V súčasnej debate o budúcnosti ľavice vo vyspelých priemyselných demokraciách dominujú dve klišé. Prvým je, že globalizácia vytvára úplne nové prostredie pre vodcov i verejnosť, kladie bremená a obmedzuje voľbu. Druhým je, že tradičná sociálna demokracia je už ako politická ideológia prežitá, čím vytvára vákuum, ktoré môže a má vyplniť nejaké nové, progresívne, pre súčasnosť vhodnejšie hnutie.
Iróniou je, že práve podmienky, ktoré vedú pozorovateľov k vyhláseniam o zániku sociálnej demokracie, poskytujú jedinečné súvislosti pre jej opätovné hľadanie a možno i vzkriesenie, hoci v pozmenenej forme. Dôvodom je to, že v súčasnej debate o globalizácii dominujúca otázka, teda či štáty môžu ovplyvňovať trhové sily, alebo sa pred nimi musia skloniť, je v skutočnosti veľmi stará. Sociálna demokracia vznikla v skutočnosti z podobnej debaty v rámci medzinárodného socialistického hnutia pred storočím. Tieto debaty však upadli do zabudnutia, alebo zostali zle pochopené. A to je aj dôvod, prečo sú viaceré dnešné diskusie v rámci sociálnej demokracie také povrchné a intelektuálne chudobné.
Prázdne heslo?
Dnes už termín „sociálna demokracia“, počas rokov zneužitý priateľmi i nepriateľmi, znamená viac epiteton či transparent, než zmysluplné označenie. Len málokto, dokonca aj medzi jej vlastnými členmi, by dokázal povedať koherentnú definíciu charakteru a cieľov hnutia. Za všetkým tým zmätkom možno však rozoznať dva prístupy.
Prvý, kritikmi často používaný, vidí sociálnu demokraciu ako nestabilnú budovu na pol ceste medzi marxizmom a liberalizmom. Je pozliepaný z rozličných nezlučiteľných tradícií. Sociálni demokrati sú v podstate socialisti bez odvahy svojich revolučných spoluvercov. Druhý (uplatňujú ho často jej prívrženci) zase vidí hnutie ako pokus uplatniť určitú politiku či presadiť určité hodnoty. Sociálni demokrati sú bojovníkmi za štát blahobytu, alebo rovnosť, alebo solidaritu.
Oba pohľady v sebe skrývajú kus pravdy, no chýba im širší záber. V skutočnosti je sociálna demokracia viac než len určitý program. Nie je to zmiernený marxizmus či rozšírený liberalizmus, ale skôr plnohodnotná alternatíva oboch. Ak však chceme úplne pochopiť skutočnú podobu tejto ideológie, treba sa vrátiť späť – k podmienkam jej vzniku.
Marxove omyly a rozpory
Prvá polovica 19. storočia bola zlatým vekom liberalizmu, ktorý sa objavil spolu s priemyselnou revolúciou ako prvá moderná politická a ekonomická ideológia. V mnohých častiach západnej Európy sa liberalizmus ukazoval ako progresívna, či dokonca revolučná sila, sľubujúca zrúcať posledné ostávajúce štruktúry starého režimu a nahradiť ich systémom založeným na individualizme, racionalizme a trvalom ekonomickom rozvoji. Ale už od polovice storočia viedli praktické dôsledky neviazaného kapitalizmu – veľké nerovnosti, sociálna dislokácia a automatizácia – k spätnému pohybu a hľadaniu alternatív.
Marxizmus ponúkol najsilnejšiu výzvu zľava a v priebehu druhej polovice 19. storočia nazbieral veľa prívržencov a vytvoril vlastné politické hnutie. Marxove myšlienky však obsahovali nezanedbateľné medzery a rozpory. Napríklad, Marx hovoril málo o tom, ako sa v skutočnosti pretransformuje kapitalizmus na socializmus a ako tejto premene môžu pomôcť socialistické strany. Okrem toho, jeho viera, že socialistická spoločnosť bude harmonická a prosperujúca, by znamenala, že konflikty potláčajúce a zmierňujúce politické inštitúcie, na ktorých sú dnešné spoločnosti závislé, sa stanú nepotrebné. Takže Marx poprel politiku, aj keď venoval obrovské úsilie filozofii, sociológii a ekonómii.
