Kultúrne plodivé prostredie záhorskej Skalice vygenerovalo okrem iných osobností aj spisovateľa Jozefa Špačka (1950). Popri učiteľskej práci stihol napísať niekoľko románov, noviel, školských učebníc, množstvo poviedok, literámovedných textov a slovníkových hesiel. Osobitnú pozornosť si zasluhuje jeho ustavičná literámokritická aktivita na stránkach hlavných literárnych a kultúrnych časopisov (Romboid, Slovenské pohľady, Nové slovo, Literika, Knižná revue, Literárny týždenník). Špaček sa tu prejavil nielen ako empatický znalec slovenského literárneho kontextu, ale aj ako kritik, ktorý vidí priam do kuchyne pohybov vo svetovej literatúre. Svedčí o tom aj výber vyše štyridsiatich textov o slovenskej (a v glosátorských skratkách i svetovej) próze z jeho kritickej a recenzistickej činnosti v posledných dvoch desaťročiach pred miléniom až po horúcu súčasnosť pod názvom Nepovinné čítanie.
Nepovinné čítanie, Levoča, Modrý Peter, 2015, 144 strán
Názov knihy presne vystihuje, o čo autorovi ide. Autori a knihy, ktoré tu reflektuje, zväčša patria na stredných školách do povinného čítania. No na prvý pohľad je zjavné, že Spaček smeruje najmä k čítaniu, k vlastnému čítaniu, ktorého zmyslom je prienik do anatómie diela a pochopenie, ako to v umeleckých textoch funguje a ako to spolu ladí. Vidieť, že pre Špačka je čítanie predovšetkým zodpovednou uvedomovacou prácou, ktorej súčasťou je i zachytávanie falošných tónov, zaškrípaní a skratov v živom ústrojenstve diela. Nie je to jednoduchá práca, no skalického učiteľa možno sotvakedy prichytiť pri zneužívaní svojich nespochybniteľných znalosti teórie literatúry (napr. ruská formálna škola). Nevystavuje na obdiv svoju literárnu vzdelanosť, netvári sa obrazoborecky či šalamúnsky a nečaká na potlesk ohúreného publika. Zvyčajne ide priamo na vec, vecne analyzuje a vecné sú i jeho závery. Interpretuje triezvo, s nadhľadom a nesenzáciechtivo. Azda aj preto je jeho literárny jazyk najčastejšie konkrétny, priamočiary a logický. No nie je mu cudzie ani esejistické zakrivenie otvárajúce priestor na diskusiu, voľnejšiu interpretáciu, otázku, na ktorú sa neponáhľa odpovedať, lebo vie, že to nemusí byť práve on, kto raz na ňu možno odpovie. Špaček je iste dobre zorientovaný v modernizmoch, postmodemizmoch a supermodemizoch, no málokedy ho prichytíme pri silovej aplikácií pojmov, termínov a zvratov, ktorými neraz do nepríčetnosti šibrinkujú niektorí kritici, len aby dokázali svoju nadradenosť a kompetentnosť. Nepotrebuje byť nadradený ani kompetentnejší ako autor, ktorého číta, stačí, ak porozumie jeho úsiliu zachytiť textom niečo, čo obaja cítia ako tému vhodnú na literárne spracovanie, ktorá je pre jedného cieľom písania a pre druhého cieľom čítania.
Špaček do svojho výberu zaradil reflexie o knihách a autoroch plus-mínus rovesníckych, viac-menej blízkych, spravidla znamenajúcich aj nesporný vklad do vývinového smerovania slovenskej prózy na rozhraní storočí. Do úvodu knihy pritom začlenil tri systémovejšie štúdie o širších kontextoch, ktorými sa zrejme zámerne dištancoval od všeobecnej eufórie, ktorá prepukla po roku 1989 v očakávaní „šuplíkovej“ literatúry, čo sa nikdy nestala realitou, lebo jednoducho neexistovala. Spaček nimi navyše dokumentoval, že sa nedal pomýliť konjunktúrou „slobodnej tvorby“ a bezbrehým postmodernizmom a že ako kritikovi mu vždy pôjde o hodnotu textu a jeho dosah na čitateľa. Lebo „túžby považovať rok 1989 za rok ,Nula‘ sú veľmi hlúpe a nebezpečné, a čim dlhšie bude pretrvávať v určitých politických kruhoch voluntarizmus tohto druhu, tým ťažšou príťažou bude pre nás vyrovnávanie s rokmi minulými“ (s. 34). Aj toto predznačenie s aplikáciou na literatúru sa stalo, ako je zjavné z ďalších textov, príznačnou vlastnosťou jeho kritického prístupu k literárnym textom.
Špačkovu toleranciu sprevádzanú schopnosťou presne postihnúť špecifiká jednotlivých autorov v zložitých sujetových peripetiách diel vari najlepšie vidieť v recenziách diel autorov slovenskej „mogučej kučky“: Peter Jaroš, Rudolf Sloboda, Vincent Šikula, Ján Johanides. Kým u Jaroša oceňuje predovšetkým schopnosť „pohybu na rozhraní sna a skutočnosti“, jeho „pábiteľstvo“, umenie „hrať nielen na jednom nástroji“ a pritom „obdivuhodne preludovať“ (s. 25 –26), u Slobodu vyzdvihuje najmä cestu „v poznaní seba, na ceste k sebe, prozaikovi“, ktorá je „imperatív, plný obáv a zodpovednosti“ (s. 29). Čo výstižnejšie možno povedať o dvoch mágoch umeleckej mystifikácie, ktorí nevábnym krokom chodia po večnej zemi a snažia sa pochopiť vratké ľudské osudy? U Šikulu mu imponuje „stručné, prosté, ba miestami až prostoduché (…) metaforizovanie týchto prozaických objektov“, ale na rozdiel od iných kritikov vie omilostiť Johanidesa za nepresnosti v historicite a pokladať jeho román o Markovi koniarovi a uhorskom pápežovi „za prínosné dielo, ukazujúce možné cesty k novátorským možnostiam pohľadu na ktorúkoľvek časť našej histórie“ (s. 73).
Špačkov výber takto prešiel takmer všetkými pozoruhodnými dielami slovenskej prózy na rozhraní minulého a prítomného storočia. Bez veľkých slov sa v ňom našlo spravodlivé miesto pre módneho Vilikovského, Rakúsa, Pišťanka, Mitanu, Heviera či Krištúfka i pre menej módneho Moravčíka, Balca. Holku, Tužinského, Gregora, A. Baláža či Valčeka. Jeho pozornosti nemohli ujsť ani talentovaní rodáci Pavol Bunčák, Miroslav Briick, Michaela Rosová. Záver knihy patrí glosám o aktuálnych dielach súčasných svetových autorov.
Špačkova kniha je mimoriadne cenným svedectvom o hľadaniach, smerovaniach a úspechoch slovenskej prózy posledných dvadsiatich rokov, ale aj o plodnej ceste empatického kritika, ktorého väčšmi zaujímajú hodnoty než sympatie, animozity a konjunktúry.
Recenzia vyšla aj v Literárnom týždenníku 9 – 10/2016
