene. Naplno. Pri čítaní vtedajších periodík si človek neznalý pomerov musel pomyslieť, že nastala prírodná katastrofa. Schytávali to noví členovia vlády, ale úprimný publicista menom Rado Baťo problém pomenoval presne: na vine sú voliči. Strašne úprimne im vynadal. Bertolt Brecht kedysi dávno s trpkou satirou napísal o východonemeckej vláde, že ju ľud sklamal, a preto mu vyslovila nedôveru. Aby si vládnuci hľadali iný ľud, to heslo sa stalo veľmi obľúbeným aj počas nežnej revolúcie. Ale časy sa zmenili, ľud zradil slovenských novinárov.
Slovenský premiér Robert Fico mi raz dávno (keď ešte bol uvoľneným, usmievavým opozičným politikom) rozprával, ako bol svedkom „rozhovoru“ slovenských novinárov s Vladimírom Mečiarom. Bolo to v časoch, keď bol Fico Mečiarovým tvrdým kritikom a slovenskí novinári boli teda de facto jeho spojenci. No zarazila ho miera zlosti a nenávisti, ktorú pocítil od novinárskej svorky. Zarazilo ho, že individualitu hlásajúci junoši a devy žijú akoby v rozzúrenej tlupe. Už nešlo o argumenty, už išlo len o to, dobiť ho. Nejaký dnes už zabudnutý žurnalista Mečiarovi dokonca poradil, aby sa zastrelil. V takejto atmosfére sa Robert Fico obrátil k mladej novinárke a urobil na ňu: haf! Myslím si, že mu to nikdy nezabudla.
Slovenský premiér nazval slovenských novinárov už všelijakými menami. Naposledy ich označil za idiotov.
(Za čo označujú dotknutí Roberta Fica, to sa napísať nedá, slovníkom slovenských novinárov by sme sa dostali do garáže. A slovník Jána Slotu by bol oproti ich výrazovým prostriedkom úbohou materskou škôlkou.)
Robert Fico, podobne ako jeho vzor Miloš Zeman, pri zrážke so slovenskou žurnalistikou nikdy neuhne. No Miloš Zeman sa pri tej zrážke viditeľne bavil. Ako vtedy, keď si kreténa nechal pozrieť z profilu. Robert Fico sa však viditeľne hnevá.
Ale prečo?
Veď – ako som už napísala veľakrát – aj novinári sú len voliči. A na cudzie mítingy sa nepatrí prísť pískať. Ak sú činy výrečné, žiadne reči ich nemôžu zmeniť. Ani ten Goebbels napokon nevyhral, a aký to bol manipulátor!