Tieto omyly spôsobil narastajúci materializmus a determinizmus Marxových myšlienok, ako i tendencia jeho nasledovníkov zdôrazňovať práve tieto aspekty. Napríklad Engels, keď na jeho pohrebe charakterizoval, kde leží skutočný Marxov odkaz, hovoril o ňom ako o Darwinovi socializmu, ako o človeku, ktorý „odhalil zákony vývoja v ľudskej histórii“. Historický determinizmus a primát ekonómie boli pre Engelsa základmi a práve vďaka jeho prácam sa kodifikoval vedecký, ortodoxný marxizmus Druhej internacionály.
Reakcia na pasivitu a frustráciu
Koncom storočia však v ľavici narastala opozícia ako proti ekonomickému determinizmu, tak aj voči politickej pasivite. Jedným z jej zdrojov bolo zistenie, že veľa z Marxových predpovedí sa nesplnilo. Proletariát nebol zbedačovaný, malé farmy nevymizli a hospodársky kolaps vyzeral byť ďaleko. Kapitalizmus ako systém nabral novú životnú energiu, zatiaľ čo buržoázny štát uskutočňoval dôležité politické, ekonomické a sociálne reformy.
Ďalší zdroj opozície sa vytvoril v tom zmysle, že marxizmus nemá nedostatky len ako vodidlo k histórii, ale i ako návod na konštruktívnu politiku. Socialistické strany sa stali silnými vo viacerých krajinách Európy, marxizmus im však nevedel poskytnúť stratégiu ako túto moc využiť na dosiahnutie svojich cieľov. V skutočnosti mohol povedať len veľmi málo k dlhodobej úlohe politickej organizácie vo všeobecnosti, lebo za prvotného hýbateľa histórie považoval ekonomické sily, a nie politický aktivizmus. Preto – tak vtedy, ako aj teraz – mnohí ľavičiari stáli pred dilemou: kapitalizmus prekvital, no stále bol spojený s ekonomickou nespravodlivosťou a sociálnou fragmentáciou, čo boli javy pôvodne motivujúce vznik marxizmu. V ortodoxnom vydaní poskytoval iba radu pasivity: počkajte, kým „rozpory“ v kapitalizme zničia systém. Vznik sociálnej demokracie bol reakciou na tieto problémy a frustráciu.
Vzostup revizionizmu
Ak socializmus nenastane jednoducho len preto, že je nevyhnutným (ako verili Marx, Engels a veľa ich vplyvných nasledovníkov), potom sa musí dosiahnuť ako výsledok ľudského konania. Niektorí aktivisti ako Lenin cítili, že tento výsledok možno presadiť nasilu, že históriu možno popohnať politicko-vojenskou silou revolučného predvoja. Iní, čo nechceli akceptovať násilie či elitárstvo tohto druhu, sa rozhodli pretvoriť socialistický program tak, aby získal podporu väčšiny obyvateľstva. Cítili, že ak triumf socializmu nie je nevyhnutný, môže byť želateľný.
Títo demokratickí revizionisti odmietli pseudovedecké a materialistické odôvodnenia socializmu vyznávané ortodoxnými marxistami a volali po znovuobjavení morálnych koreňov socializmu a po dôraze na idey, ktoré tvorili pôvodný projekt. Aj keď sa ich myšlienky a konanie objavovali často nezávisle a líšili sa na základe lokálneho kontextu, revizionisti zdieľali dôraz skôr na želateľnosť, než nevyhnutnosť socializmu, na morálnosť a etiku v protiklade k vedeckosti a materializmu, na ľudskú vôľu a spoluprácu medzi triedami, než na nezvratné ekonomické sily a nevyhnutný triedny boj. Začiatkom dvadsiateho storočia priepasť medzi demokratickými revizionistami a ortodoxnými marxistami spôsobil, že medzinárodné socialistické hnutie, rovnako ako jeho zakladajúce strany, sa stalo stavbou rozdelenou vo svojom vnútri.
