Čiernu Horu mnohí poznajú najmä vďaka turistickým destináciám pri Jadranskom mori (Budva, Herceg-Novi, Ostrov sv. Štefana, Sutomore a i.). Napriek tomu, že ide o druhý najmenší malý štát v Európe, máme v jej hlavnom meste Podgorici veľvyslanectvo. Náš mediálno-politický záujem o túto krajinu je však takmer nulový.
Nečudo, že sa takmer nepostrehlo, že po voľbách v auguste nateraz sa končí éra deformovaných vlád Demokratickej strany socialistov Čiernej Hory (Demokratska partija socijalista Crne Gore – ďalej len DPS), ktorá bola založená ako nástupnícka strana Ligy komunistov Čiernej Hory v júni 1991. Ich moc začala po parlamentných voľbách v decembri 1992. Treba, žiaľ, dodať, že čiernohorskí socialisti svoju politiku odvtedy výrazne zmenili, preorientovali sa na centrizmus a prispeli k dehonestácii socialistických ideí doma i v zahraničí.
Stručne o vývoji Čiernej Hory po druhej svetovej vojne
Čiernohorci boli vo „veľkej“ Juhoslávii najmenším národom – tvorili asi 2 % z celkového počtu obyvateľstva. Štátnosť Čiernej Hory sa obnovila po druhej svetovej vojne (čiernohorské kráľovstvo zaniklo 26. novembra 1918 a Kráľovstvo Srbov, Chorvátov a Slovincov i po zmene názvu na Kráľovstvo Juhoslávie bolo unitárnym štátom), keď sa stala ľudovou republikou vo Federatívnej ľudovej republike Juhoslávia vyhlásenej 29. novembra 1945. Jej ústava bola prijatá v roku 1946.
Od roku 1963 po prijatí novej ústavy, keď sa vytvorila Socialistická federatívna republika Juhoslávia sa nazývala Socialistickou republikou Čierna Hora. Po rozpade „veľkej“ Juhoslávie v roku 1992 zostala súčasťou Zväzovej republiky Juhoslávia („malej“ Juhoslávie), ktorá sa v roku 2003 zmenila na Štátne spoločenstvo Srbsko a Čierna Hora (Državna zajednica Srbija i Crna Gora) a v roku 2006 sa osamostatnila.
Od 1992 do 2007 sa označovala za Republiku Čierna Hora. Ako samostatný štát prijala názov Čierna Hora. Ide o jeden z mála európskych štátov, ktorý sa neoznačuje za republiku (a nie je ani monarchiou).
Trochu údajov o súčasnej Čiernej Hore
Čierna Hora je s rozlohou 13 812 km2 (s vodnými plochami 14 602 km2) necelou tretinou nášho územia. Asi 630 tisíc obyvateľov (zhruba štvrtina z nich žije v hlavnom meste Podgorica /v rokoch 1946 – 1992 sa nazývala Titograd/) je menej ako obyvateľstvo vo väčšine našich súčasných krajov. Malý štát je administratívne rozdelený do 21 obcí (opština).
Ide o najmladší štát na Balkáne i v Európe (nepočítame čiastočne uznané Kosovo ani zmenu názvu Severného Macedónska). Čierna Hora vyhlásila nezávislosť 3. júna 2006 na základe referenda uskutočneného 21. mája 2006.
Z hľadiska národnostného zloženia sa pri poslednom sčítaní obyvateľstva v roku 2011 hlásilo k Čiernohorcom 45,0 %, Srbom 28,7 %, Bosniakom 8,6 %, Albáncom 4,9 % a Chorvátom 0,9 obyvateľov a 13,9 % uviedlo inú alebo nijakú národnosť. Pri náboženstve sa považovalo za pravoslávnych 72,1 %, moslimov 19,1 %, katolíkov 3,4 % a ateistov 1,2 % ľudí.
Úradným jazykom je od októbra 2007 čiernohorský jazyk (crnogorski jezik). Ide o mladý jazyk, ktorý bol za samostatný vyhlásený až po získaní nezávislosti Čiernej Hory. Varianty čiernohorčiny v latinke i cyrilike sú rovnocenné. Spolu so srbčinou, bosniačtinou a chorvátčinou predstavuje „odnož“ srbochorvátskeho jazyka. Etnická a jazyková identita obyvateľov Čiernej Hory predstavuje stále chúlostivý problém. Najmä počty Čiernohorcov a Srbov kolíšu, podľa toho ako aktuálne prežívajú identitu a etnickú príslušnosť.
