Začiatkom októbra sa v moldavskom Kišiňove uskutočnilo stretnutie hláv štátov Spoločenstva nezávislých štátov (SNŠ). Vo všeobecnosti sa o týchto pravidelných stretnutiach dá konštatovať jedna vec – majú vždy dve podoby. Slávnostnú, kde sa vedú rozhovory o „spolupráci, výhodnej pre všetkých“, a reálnu, kde všetci všetko chápu, a práve preto sa stále viac a viac nemajú radi. Návšteva prezidenta Ruskej federácie Vladimira Putina na Ukrajine a v Moldavsku, počas ktorej rokoval so všetkými svojimi partnermi zo Spoločenstva nezávislých štátov okrem prezidenta Turkménska Njazova, sa ničím neodlišovala od ostatných summitov. Za slávnostnými akciami sa tajila zložitá realita. Rusko – Ukrajina Prejavilo sa to už počas prvej zastávky Putina v Záporoží na Ukrajine. Kým Putin a Kučma rokovali, v Záporoží sa uskutočnila demonštrácia ukrajinskej opozície s heslom: „Putin, nepodávaj ruku Kučmovi!“ Ešte v ten istý deň obaja prezidenti uskutočnili zjavne protirečivé vyhlásenia, týkajúce sa predpokladaného vytvorenia plynovodného konzorcia za účasti Ukrajiny, Ruska a krajín EÚ. Kučma tvrdil, že dohoda bude podpísaná už na nasledujúci deň v Kišiňove. Putin sa vyhýbal podobným záväzným vyhláseniam a len poukkazoval na to, že „nenapĺňanie záujmov Ukrajiny by absolútne nemalo zmysel“. Kyjev sa rozhodol opäť hrať svoju obľúbenú hru „chcem maximum a neskôr sa uvidí“. Postavil si svoje požiadavky. Po prvé, Ukrajina nemôže súhlasiť s privatizáciou svojho plynovodného systému, keďže to protirečí jej strategickým záujmom. Po druhé, pokiaľ sa konzorcium vytvorí, tak kontrolný balík akcií v ňom bude samozrejme patriť Ukrajine a nie Rusku alebo Nemecku. No a nakoniec, centrála konzorcia sa má nachádzať v Kyjeve. Po spoločnom prílete zo Záporožia do Kišiňova prezidenti vyšli z lietadla s ďalšou rámcovou Dohodou o strategickom partnerstve Ruska a Ukrajiny v energetickej sfére, ktorú podpísali predsedovia vlád Kinach a Kasjanov. Konzorcium síce bude vytvorené, ale Putin poukázal na fakt, že „táto skutočnosť nie je úplným riešením problému“. Treba pripomenúť, že v rusko-ukrajinských vzťahoch bolo už veľmi veľa „rámcových dohôd“, ale kompletný obraz sa zatiaľ poskladať nepodarilo. Dominuje bezpečnosť V Kišiňove Putina očakávalo ďalšie ťažké rokovanie – s gruzínskym prezidentom Eduardom Ševarnadzem. Aj v tomto prípade prebehla najprv slávnostná časť, keď obaja prezidenti súhlasili so spoluprácou v boji proti terorizmu, v rámci kooperácie pohraničných vojsk. Túto spoluprácu si však experti zatiaľ len veľmi ťažko vedia predstaviť, keďže úroveň technickej vybavenosti a výcviku pohraničných vojsk Ruskej federácie a Gruzínska je maximálne odlišná. Táto téma na summite dominovala a bola prakticky ako jediná bezkonfliktnou. Účastníci summitu sa dohodli na vytvorení Organizácie dohody o kolektívnej bezpečnosti (ODKB) a ruský minister zahraničných vecí Igor Ivanov navrhol vytvoriť aj Medzištátny výbor pre otázky bezpečnosti. Dá sa povedať, že krajiny SNŠ sa najľahšie dokážu zhodnúť na otázkach týkajúcich sa vojenskej sféry. V ekonomickej oblasti situácia už nie je taká optimistická. Zhoda sa našla tiež v potrebe zníženia štruktúr SNŠ o 23 percent. Je však podstatné, aby táto dohoda našla aj uplatnenie v praxi. Na záver summitu Putin uskutočnil senzačné vyhlásenie, keď ponúkol kreslo predsedajúceho SNŠ Ukrajine. Posledné roky v Spoločenstve predsedala práve Ruská federácia. Za Putinovým rozhodnutím môžu stáť dva dôvody. Buď sa SNŠ naozaj stáva demokratickou štruktúrou, kde aj najproblematickejší člen má právo predsedať, alebo Rusko už v túto organizáciu neverí a je mu jedno, kto jej bude predsedať. Nový