Rozkol v robotníckom hnutí
Schizmu v Nemecku zosobnila debata medzi Karlom Kautskym a Eduardom Bernsteinom. Prvý, hlavný interpretátor Marxových myšlienok v generácii po smrti Engelsa, presadzoval deterministický a vedecký pohľad na socializmus. Podľa Kautskeho, úlohou socialistov nebolo argumentovať za morálnu nadradenosť svojich myšlienok, ale skôr rozoznať kauzálny a „objektívny“ charakter materiálnej reality. V tomto svetle „neodvrátiteľné ekonomické sily vedú s určitosťou osudu k stroskotaniu kapitalistickej výroby“. Kautsky učil socialistov, aby si uvedomili, že ich „cieľ možno dosiahnuť len pomocou revolúcie“, ale uskutočniť túto revolúciu nebolo v ich silách – „Revolúciu nie sme schopní uskutočniť svojím úsilím o nič viac, než sú naši oponenti schopní jej zabrániť.“
Bernsteinovo hlásanie začalo v momente, keď rozoznal, že viaceré predpovede ortodoxných marxistov sa nesplnia. Tvrdil napríklad, že kapitalizmus nevedie k väčšej koncentrácii bohatstva a k ožobračovaniu spoločnosti. Naopak, vravel, že v druhej polovici 19. storočia sa stával čoraz komplexnejším a adaptabilnejším. Tieto pozorovania nasmerovali Bernsteinovu opozíciu proti názoru, že socializmus sa objaví len po kolapse kapitalizmu a tvrdil, že tento sa môže a musí reformovať. Podľa jeho názoru, úspech socializmu záleží „nie na poklese, lež na náraste… bohatstva“, a na schopnosti socialistov prísť s „pozitívnymi návrhmi reformy“, ktoré by boli schopné naštartovať zásadné zmeny.
Bernsteinova strata viery v nevyhnutnosť socializmu ho viedla aj k popretiu jedného zo základných pilierov ortodoxie – historického materializmu – a k novému oceneniu ľudskej vôle a politickej akcie. Veril, že viera v nevyhnutnosť budúcnosti plodí nebezpečnú pasivitu, ktorá môže stáť socialistov nadšenie más. Podľa neho, v dlhodobom horizonte ľudí motivuje ich viera, vízia lepšieho sveta. Nemôžu byť prinútení bojovať či obetovať sa za socializmus, ak sa tento v podstate predstavuje ako historická nevyhnutnosť, ako výsledok zákonov ekonomiky.
Bernstein sa však nezastavil pri svojom odmietnutí historického materializmu. Pokračoval útokom na druhý pilier – triedny boj. Ten bol plný trhlín, takisto ako ekonomický determinizmus. Oba boli historicky nesprávne a politicky ohlupujúce. Bernstein tvrdil, že existuje prirodzené spojenectvo založené na spoločných záujmoch medzi robotníkmi a mnohými ďalšími mužmi a ženami trpiacimi nespravodlivosťou kapitalistického systému. Na prelome storočí sa veľa príslušníkov strednej triedy a poľnohospodárov cítilo ekonomicky ohrozených a politicky frustrovaných. Bernstein ich videl ako potenciálnu posilu. Nástojil, aby socialisti postavili svoje požiadavky na základoch „pocitu spoločnej ľudskosti“ a „poznania vzájomnej sociálnej závislosti“.
