Známy – neznámy: Hal Hartley

Kto je Hal Hartley a akými filmami sa zapísal do povedomia divákov Ned Riffle: Chcem dobrodružstvo, chcem romantiku. McCabe: Ned, neexistuje nič také ako dobrodružstvo. Neexistuje nič také ako romantika. Existujú iba problémy a túžby. Ned Riffle: Problémy a túžby. McCabe: Tak je to. A zábavné na tom je, že keď po niečom túžiš, okamžite Ťa to dostane do problémov. A keď máš problémy, už netúžiš vôbec po ničom. Ned Riffle: Rozumiem. McCabe: To je neuveriteľné. Ned Riffle: To je irónia. McCabe: Je to blbá tragédia, to je to, čo to skutočne je, Ned. Prostí ľudia (1992) Tohtoročného pražského FebioFestu sa zúčastnil nášmu divákovi takmer neznámy nezávislý americký režisér Hal Hartley. V jednom článku o Halovi som našla prirovnanie k Woodymu Allenovi, taktiež som našla zmienku jeho osoby a diela v tematickom Dogma časopise. K porovnaniu k Allenovi azda len toľko, že sa vo svojich filmoch venuje podobnej tematike (vzťahy), má unikátny štýl dialógov bez Allenovského egocentrizmu. V Dogma kontexte bol spomínaný spolu s menami ako Jim Jarmusch a Kevin Smith, nasledovníkmi štýlu Johna Cassavetesa, ktorý bol jednou z inšpirácií konceptu Dogma 95. Tento 45-ročný americký režisér si filmami pevne zadefinoval svoje miesto v povedomí laickej i odbornej filmovej verejnosti. Jeho diela sú výrazne osobné, nezdôrazňujú však autobiografické informácie, sú skôr diskrétne a skromné. Jeho dialógy sú zdržanlivé, majú filozofický a literárny podtón a niektoré sa zámerne opakujú, aby zdôraznili zvyky a obmedzenia našej komunikácie. Herecké výkony pod jeho réžiou pôsobia všeobecne nezúčastnene, bez výraznej gestikulácie až na momenty, keď sú prerušené prekvapivo spontánnou, takmer násilnou akciou (náhle facky, hádky či bozky). Všetky tieto ingrediencie vytvárajú audiovizuálne veľmi príjemný zážitok. Pre menšie dráždenie predstavivosti môj výber niektorých z jeho diel. S filmami tohto režiséra som sa zoznámila prostredníctvom jeho prvého dlhometrážneho filmu The Unbelievable Truth (Neuveriteľná pravda, 1989). Príbeh reflektujúci dobu, v ktorej bol nakrútený, je nenútenou a inteligentnou komédiou o omyloch, ktoré obkolesujú mladú študentku Audry Hugo (Adriene Shelly). Hlavná protagonistka sa zaľúbi do bývalého kriminálnika (Robert Burke), o ktorom kolujú fámy, že zavraždil otca svojej bývalej študentskej lásky. Režisér sviežim nadhľadom, so značnou dávkou dobromyseľnej satiry, divákom vyrozpráva príbeh idealistickej lásky, domáceho moralizovania, odpustenia a skepsy. Dialóg je základom akcie, divákovi dáva priestor na vlastnú interpretáciu momentu a situácie. Hartley v rozhovore s Kenethom Kaletom prezradil, že hlavným zdrojom inšpirácie bol pre neho Moliére, interpretovaný prostredníctvom vlastných skúseností, jazyka, času a miesta. Autor sám sa o diele vyjadril: „Chcel som urobiť dielo, ktoré by korešpondovalo so svetom, v ktorom žijeme. Cítil som sa však relatívne izolovaný od pop-kultúry. Nemal som dojem, že som v obraze. Aj napriek tomu som cítil nespokojnosť s kultúrou, v ktorej som žil a cítil som, že tá nespokojnosť je oprávnená. Nemal som dojem, že sa líšim od väčšiny ľudí okolo mňa a bol som si istý, že by som bol schopný urobiť zábavný film o protirečeniach okolitého sveta.