Milo Đukanović už takmer 30 rokov na čele Čiernej Hory
Politická kariéra M. Đukanovića (*1962) je impozantná. Vo februári 1991, teda už v kolabujúcej socialistickej Juhoslávii, ho vymenovali za predsedu vlády Čiernej Hory (od roku 1989 bol členom ÚV Zväzu komunistov Juhoslávie) a funkciu vykonával do februára 1998 (stal sa aj prvým predsedom vlády Čiernej Hory v novovytvorenej Zväzovej republike Juhoslávia). Od januára 1998 do novembra 2002 bol druhým prezidentom novej Čiernej Hory. Od januára 2003 do októbra 2006, od februára 2008 do decembra 2010 a od decembra 2012 do novembra 2016 zastával opakovane post predsedu vlády. V máji 2018 sa stal druhýkrát prezidentom. Jeho mandát vyprší v roku 2023.
Ak to spočítame, tak do súčasnosti bol prezidentom alebo predsedom vlády Čiernej Hory zhruba 25 rokov, čo patrí k európskym unikátom. Pre porovnanie, „posledný európsky diktátor“ A. Lukašenko v Bielorusku je prezidentom vyše 26 rokov. M. Đukanović je však „demokratickejší“ (prefíkanejší?), lebo striedal dve funkcie a nevykonával ich nepretržite…
Okrem toho M. Đukanović urobil aj iné kroky smerom k „liberálnej demokracii“. Z komunistu sa zmenil na socialistu (v júni 1991 bol spoluzakladateľom DPS a od októbra 1998 je jej predsedom), ktorý sa aktívne podieľal na „budovaní“ kapitalizmu. Čierna Hora v čase, keď bol predsedom jej vlády, uznala samostatnosť Kosova. Stal sa aj stúpencom euroatlantickej integrácie Čiernej Hory a roku 2017 ju priviedol do NATO. Často kritizuje politiku RF na Balkáne.
Kontroverzné stránky politického pôsobenia Mila Đukanovića
Napriek „socialistickému centrizmu“ a prihláseniu sa k euroatlantickej integrácii má politický obraz M. Đukanovića niekoľko temných momentov. V euroatlantických kruhoch je, pochopiteľne, hodnotený podľa dvojakého metra. Pre to, že presadzoval vstup do NATO a má protiruskú orientáciu, sa mu veľa odpustilo. Pri jeho hodnotení sa kde-čo nejasné „konštatuje“, ale „nevadí“ to.
Začiatky kontroverzných krokov M. Đukanovića súvisia s tým, že na sankcie voči ZRJ doplácala aj Čierna Hora a jej hospodárstvo výrazne upadlo. V týchto podmienkach sa vďaka svojej polohe stala sa jedným z centier pašeráctva (najmä cigariet a benzínu) na Balkáne, ktoré bolo zdrojom obživy časti obyvateľstva.
Čiernohorská vláda v záujme fungovania (prežitia) štátu tieto aktivity nielen prehliadala, ale sa na nich určitým spôsobom aj podieľala. Milionármi sa stali viacerí vládni úradníci. Podľa článku D. Bergrenna v Foreign Policy Journal z 5. januára 2017 (https://www.foreignpolicyjournal.com/2017/01/05/the-balkans-corrupt-leaders-are-playing-nato-for-a-fool/) aj M. Đukanovič profitoval z toho, že umožnil fungovať zločineckým sieťam. Odhaduje sa, že z čiernohorského prístavu Bar do talianskeho Bari sa pašovali miliardy cigariet. Údajne poskytol azyl aj niekoľkým talianskym mafiánskym šéfom, ktorí boli zapojení do týchto sietí. Podľa niektorých zdrojov vraj na tom zarobil viac ako miliardu dolárov, ktoré sa „preprali“ vo švajčiarskych bankách, čo mu však nebolo dokázané.