Popretie ortodoxie
Aj keď je Bernsteinov revizionizmus najznámejším, zďaleka nie je jediným. Všetky prvky jeho kritiky predložili v západnej Európe koncom 19. a začiatkom 20. storočia. Výsledkom bolo, že socialistické strany Druhej internacionály pohltila „revizionistická kontroverzia“. Aj keď na Medzinárodnej amsterdamskej konvencii v roku 1904 revizionistov výslovne kritizovali, hnutie naďalej rástlo. Realita európskeho politického a ekonomického života totiž robila vieru v ortodoxiu čoraz zložitejšou.
Sociálna demokracia, lebo tá vznikla z demokratického revizionizmu, teda nemá svoj pôvod v rozriedenom ortodoxnom marxizme, ale skôr v popretí jeho základných princípov. Toto popretie bolo také dôkladné, aké bolo Marxovo popretie téz liberalizmu pol storočia predtým. Sami revizionisti to v tom čase nechceli veľmi priznať, no ich odporcovia to videli jasne. Napríklad Rosa Luxemburgová, ktorá patrila medzi Bernsteinových najvehementnejších a najdôkladnejších kritikov, zosumarizovala implikácie jeho heretických názorov, keď poznamenala, že socializmus bol viac „vedecký“ než „utopický“, pretože ekonomický vývoj viedol nevyhnutne ku kolapsu kapitalizmu.
Ak však „ktokoľvek pripustí, v zhode s Bernsteinom, že vývoj kapitalizmu nevedie bezpodmienečne k jeho vlastnému pádu, potom socializmus prestáva byť objektívnou nevyhnutnosťou a stáva sa obyčajným ideálom“. Mala, samozrejme, úplnú pravdu, aj keď to trvalo ďalšiu generáciu poznačenú vojnou a krízou, kým sa vytvorilo úplne nové politické hnutie postavené na revizionizme.
Od revizionizmu k sociálnej demokracii
V rokoch vedúcich k Prvej svetovej vojne sa odmietnutie historického materializmu a triedneho boja zo strany revizionistov vystupňovalo a priepasť medzi nimi a ich ortodoxnými kolegami sa prehlbovala. Konečný prielom nastal v 20. a 30. rokoch, keď sa sociálni demokrati, z ktorých sa medzičasom v mnohých prípadoch stali dominantné strany v národných politických systémoch, konfrontovali s výzvami socio-ekonomickej situácie transformovanej Prvou svetovou vojnou.
Populistické pravicové hnutia začali po troške uberať z podpory tradičným liberálnym a konzervatívnym stranám. Pravicový protest proti kapitalistickej atomizácii, amorálnosti a materializmu rástol od konca 19. storočia, ale vojna im poskytla masovú základňu. Robiac si starosti z masovej sily a príťažlivosti pravice, viacerí revizionisti argumentovali, že lipnutie na ortodoxnom marxistickom programe by odsúdilo demokratickú ľavicu na zabudnutie. Namiesto toho navrhovali program, ktorý by sa zaoberal potrebami más dezorientovaných a nespokojných Európanov. Aby takýto program vytvorili, vrátili sa k témam revizionistov spred generácie – primát politiky, potreba morálky a hodnota kooperácie medzi triedami.
Presadzovanie „tretej cesty“
V kontexte medzivojnových rokov a veľkej krízy to znamenalo úplne prvé použitie politickej sily na kontrolu tých ekonomických. Kde ortodoxní marxisti a klasickí liberáli hlásali tvárou v tvár hospodárskej katastrofe pasivitu, tam bojovali noví, naozaj sociálno-demokratickí ľavičiari za programy, ktoré by použili silu štátu, aby skrotili kapitalistický systém. Tvrdili, že anarchistické a deštruktívne sily trhu sa dajú spútať a zároveň sa môže využiť schopnosť trhu vyprodukovať neporovnateľné materiálne bohatstvo.