“ Druhým celovečerným filmom je Trust (Dôvera, 1990). Je to príbeh egocentrickej Márie (Adriene Shelly), ktorá otehotnie s priateľom, ktorý ju už nemiluje. Matthew (Martin Donovan) je temperamentný IT inžinier, ktorý už dávno stratil všetky ilúzie o živote. Odvrhnutá Mária a Matthew sa náhodne stretávajú a zaľúbia sa do seba. Spoločne sa snažia žiť normálnym, domáckym spôsobom, ktorý má však vďaka ich svojráznym osobnostiam ďaleko od bežných konvencií. Jeho filmy v sebe nesú istú dávku optimizmu, autorovými slovami „realistického optimizmu či realistického pesimizmu“, ako opak idealizmu. „Vo filme Trust som sa snažil zachytiť vzájomnú závislosť a osobnú zodpovednosť. Chcel som ukázať, ako si Mária postupne uvedomuje, že jeho ochotou a obetovaním sa pre ňu Matthew stráca to, čo na ňom Mária spočiatku milovala. Spôsob, akým milujeme, má ďaleko od dokonalosti,“ hovorí Hartley. Tu sa začala i spolupráca Hartleyho s hercom Martinom Donovanom, ktorý sa pri nakrúcaní filmu Amateur vyjadril o spolupráci s Halom Hartleym: „Od filmu Trust prešiel môj vzťah s Halom svojim vývojom. Pri nakrúcaní filmu Trust som mu vôbec nedôveroval. Urobil som, čo odo mňa žiadal, no vôbec som nebol v súlade s tým, o čo sa pokúšal on. Zdalo sa mi, že som strnulý a že v podstate nič nerobím. To mi naháňalo hrôzu. Mal som dojem, že môj prejav je absolútne nudný a vnútorne som bojoval s tým, čo som považoval za diktátorskú formu režírovania… Myslím, že teraz si rozumieme a potrebujeme minimálne množstvo slov. Minimum diskusie. On povie, čo chce vyskúšať, a ja to urobím.“ Hartleyho ďalší dlhometrážny film nesie názov Simple Men (Prostí ľudia, 1992). Bill (Robert Burke) a Denis (Bill Sage) sú bratia, ktorí ani nemôžu byť odlišnejší. Bill si zvolil kariéru zločinu, zatiaľ čo krásavec Denis vykročil akademickým chodníčkom a takmer posadnuto sa snaží dopátrať pravdy o ich otcovi, ktorý je už viac ako 20 rokov nezvestný a okrem toho, že bol jedným z najlepších hráčov baseballu, bol radikálnym aktivistom. Keď sa jeden z Billových zločinov obráti proti nemu, hľadá spolu s mladším bratom útočisko v malom meste na Long Islande, kde sa nemôže vyhnúť konfrontácii s dedičstvom svojho otca, ako aj so ženou, ktorá je schopná odhaliť jeho klamstvá. Simple Men je prvým filmom, kde Hartley viac experimentuje s kamerou v momentoch, keď scéna nie je vyplnená dialógom, hľadá súlad medzi tichom a dialógom. V roku 1994 dokončil Hartley film Amateur (Amatér, 1994). Zachytáva príbeh muža (Martin Donovan), ktorý príde o pamäť a náhodne sa stretáva s bývalou mníškou (Isabelle Huppert), ktorá sa neúspešne pokúša písať pornografiu. Na opačnej strane mesta sa jeho manželka (Elina Löwensohn) pokúša opustiť krajinu v domnienke, že ho vyhodením z okna na štvrtom poschodí zabila. Tento jemne pôsobiaci muž je v skutočnosti sadistický producent pornofilmov, prepojený na podsvetie. Strata pamäti celú