Uvedieme aj príklad, ktorý nepovažujeme celkom za korektný, lebo rôzne siete investigatívnych novinárov sa neraz opierajú o kontroverzné, málo dôveryhodné zdroje a sú tendenčne zamerané. Takže v tomto relativizme poukážeme na to, že sieť investigatívnych novinárov Organized Crime and Corruption Reporting Project (Projekt podávania správ o organizovanom zločine a korupcii – členské centrá má v postsocialistických štátoch a o. i. ju podporujú Google Ideas, sorosovská Otvorená spoločnosť, Ministerstvo zahraničných vecí USA a Švajčiarsko) označila v roku 2015 za Človeka roka v organizovanom zločine a korupcii M. Đukanoviča. Na „ocenenie“ ho navrhla V. Ćalovićová (riaditeľka čiernohorskej mimovládky) za budovanie „jedného z najoddanejších kleptokracií a rajov organizovaného zločinu na svete“. Za prvenstvo M. Đukanoviča zahlasovalo viac ako 50 novinárov, takže dosah akcie bol veľmi obmedzený.
Veľký škandál M. Đukanoviča predstavovala privatizácia Prvej Banky. Vymenoval sa za predsedu rady, ktorá o nej rozhodovala. Banku predali jedinému záujemcovi – spoločnosti Monte Nova, ktorú vlastnil Đukanovičov brat Acem. Za banku nikdy nebola zaplatená ani minimálna požadovaná cena a cez ďalšie firmy sa špekulatívne nakupovali jej akcie za najnižšie ceny. Banka okrem toho poskytovala pôžičky osobám z podsvetia.
V čiernohorskej politike došlo v októbri 1997 k ostrému sporu okolo prezidentských volieb. M. Đukanović v nich tesne zvíťazil v druhom kole nad úradujúcim prezidentom M. Bulatovićom, ktorý mal v prvom kole najviac hlasov. Vznikli pochybnosti o zmanipulovaní druhého kola, ale napriek sťažnostiam bol dosiahnutý výsledok oficiálne uznaný. Znesvárenie bývalých spojencov v krajine vytvorilo napätú situácia. M. Bulatović sformoval novú socialistickú stranu a naďalej podporoval kurz S. Miloševića a orientáciu na Srbsko. M. Đukanović ako nový prezident sa „predvídavo“ začal odkláňať od S. Miloševiča a vytváral si aj odstup od Srbska.
„Prínos“ Čiernej Hory pre NATO
Základná otázka znie, akým prínosom môže byť štát so 630 tisíc obyvateľmi a dva a pol tisícovým vojskom pre NATO. Bez zdĺhavého hľadania nájdeme dve navzájom spojené príčiny. Po prvé, ide o to, že Čierna Hora tým, že bola prijatá do NATO, opäť len potvrdzuje nepísané pravidlo špecifickej dominancie USA nad EÚ – každý postsocialistický štát musí byť prijatý najprv do NATO a až potom sa môže stať členským štátom EÚ. Formálne je síce možné spochybňovať členstvo v NATO, ale žiadna z vlád si to nedovolí, lebo tým oslabí aj svoje šance na prijatie do EU?! Po druhé, ide o to, že NATO (pod taktovkou USA) dokazuje rozširovaním svoju „životaschopnosť“ aj v pokročilom 21. storočí. Za odmenu v novoprijatých členských štátoch podporuje politikov, médiá a mimovládne organizácie, od ktorých za to žiada okrem svojho vychvaľovania aj rusofóbne aktivity.
Niekedy sa poukazuje aj na to, že získanie Čiernej Hory zlepší prístup NATO k Jadranskému moru. Boka Kotorská má stále svoj regionálny vojenský význam.
Symptomatickým sa v súvislosti s prijatím Čiernej Hory do NATO stal jeden z deviantných výrokov jeho generálneho tajomníka J. Stoltenberga. Vyhlásil, že Čiernej Hore sa podarilo skonsolidovať demokratické inštitúcie v súlade s požiadavkami EÚ (!) a jej ozbrojené sily sú po vstupe do NATO silnejšie (ktovie, akým zázrakom?) a môžu lepšie chrániť občanov.