Začali teda presadzovať skutočnú tretiu cestu medzi úplným liberalizmom laissez-faire a sovietskym komunizmom, založenú na viere, že politické sily musia byť schopné triumfovať nad ekonomickými. Tieto myšlienky obraňovali vo vnútri všetkých socialistických strán. V Belgicku, Holandsku a Francúzsku našiel Hendrik de Man a jeho Plan du Travail energických zástancov. De Man argumentoval za aktívnu stratégiu bojujúcu proti kríze, evolučnú transformáciu kapitalizmu a akcent kládol skôr na kontrolu, než vlastnenie kapitálu.
Aktivisti v ostatných častiach Európy opakovali jeho argumenty. V Nemecku a Rakúsku obhajovali štátne zásahy do ekonomiky a protokeynesiánske podporné programy, vo Švédsku Sociálnodemokratická strana (SAP) iniciovala samostatný, najambicióznejší projekt premeny kapitalizmu zvnútra.
Odmietnutie pasivity a determinizmu
Bez ohľadu na špecifickosť obhajovaných politík, pre vznikajúcu medzivojnovú sociálnu demokraciu bola jedna vec spoločná. Bolo to odmietnutie pasivity a ekonomického determinizmu ortodoxného marxizmu a viera v potrebu použitia sily štátu na skrotenie kapitalizmu. Na dosiahnutie toho, a tiež aby definitívne odsunuli historický materializmus na smetisko dejín, však museli pre svoje programy získať masovú podporu. Preto sa niektorí v medzivojnovom období vrátili k téme kooperácie medzi triedami. V období dislokácie a dezorientácie spoznali, že apely na ľudí, komunitu a všeobecné blaho, sú oveľa atraktívnejšie, než triedny boj ortodoxného marxizmu či individualizmus liberálov. Preto do svojich myšlienok často zahŕňali aj komunitárny, korporativistický, či dokonca nacionalistický postoj.
Centrálnou postavou bol opäť Man. Tvrdil, že najmä počas vojny povstali spoločné skupinové záujmy medzi robotníkmi a ostatnými sociálnymi skupinami a jeho Plan du Travail bol preto výslovne určený „všetkým triedam obyvateľstva trpiacim súčasnou hospodárskou núdzou a všetkým ľuďom dobrej vôle“. Usiloval sa tiež, aby socialisti pochopili, že pritiahnuť masy možno len tým, že sa im poskytne nová viera, ktorú determinizmus a ekonomizmus ortodoxie nemôže viac poskytnúť. Aktivisti po celom kontinente prijímali jeho názory, no bolo to len v Škandinávii a najmä vo Švédsku, kde ich prijali z celého srdca a zjednotenou stranou. To je dôvod, prečo sa musíme obrátiť smerom k Švédsku, ak chceme pozorovať všetky dimenzie a potenciál sociálnodemokratického experimentu.
Aktivizmus a záväzok k spoločnému dobru
Počas medzivojnovej periódy vypracovala švédska SAP komplexný ekonomický program, ktorý mal zviazať sily trhu a zmeniť podobu švédskej vnútornej politiky. Keď ho vysvetľovala voličom, predovšetkým počas ekonomickej krízy, zdôrazňovala svoj aktivizmus a záväzok k spoločnému dobru.
Napríklad počas volebnej kampane v roku 1932 popredné stranícke noviny napísali: „Ľudstvo nesie svoju budúcnosť vo vlastných rukách. Kde buržoázia hlása nečinnosť a podriadenie sa osudu, my apelujeme na ľudskú kreativitu v presvedčení, že môžeme a aj uspejeme pri vytváraní takého sociálneho systému, kde plody práce budú na prospech tých, ktorí chcú spolupracovať na spoločnej veci.“ Podobne, jeden z ekonomických teoretikov SAP Ernst Wigforss sa vyjadril: „My, sociálni demokrati, nemôžeme akceptovať systém, kde vždy, aj v tých najlepších časoch musí byť až 10 percent robotníkov nezamestnaných a počas zlých čias ešte viac. Odmietame pripustiť, že toto je nevyhnutné a prirodzené, nech už koľkokoľvek (veľa) ľudí prichádza vyzbrojených teóriami hovoriacimi, že to tak musí byť“.