situáciu trochu komplikuje. Prichádza otázka, či to je ten istý muž a či má byť súdený za činy, ktoré si nepamätá, že spáchal. Hartleyho zlákala myšlienka potrestania človeka, ktorý si zločiny, ktoré spáchal, nepamätá. „Svoje postavy staviam do role, keď otvorene povedia pravdu, ktorú často tušíme, len máme problém o nej hovoriť pravými slovami. Sme akoby naprogramovaní predstierať najhlúpejšie, seba, podceňujúce komentáre, ktoré robia náš život a spolunažívanie jednoduchším. Bavím sa aj sám na sebe. Humor – satiru i iróniu používam ako určitý druh spolucítenia.“ Konštrukčne najobskúrnejším je Hartleyho film Flirt (Flirt, 1995), kde podľa jedného scenára voľne nakrútil tri príbehy odohrávajúce sa v rôznych mestách (New York, Berlín, Tokyo). Príbehy spája partnerský trojuholník, ultimátum zanedbávaného partnera a nečakaná náhoda, ktorá riešenie situácie zamotáva ešte viac. Režisér adresuje praktické dopady záväzku a krízu, ktorú spôsobí podmienka výberu. Príbehy aj napriek rovnakým základom neopakujú rovnaké situácie, ponaučenia či riešenia. Každý z príbehov otvára nové otázky, ktoré ďalší čiastočne adresuje, či rieši a posúva k ďalším otázkam. Divácky najprístupnejším je film s názvom Henry Fool (Henry Fool, 1997). Simon (James Urbaniak) je tichý, zakríknutý smetiar, ktorý sa stará o svoju depresívnu matku a znudenú a výrazne sexuálne aktívnu sestru Fay (Parker Posey). Jedného dňa sa u nich objaví nový nájomník – bývalý väzeň, stíhaný za sexuálne obťažovanie, kolosálny egomaniak, hlučný, reťazový fajčiar, gerila intelektuál menom Henry Fool (Thomas Jay Ryan). Svojou prítomnosťou spôsobí explózie v živote každého, s kým príde do kontaktu. Píše knihu pod názvom „Spoveď“ a berie si pod ochranné krídla Simona a podporuje ho v tom, aby položil svoje myšlienky na papier. Výsledkom je manifest vo forme epickej básne, ktorá u čitateľa vzbudí buď absolútny rešpekt, alebo okamžitú nenávisť. Simon je zo dňa na deň slávny, zatiaľ čo „Spoveď“ Henryho Foola je vydavateľstvom odmietnutá a zapadá prachom. Na záver sa Henry Fool vytratí rovnako záhadným, hlučným a problematickým spôsobom, ako sa objavil. Slová autora k filmu: „Myslím, že sa filmom snažím vyprovokovať prehodnotenie nášho zvyku priradiť hodnotu, zovšeobecniť, špecificky v oblasti „umenia“ a „kultúry“. Chcel som, aby diváci cítili neoriginálnu, respektíve tradičnú príbehovú štruktúru a obsah. Obsah je zďaleka najobtiažnejší na udržanie v neoriginalite, keďže príbehy sa odohrávajú na špecifických miestach a časoch, ktoré samy pridajú situácii význam,“ či záverečný komentár „Je to zábavný film o vážnych veciach, ktoré sa dejú v Amerike.