Preferencie politických strán zverejnené agentúrami Markant a Focus neprekvapujú. Čo prekvapuje, to je reakcia vládnych politikov na ne, respektíve naivná domnienka, že za to môžu ozdravné opatrenia vlády a všetko sa za dva roky zmení.
Viera v čarovný prútik má u strán súčasnej vládnej koalície svoju tradíciu. Najprv sa verilo, že keď sa nechá Mečiar štyri roky dovládnuť, ľudia spoznajú obludnosť jeho politiky a odvrátia sa od neho. Túto chiméru musel na poslednú chvíľu zachraňovať nesúrodý a nelogický spolok strán, ktorých jediným spojivom bol odpor voči HZDS. Neskôr sa verilo, že Mečiar v opozícii stratí dych, že bez moci bude pre svojich prívržencov neatraktívny a HZDS sa vnútorne rozloží (tomuto scenáru verili aj niektorí renomovaní novinári). Dnes má Mečiarovo hnutie najvyššie preferencie od roku 1994, jeho vodca je oddýchnutý a pripravený vstať z popola. Nebude na to dokonca potrebovať ani nacionalistov zo SNS. Preferencie Smeru totiž závratne stúpajú a jeho predseda Robert Fico sa už nechal počuť, že je ochotný vstúpiť do vlády s HZDS. A to napriek tomu (alebo práve preto?), že člen vedenia jeho strany Dušan Čaplovič ešte minulý týždeň v SLOVE tvrdil, že Smer sa bude o prípadnom vstupe do vlády rozhodovať na základe „príbuznosti politických programov“.
Mýtus o Jánovi Čarnogurskom Pohľad na preferencie HZDS (32,2 percenta podľa Markantu) budí dojem, že Vladimír Mečiar je nezničiteľný. Čoraz viac sa však zdá, že príčinou tejto vysokej priazne voličov nie je ani tak šikovnosť vodcu všeobjímajúceho hnutia ako nešikovnosť vládnych strán. Vždy som tvrdil, že kvality Jána Čarnogurského ako najbravúrnejšieho politika popri Vladimírovi Mečiarovi sa preceňujú. Práve predseda KDH je zodpovedný za zrod fenoménu Mečiar (stalo sa tak jeho prvým hlúpym odvolaním na jar 1991, čo z neho urobilo hviezdu prvej veľkosti). Práve predseda KDH neodhadol silu národno-emancipačného hnutia, v ktorom premárnil jedinečnú šancu a dnes sa to oneskorene pokúša liečiť nacionalizmom. Práve predseda KDH začal hneď po voľbách v roku 1998 rozkladať túto vládnu koalíciu svojimi nezodpovednými krokmi a vyhláseniami. Špičkový politik predsa nerobí takéto hlúposti a špičkový politik nedosahuje so svojou stranou preferencie 2,7 percenta. Mýtus o Jánovi Čarnogurskom by už mal jednoducho spľasnúť. Tento muž nikdy nemal schopnosť presviedčať voličov a na súčasnej scéne pôsobí vysoko deštrukčne. Jeho predčasné blúznenie o noblesnom boji medzi pravicou a ľavicou by teraz vyzeralo komicky, keďže SDĽ zápasí na hranici priechodnosti do parlamentu s 5,3 percenta a KDH by sa tam nedostalo vôbec. Dnes môžu teda ľavica a pravica medzi sebou bojovať leda ak o prežitie.
Syndróm malej strany Najbolestivejšie sa dotkol prepad preferencií Strany demokratickej ľavice. Z pôvodných priaznivcov, ktorí volili SDĽ, im zostala už iba tretina. SDĽ sa dnes podľa niektorých prieskumov vyrovnáva sile Komunistickej strany Slovenska, ktorej agentúra Focus pridelila až 4,6 percenta voličov a Markant jej silu v decembri odhadol dokonca na 5,1 percenta. Pri šikovnejších lídroch by to mohla byť strana, ktorá by sa v budúcnosti prebojovala do parlamentu. Dôležitejšie je však niečo iné. Obávam sa, že SDĽ sa svojimi 5,3 percentami dostala pod psychologickú hranicu, kedy môže byť väčšinou voličov vnímaná ako strana marginálna, okrajová. Skúsenosti z volebného správania hovoria, že syndróm víťaza (t. j. príťažlivosť strán, ktoré sú silné a ktoré majú šancu vyhrať voľby) nezanedbateľne pôsobí na spôsob rozhodovania voličstva. Navyše, SDĽ môže súčasným postavením prísť o dominantné slovo v procese zjednocovania ľavice. A to už nie je maličkosť. Výzva Okresného výboru SDĽ v Banskej Bystrici na zvolanie mimoriadneho zjazdu strany nie je hysterickou reakciou na zverejnené preferencie, ako sa to ozýva z centra. Zrodila sa totiž niekoľko dní pred publikovaním výsledkov výskumu. Preto nad znepokojením členskej základne netreba mávať rukou a považovať ho za prehnané. Práve regionálne štruktúry totiž lepšie zachytávajú reakcie obyvateľstva ako samotné vedenie strany. A napokon, je smutné, keď potrebu sebareflexie dokáže vyvolať iba zverejnenie preferencií. Všetko to vyzerá trochu komicky – akoby politici až teraz zistili, že niečo nie je v poriadku. A práve v tom je problém. Keď preferencie SDĽ spadli na čosi vyše 7 percent, lídri strany ubezpečovali, že to vnímajú ako signál na zlepšenie práce a upokojovali svoju členskú základňu, že niet prečo podliehať panike. Dnes hovoria to isté. Čo ich preberie?