Je poučné porovnať tento názor napríklad s Nemcom Rudolfom Hilferdingom, pravdepodobne najvplyvnejším marxistickým teoretikom v medzivojnových rokoch, ktorý tvrdil, že existuje len málo, čo môžu socialisti urobiť, aby zmenili smer vývoja kapitalizmu. So skutočným sebapoznaním poznamenal, že ortodoxní marxisti boli poslednými a najlepšími z klasických ekonómov, pretože verili v neomylný ekonomický mechanizmus a spochybňovali efektivitu vládnych intervencií do ekonomiky.
Búranie bariér
Medzitým líder SAP Per Albin Hansson popularizoval svoju tému Švédska ako folkhemmet či „domova ľudu“. Deklaroval, že „základom domova je komunita a spoločenstvo“ a zdôrazňoval, že sociálna demokracia sa usiluje „rozbúrať bariéry, ktoré rozdeľujú občanov“. Výsledkom bolo, že zatiaľ čo v krajinách ako Nemecko a Taliansko získali pláštik aktivizmu a komunálnej solidarity pravicoví populisti, vo Švédsku to boli sociálni demokrati, čo sa stali bojovníkmi za „malých ľudí“ a „jednotu s národom“. Tieto pozície pomohli SAP nielen vytvoriť v spojenectve s roľníctvom väčšinovú vládu, ale umožnili im aj získať výhody z potenciálnej ekonomickej obnovy.
V polovici 30. rokov prameň demokratického revizionizmu vyvrel do kreatívneho a mocného politického hnutia. Na rozdiel od pasivity ortodoxného marxizmu a klasického liberálneho laissez-faire, sociálna demokracia argumentovala za primát politiky a chcela používať štát, aby kontroloval či prinajmenšom usmerňoval trh. Na rozdiel od marxistického zamerania sa na proletariát a liberálneho na indivíduum, sociálna demokracia apelovala na obyčajných, resp. malých ľudí, na komunitu, na spoločné dobro. Argument dal sociálnym demokratom zdôvodnenie použitia politickej sily na kontrolu vývoja kapitalizmu, zatiaľ čo apel obsahoval normy národnej solidarity a spolupráce, ktoré ležali v centre ich svetonázoru.
Na konci 30. rokov sa vyvinuli všetky zložky toho, čo sa neskôr stalo známym ako povojnový sociálnodemokratický kompromis. Naplno sa však uplatnili iba vo Švédsku. Iróniou povojnovej éry bude, že v momente, keď sa tieto princípy stanú široko akceptovanými, mnohí sociálni demokrati zabudnú, prečo ich uprednostňovali na prvom mieste.
Triumf a amnézia
Koncom Druhej svetovej vojny sa praktická politika uprednostňovaná sociálnymi demokratmi jasne vnímala ako najcitlivejší spôsob na zmiernenie nepriaznivých dopadov kapitalizmu voľného trhu, takže ju prijalo široké spektrum politických strán. Okrem toho, transformácia západoeurópskej politickej scény bola nemenej úžasná, keď politické strany obhajujúce svoju klasicky liberálnu, ortodoxne marxistickú, či tradične konzervatívnu politiku v podstate zmizli zo scény.
Toto zhromaždenie sa okolo sociálnodemokratického programu vytvorilo pre hnutie ako také nebezpečenstvo, lebo odstránilo základný zdroj jeho príťažlivosti prameniacej z odlišnosti. Mainsteamová akceptácia viacerých sociálnodemokratických ideí nemohla pomôcť, no mohla živiť samoľúbosť v určitých skupinách teoretikov a aktivistov hnutia. Asimilácia, ako vie každá menšinová skupina, je dvojsečnou zbraňou.