“ Projekty Hal Hartley participoval aj na viacerých umeleckých projektoch medzinárodného charakteru. Jedným z nich bol projekt Pohľadnica z Ameriky, kde vybraní režiséri dostali úlohu nakrútiť krátky film o okupácii mesta, v ktorom žijú. Hartley nakrútil film NYC3/94 (NYC3/94, 1994). Ďalším dielom, ktoré nakrútil pre seriál Comedy Central je Opera No. 1 (Opera číslo 1, 1994). Zmiešaním motívov Shakespearovského Sna noci Svätojánskej a ľahkej opery vytvoril hudobnú mini komédiu s hustým, no málo zmyslu dávajúcim obsahom. Rozprávkový príbeh, v ktorom sa dve bohyne rozhodnú začarovať mladú ženu, aby sa zaľúbila do hlavného hrdinu, mladého workoholika, ktorý potrebuje zaľúbiť sa do ženy s podobným vnímaním sveta. Jedna sa však zmýli a začaruje mladého muža, aby sa zúfalo zaľúbil do dievčaťa. Dievčina sa mu snaží utiecť, no on jej ukradne kúzelné kolieskové korčule, bez ktorých sa nemôže vrátiť do svojho sveta duchov. Po naháňačkách, vymenených identitách, stratení a nájdení, sa bohyni podarí vyčarovať rovnaké city v oboch hlavných hrdinoch a zachrániť zázračné kolieskové korčule. The Other Also (Aj druhé, 1997), krátka pomalá, meditatívna snímka vizualiácie hudby vytvoril Hartley pre jednu z parížskych galérií v rámci projektu „Amour (Láska)“. Lásku skúma z charitatívneho a dekonštruktívneho pohľadu, ako komplex trpezlivosti, agresie, hanby, odpustenia a frustrácie, ktoré prepojil tancom. Kontinuálnym rozostrovaním obrazu vytvoril pre oko veľmi príjemný súlad hudby, slova a obrazu. Ďalším z projektov bol projekt dvoch francúzskych producentov Caroline Benjo a Carole Scotta, ktorí sa rozhodli spojiť dve produkčné spoločnosti (La Sept ARTE a Haut en Court) a financovať projekt 2000 Vu Par…, vizionársky program s tematikou nového tisícročia, kde desať režisérov dostalo „voľnú ruku“ pri spracovaní miléniovej témy. Hartley tak do posledných dní druhého milénia priviedol do New Yorku Ježiša (Martin Donovan) s krásnou asistentkou Magdalénou (P. J. Harvey) filmom Book of Life (Kniha života, 1998). Ježiš je poslaný na zem svojím otcom a jeho úlohou je zrealizovať Posledné zúčtovanie a tým iniciovať koniec sveta. Ježiš je však na pochybách. Nechce zničiť svet a na plecia mu odrazu padá zodpovednosť za večný boj Boha, diabla a ľudskej existencie. Pre Nemeckú televíziu sa dal Hartley nalákať na „Erotické poviedky“. Nakrútenie polhodinového erotického príbehu bolo pre Hartleyho provokatívnou pozvánkou, ktorú nemohol odmietnuť a vytvoril Kimono (Kimono, 2000). Hlavnú postavu stvárnila Harleyho životná partnerka Miho Nikaido. „Vždy som rád pozoroval Miho, keď si na seba oblieka kimono. Obdivoval som ten dlhý a komplikovaný proces. Práve koncentráciu, ktorá je na to potrebná, považujem za atraktívnu. Uväzovanie všetkých tých uzlíkov a omotávanie látky okolo tela… Je to ako oddanie sa ideálu krásna… Tie dve veci samy o sebe sú nádherné… Odievajúce sa dievča a šatstvo padajúce z vyzliekajúceho sa dievčaťa…“. Na FebioFest prišiel predstaviť svoj najnovší film The Girl From Monday, ktorý obdobne ako jeho ostatné filmy nastavuje zrkadlo súčasnému spôsobu života vo svete informácií, internetu, odosobnených vzťahov. Verím, že miestne distribučné spoločnosti zaregistrovali Hartleyho kvality a prinesú túto snímku aj do našich končín. Hala Hartleyho, filmového a divadelného režiséra, hudobníka (hudbu vo väčšine svojich filmov si robil sám pod pseudonymom Ned Rifle) určite treba objaviť. lucmik konzultant a koordinátor aktivít filmových projektov poďakovanie: mrvertigo