trend vo vzťahoch Summit v Kišiňove potvrdil aj skutočnosť, o ktorej sa hovorí už dlhší čas – prioritou sa postupne stávajú dvojstranné rokovania. V tomto spočíva najväčší prínos posledného stretnutia – dal impulz na aktivizáciu bilaterálnych vzťahov medzi štátmi SNŠ. Už 10. októbra napríklad predseda vlády Moldavska Vasilij Tarlev navštívil Kyjev. Ešte počas summitu moldavský premiér vyslovil názor, že pre nedokonalú a nedopracovanú legislatívu a neexistenciu mechanizmov spoločného trhu štáty SNŠ každý mesiac strácajú milióny dolárov. Preto jednou z hlavných tém rokovania medzivládnej ukrajinsko-moldavskej komisie bude obnovenie exportu moldavského cukru na Ukrajinu. Tarlev chcel aj prediskutovať s ukrajinským premiérom Kinachom otázky, týkajúce sa prechodu moldavsko-ukrajinskej hranice, vytvorenia „zeleného koridoru“ pre tranzit moldavského rýchlo sa kaziaceho tovaru atď. Taktiež sa bude diskutovať o nadchádzajúcom vstupe Ukrajiny do Svetovej obchodnej organizácie. Kyjev zjavne ráta s podporou Kišiňova, keďže Moldavsko už je členom organizácie. Okrem toho ukrajinský prezident Leonid Kučma bol na návšteve Arménska. Ukrajinská delegácia už podpísala v Jerevane štyri medzivládne dohody: o vojenskej spolupráci, o spolupráci v oblasti energetiky, o vzájomnej ochrane tajných informácií a o spolupráci v oblasti informácií. Ruská federácia a SNŠ Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že Spoločenstvo nezávislých štátov nespĺňa svoj účel a že Ruská federácia už nie je zainteresovaná na jeho ďalšej existencii. Svedčilo by o tom „otepľovanie“ vzťahov s USA po teroristických útokoch z 11. septembra, keď Ruská federácia vyjadrila Washingtonu sústrasť a deklarovala svoju podporu antiteroristickej operácii, respektíve založenie Rady NATO – Ruská federácia. Zároveň ochladli vzťahy Moskvy s Bieloruskom, Gruzínskom, či Turkménskom. Dá sa vyvodiť záver, že poradie priorít ruskej zahraničnej politiky sa zmenilo? Potom by pôvodnú prioritu číslo jeden, spoluprácu s krajinami Spoločenstva nezávislých štátov a upevnenie Únie Ruska a Bieloruska, nahradila spolupráca s USA, respektíve NATO. Čiže poradie by bolo USA (NATO) – SNŠ – ostatní. Treba však rozlišovať dlhodobé a krátkodobé priority ruskej zahraničnej politiky. Pokiaľ berieme do úvahy krátkodobé priority, môžeme konštatovať, že na prvé miesto sa dostala spolupráca s USA. Táto spolupráca môže mať však len dočasný charakter. Ruská federácia podporila antiteroristickú operáciu v Afganistane aj pre to, že jej samotnej bolo výhodné zosadenie vládnuceho hnutia Taliban, ktoré podnikalo ojedinelé útoky na územia iných štátov SNŠ (napríklad na Kirgizsko v odlasti Ferganskej doliny). Z Afganistanu sa na územie Ruska dovážali drogy a podobne. Na ďalšie pokračovanie boja proti terorizmu, ako to prezentuje americký prezident George Bush, na území Iraku má však ruská diplomacia opačný názor ako USA. Medzi dlhodobými prioritami zahraničnej politiky Ruskej federácie však stále ostáva na prvom mieste spolupráca s krajinami SNŠ. Musíme si uvedomiť aj fakt, že Ruská federácia nemá okrem krajín SNŠ žiadnych iných verných spojencov. Aj krajiny SNŠ sa bez Ruska zatiaľ nedokážu zaobísť – hospodárky i vojensky. Ruská federácia sa len snaží zaviesť nový systém do tejto organizácie, ktorý by sa zakladal na dvojstranných rokovaniach v rámci SNŠ a nie na kolektívnych rokovaniach, keďže SNŠ ako organizácia bola v poslednom čase aj podľa vyjadrení ruského ministra zahraničných vecí Ivanova neefektívna. Moskva má oproti ostatným členom SNŠ dostatočnú váhu na to, aby svoj názor dokázala presadiť. Budúcnosť ukáže, ako efektívne ju využije.