Toto intelektuálne zburžoáznenie sa spájalo rovnako so sociálnym a profesionálnym. Svoju úlohu vo vedení i kolektívnej pamäti hnutia zohrala i generačná výmena. Začiatkom povojnovej éry boli už mnohí priekopnícki aktivisti a intelektuáli 20. a 30. rokov mŕtvi alebo v emigrácii. Túto stratu prehlboval fakt, že keď sa sociálni demokrati stali vládnymi úradníkmi a manažérmi kapitalizmu, za straníckych lídrov prirodzene hľadali skôr technokratov, než aktivistov a intelektuálov – ľudí vhodných pre bežnú politickú prácu v bežných časoch. Títo noví lídri viedli bezprecedentnú silu s politickým úspechom, no chýbal im hlad a kreatívna iskra vodcov zo starých čias.
V krátkosti – triumf priniesol domýšľavosť a stagnáciu. Výsledkom bolo hnutie, ktoré stratilo kontakt so svojou pôvodnou intelektuálnou a politickou príčinou existencie.
Korózia myšlienok
Príbeh sociálnej demokracie v 50. a 60. rokoch je príbehom hnutia podkopaného vlastným úspechom. Na povrchu vyzeralo všetko v poriadku, ale pod ním boli intelektuálne a teoretické základy vztýčené Bernsteinom, de Manom a inými revizionistami a sociálnodemokratickými mysliteľmi erodované ignoranciou a odmietnutím. V polovici 70. rokov sa v rozvinutom svete a západnej Európe obzvlášť objavili nové ekonomické problémy a na mnohé špecifické politiky spájané so sociálnou demokraciou sa zaútočilo.
Pretože hnutie zabudlo, že tieto politiky, i keď znamenali rozhodujúce úspechy, boli len prostriedkami na dosiahnutie väčších cieľov. Sociálni demokrati na nich viseli často tak silno, že stratili pôdu voči neoliberálom ponúkajúcim odvážnejšie a inovatívnejšie riešenia krízy. Dnes sú sociálni demokrati v Európe volebne úspešní, no z veľkej časti im chýbajú charakteristické riešenia súčasných problémov. Predovšetkým ide o výsledok toho, že stratili schopnosť vytvoriť v európskej verejnosti nadšenie.
Iróniou je, že terajšia perióda pripomína v dôležitých znakoch tú, v ktorej hnutie pred storočím vzniklo. Vtedy, tak ako teraz, ekonomická globalizácia spájala svet dokopy a vytvárala bezprecedentnú prosperitu i sociálnu nespokojnosť. Vtedy, tak ako teraz, v politickom prostredí dominovala viera v primát ekonomiky a neobmedzovaného trhu, a predsa ho poznačila potreba určitého typu sociálnej kontroly a spoločenskej solidarity. Ak sa to, čo ostalo zo sociálnodemokratického hnutia, nedokáže vrátiť ku svojim pôvodným princípom a presvedčiť európsku verejnosť, že je schopné kreatívne odpovedať na jej túžby, nesmieme sa čudovať, že iné, menej taktné hnutia – typu Jörga Heidera či Jean-Marie Le Pena – vyvstávajú, aby túto rozhodujúcu úlohu splnili.
Aplikovanie lekcií minulosti
Opätovné preskúmanie minulosti sociálnej demokracie je nevyhnutným úvodom k diskusii o jej budúcnosti. Tradičné sociálnodemokratické princípy môžu vyformovať základ pre dnešný príťažlivý a charakteristický program, no iba vtedy, ak si budeme pamätať dva body.
Ak chceme byť skutočnými sociálnymi demokratmi, súčasný politický program musí vychádzať z primárnosti politiky. To znamená, že sociálni demokrati dneška musia dnes, tak ako v minulosti, rozoznávať dynamický aj deštrukčný potenciál kapitalizmu. Musia spojiť predpovede ekonomického rastu a prosperity a neochotou ponechať životné šance indivídua napospas trhu. Musia sa zamerať, inak povedané, na to, aby uviedli do súladu ich záväzok voči trhovej ekonomike s odmietnutím trhovej spoločnosti.