O protestoch obyvateľstva Čiernej Hory v posledných rokoch
V krajine, v ktorej je veľmi zlá sociálno-ekonomická situácia, často prepukali demonštrácie proti vláde, ktorá mala rovnaké zameranie už roky. Vrátime sa len k októbru 2015, keď sa začali protestné akcie proti premiérovi M. Đukanovićovi, ktoré požadovali boj proti korupcii a organizovanému zločinu a spravodlivé voľby. V decembri 2015 sa demonštrovalo aj proti vstupu do NATO. Vláda však tvrdila, že protesty podnecovalo Rusko s cieľom zabrániť tomuto kroku (oficiálne sa už nepripomínalo, že v roku 1999 NATO Čiernu Horu bez príčiny bombardovalo).
V októbri 2016 prepukla aféra s údajným pokusom o prevrat, do ktorého mali byť zapojení viacerí srbskí občania. V deň parlamentných volieb mali vraj v úmysle násilne obsadiť parlament, zosadiť vládu a nastoliť prorusky orientovanú moc. Zo zapletenia do príprav prevratu boli obvinení aj opoziční politici. Akciu mali údajne podporovať aj ruské tajné služby, o čom však relevantné dôkazy chýbajú. Súd s podozrivými sa tiahol až do mája 2019, ale relevantné dôkazy o zbraniach, ktoré mali byť použité, neboli k dispozícii. Po súde zmenil svoje svedectvo aj kľúčový svedok obžaloby. Podľa opozície išlo o zinscenovanú akciu, ktorá mala prispieť k víťazstvu vládnucej DPS vo voľbách.
Menšie protesty boli v máji 2018 po ozbrojenom útoku na investigatívnu novinárku, zaoberajúcu sa otázkami korupcie a inej trestnej činnosti. V decembri 2018 začali protesty, po zverejnení videa o tom, ako vládny úradník prijímal peniaze (vraj takmer 100 000 eur) od veľkopodnikateľa. Ďalšie prejavy nespokojnosti vznikli po prijatí kontroverzného zákona o náboženských slobodách v decembri 2019.
Výsledky volieb do parlamentu Čiernej Hory 30. augusta 2020
Vo voľbách, na ktorých sa zúčastnilo 76,64 % voličov, zvíťazila znovu DPS, ale nezískala dostatok kresiel (dosiahla 35,06 % hlasov, čo znamenalo 30 poslancov) na zostavenie vlády v 81-člennom parlamente (Skupština Crne Gore). Koalíciu Za budúcnosť Čiernej Hory (Za budućnost Crne Gore – ďalej len ZBCG) si vybralo 32,55 % voličov (27 poslancov), koalícia Mier je naša národnosť (Mir je naša nacija – ďalej len MNN) mala 12,53 % hlasov (10 poslancov), Zjednotená reformná akcia (Ujedinjena reformska akcija – ďalej len URA) dosiahla 5,53 % (4 poslanci). Volebné kvórum 3 % prekročili ešte Sociálni demokrati Čiernej Hory (4,09 % – 3 poslanci), Bosniacka strana (3,98 – 3 poslanci) a Sociálnodemokratická strana Čiernej Hory (3,14 % – 2 poslanci). Okrem toho sú v parlamente zastúpené dve albánske strany (Albánsky zoznam a Albánska koalícia) po jednom poslancovi, ktoré ako strany národnostných menšín nemusia prekročiť 3 % kvórum. Doplníme, že do parlamentu sa ani za týchto podmienok nedostali strany zastupujúce Chorvátov.
ZBCG, MNN a URA 9. septembra 2020 podpísali koaličnú dohodu, ktorá predpokladala vytvorenie vlády odborníkov. Za predsedu parlamentu bol zvolený A. Bečić z koalície MNN.
Predstavy novej vlády o riešení problémov Čiernej Hory
Na základe výsledkov parlamentných volieb z 30. augusta 2020 bol 4. decembra menovaný za predsedu vlády Čiernej Hory Zdravko Krivokapić (*1958), profesor strojárenstva na Čiernohorskej univerzite v Podgorici. Do politiky vstúpil až na konci roku 2019, keď po prijatí spomenutého kontroverzného zákona o náboženských slobodách bol jedným zo zakladateľov mimovládnej organizácie „Čiernej Hory sa nevzdáme“. Ako nestraník sa postavil na čelo koalície Za budúcnosť Čiernej Hory.
Pri formovaní novej vlády sa prejavovali v koalícii niektoré nezhody, ktoré mali okrem politických aspektov aj náboženské a národnostné momenty. Čiernohorskí nacionalisti vystupovali proti silám, ktoré podporovali pravoslávnu cirkev a obviňovali ich zo snahy zblížiť sa so Srbskom. Sám Z. Krivokapić má veľmi blízky vzťah k pravoslávnej cirkvi. Naopak stúpenci novej vlády kritizovali DPS za opätovné klamanie občanov a podnecovanie národnostných treníc s cieľom oddialiť zmenu pomerov.
Nová vláda chce byť reformná, proeurópska a zamerať sa na presadzovanie národných záujmov Čiernej Hory. Nebude iniciovať žiadne zmeny štátnej vlajky, erbu alebo hymny, bude rešpektovať súčasnú ústava a neprikročí k politickému revanšizmu. Nedôjde ani k zrušeniu uznania Kosova.
V dohode koaličných strán sa okrem iného zdôrazňuje, že vstup Čiernej Hory do EÚ je hlavná priorita koalície. Budú pokračovať reformy smerom k európskej integrácii a zákony sa budú prijímať v súlade s európskymi normami. Budú sa rešpektovať všetky súčasné medzinárodné záväzky vrátane členstva krajiny v NATO. Čierna Hora nebude pod vplyvom Srbska ani Ruska, ale nadviaže s nimi lepšie vzťahy. Stranám národnostných menšín sa umožní zúčastňovať sa na vláde bez ohľadu na to, či sú alebo nie sú zastúpené v parlamente.
Cieľom vlády je aj nekompromisný boj proti korupcii a kriminalite. Z hľadiska ekonomiky sa vláda pripravuje na najhorší scenár. Situáciu v krajine výrazne zhoršuje koronavírus, ktorého rozširovanie je jedným z najhorších v Európe a pripravujú sa nové opatrenia v boji s ním.
Nová vláda má okrem predsedu, jedného podpredsedu a 12 ministrov, čo je o 8 menej ako bolo v predchádzajúcom kabinete. Ide o osoby, ktoré sú v zahraničí neznáme a viacerí z nich nemajú skúsenosti ani z domácej politiky. Opäť len čas posúdi, či pokus o zmenu vyjde, lebo podmienky pre činnosť vlády sú veľmi nepriaznivé.
Záverom – malá Čierna Hora ako objekt geopolitického zápasu
Čierna Hora je stále objektom zápasu v medzinárodných vzťahoch. Politické turbulencie, ktoré sa v nej prejavujú posledné roky, nie sú len vnútropolitickým fenoménom, ale aj momentom zostrujúceho sa boja Západu (najmä USA a NATO) a Ruska o vplyv na Balkáne.
USA už rôznym spôsobom vyjadrili „obavy“ z možného zblíženia novej vlády s RF. V tomto smere aktívne protirusky vystupuje M. Đukanović, ktorý znovu dokazuje svoju oddanosť euroatlantizmu. Zrejme počíta, že pri úsilí o spätné získanie moci v štáte naňho Washington nezabudne.
Znepokojenie prejavila aj EÚ, hoci prijatie Čiernej Hory nemá na programe. Zaujímavé je, že obavy podpredsedu Európskej komisie a vysokého predstaviteľa EÚ pre zahraničné veci a bezpečnostnú politiku J. Borella vyjadril jeho hovorca P. Stano (bývalý slovenský novinár a diplomat), keď hneď po oznámení výsledkov volieb uviedol, že zvyšujú možnosť vytvorenia prosrbskej a proruskej vlády. Čierna Hora sa označila za dôležitý partnerský štát, ktorý sa nesmie stratiť a EÚ bude pozorne sledovať vývoj v nej.
Uzavrieme, že podľa toho, čo doteraz predstavitelia novej vlády uviedli, sa zahranično-politická orientácia štátu meniť nebude.
Autor prednáša medzinárodné vzťahy na Ekonomickej univerzite v Bratislave