Viaceré západoeurópske vlády boli v povojnovej ére schopné dosiahnuť toto zosúladenie kombináciou tradičnej politiky štátu blahobytu a aktívneho (keynesiánskeho) riadenia národných ekonomík. Niektoré z týchto politík po čase stratili svoju efektívnosť, no to ešte nie je dôvod vzdať sa cieľov. Odborníci ako Gosta Esping-Andersen a James Galbraith presvedčivo argumentovali, že určitý typ dekomodifikujúceho štátu blahobytu je úplne zlúčiteľný s kapitalizmom 21. storočia. Posledné dôkazy z krajín ako Švédsko či Holandsko ukazujú, že štedré sociálne programy a dynamická ekonomika idú ľahko dokopy. Kľúčom je navrhovať politiku, ktorá podporuje flexibilitu a otvorenosť, a zároveň ochraňovať občanov pred negatívami, ktoré môže priniesť rýchlo sa meniaca ekonomika.
Druhým komponentom skutočného sociálnodemokratického programu musí byť spoločenská a sociálna solidarita. História sociálnej demokracie je poznačená túžbou nájsť alternatívu individualizmu klasického liberalizmu a triednemu boju ortodoxného marxizmu. Relatívne homogénne spoločnosti a nezávislé štáty kládli dôraz na solidaritu počas prvých dvoch tretín 20. storočia neproblematickým, ale dnes, vďaka imigrácii a vzájomnej závislosti, je ťažké takýto apel udržať (minimálne pre tých, čo nechcú flirtovať so šovinizmom a xenofóbiou).
Napriek tomu, sociálni demokrati musia nájsť spôsob ako opäť spopularizovať spoločenské apely, aby odpovedali na negatíva dnešného obdobia a vytvorili široký ľudový základ pre štát blahobytu a aktivistickú vládu. Joshua Cohen a Joel Rogers navrhujú preorientovanie politiky z národnej na lokálnu úroveň, pretože si myslia, že dnes sa môže len v malých skupinách udržať zmysel pre spoločný záujem a dôvod dôležitý pre progresívnu politiku. Či už niekto súhlasí alebo nie, je jasné, že sociálni demokrati musia, rovnako ako na konci 19. a začiatku 20. storočia, získať tému spoločenskej solidarity späť od populistickej pravice.
Tretia cesta nikam?
Ak máme na zreteli tieto dve kritériá, pomôže nám to pochopiť, prečo „tretia cesta“ navrhovaná Tony Blairom, Anthony Giddensom a inými je skôr radikálnym opustením, než pokračovaním sociálnej demokracie. Jej podporovatelia chcú zachovať niektoré spoločenské aspekty hnutia a zároveň odmietajú myšlienku, že sily trhu majú a môžu byť pravidlami presmerované i prekonané v službe základných sociálnych cieľov.
No historicky sociálni demokrati akceptovali trh len pre jeho schopnosť vytvoriť materiálny základ, na ktorom môže stáť dobrý život a ustavične odmietali uznať jeho primárnosť v sociálnom živote. Argumentovali tvrdením Karla Polanyiho z The Great Transformation, že aj keď kapitalizmus rozpútal doteraz nepredstaviteľné sily produkcie, musí sa postaviť určitý prístrešok, kde by spoločnosti a jednotlivci mohli prečkať víchrice ekonomických, sociálnych a politických zmien. Dnes sa búrky opäť rodia a prístrešky sú potrebné. Čo chýba, je plán, hnutie a vodcovia, ktorí by vedeli, o čom sú.
Autorka je profesorka politológie na Princetonskej univerzite a autorka knihy Sociálnodemokratické hnutie: Idey a politika v tvorbe povojnovej Európy. Pracuje na knihe Primát politiky: Sociálna demokracia a ideologický dynamizmus 20. storočia.
Z amerického štvrťročníka Dissent preložil Radovan Geist