Ľavica sa popiera Myšlienka na vystúpenie z vládnej koalície, ktorá zaznela z Banskej Bystrice, je síce dostatočne závažná na to, aby sa ňou zaoberal zjazd SDĽ, ale v prvom rade si treba s chladnou hlavou rozmyslieť, čo tým ľavičiari získajú. Nazdávajú sa azda, že voliči ihneď odpustia všetky hriechy migašovcov, že sa pohrnú späť, že uveria politike SDĽ iba preto, lebo už nenesie zodpovednosť za vládne kroky? Diskusia o tom, či má byť SDĽ vo vláde, mala prebehnúť na októbrovom zjazde SDĽ vo Zvolene v roku 1998, a nie teraz. Vtedy však všetci mlčali a nikomu sa nechcelo otvárať riziká súčasného vládneho spojenectva. Dnes netreba fňukať, ale pracovať v prospech občanov. Vrátiť sa k volebnému programu SDĽ a dobre si prečítať, čo je v ňom napísané a najmä nasľubované. Je totiž naivné myslieť si, že súčasné preferencie sú iba výsledkom nepopulárnych opatrení vládneho kabinetu. Voliči totiž dobre vedeli, do čoho idú, boli na to upozorňovaní viacerými vládnymi stranami (ľavičiarmi určite), neočakávali po voľbách zázraky, ani raj na zemi. Ale znechutilo ich správanie sa súčasných koaličných subjektov, spôsob uplatňovania moci, zaobchádzanie s ňou a najmä laxný ústup od predvolebných sľubov. Dnes SDĽ namiesto toho, aby presadzovala svoj volebný program, vysvetľuje voličom, prečo treba privatizovať strategické podniky, prečo treba uvažovať o platenom školstve a tak ďalej, a tak podobne – čiže popiera samú seba. Jej súčasné správanie vyzerá asi takto: „Prepáčte, na štyri roky zabudnite na to, že sme ľavica, lebo musíme ratovať štát, pred voľbami sa vám zasa prihlásime.“ Nie je to Mikuláš Dzurinda a už vonkoncom nie Béla Bugár, kto stráca tvár vo vládnej koalícii, ale Jozef Migaš. SDĽ obetovala súčasnej vláde príliš veľa a je najvyšší čas uvedomiť si, že je zodpovedná nielen abstraktnému štátu, ale aj tým, čo ju volili.
Podceňovanie Jozefa Migaša Najjednoduchšie v tejto situácii je zbaviť sa súčasného predsedu SDĽ. Lenže politika nie je len o figúrkach, ale najmä o obsahu. Hľadať obetného baránka a zotrvať v súčasnom kurze je samovražedné. Záujem o kreslo predsedu strany už prejavili viacerí. Charakteristickou črtou týchto začínajúcich sa mediálnych pretekov však je, že sú to všetko politici, ktorí v preferenciách u občanov nezískali ani 2 percentá sympatií. Personálna bieda SDĽ sa prejavuje aj v skutočnosti, že kým v desiatke najpopulárnejších politikov nemá táto strana ani jedného svojho predstaviteľa, v desiatke najneobľúbenejších má až dvoch (B. Schmögnerová, J. Migaš). Paradoxne aj preto sú názory vopred pochovávajúce Jozefa Migaša trochu nedomyslené a svedčiace o zlej orientácii ich autorov vo vnútorných pomeroch strany. Súčasný predseda SDĽ totiž získal na svoju stranu dvoch mladých adeptov na podpredsednícke posty (Ľ. Andrassy, B. Ondruš), z ktorých si mieni vychovať svojich korunných princov. Ostatní kandidáti na funkciu predsedu strany nie sú napojení na mladé kádre a sú tak výrazne handicapovaní. Politický dorast SDĽ, Mladá demokratická ľavica, je totiž dnes už vplyvnou lobistickou organizáciou, ktorej ignorovanie sa nikomu neoplatí. Práve toto pochopil Jozef Migaš, ktorý svoju silu neopiera len o regionálne štruktúry (čo je všeobecne známe), ale aj o mladých ľudí, a to je dnes pre neho kľúčové.
Nočná mora z HZDS Názory na príčiny prepadu preferencií SDĽ sa rôznia. Jeden ich vidí v nepopulárnych opatreniach (Ľ. Andrassy), druhý v zlej mediálnej politike strany (Ľ. Fogaš), tretí v personálnej rovine (P. Weiss). Problém však treba vidieť komplexnejšie. A najmä sa treba pozrieť pred seba – čo neplatí iba pre ľavicu. Politický priestor svojimi vnucovanými témami totiž stále ovláda HZDS. Navyše, ukazuje sa, že s jeho medzinárodnou izoláciou to nemusí byť v budúcnosti také jednoznačné. Podľa našich overených informácií totiž štátny tajomník Ministerstva zahraničných vecí NSR Christoph Zöpel pri minulotýždňovom stretnutí s poslancami NR SR dal zástupcom HZDS zreteľne najavo, že ak budú plniť kodanské kritériá, nebudú mať žiadne problémy s akceptáciou Berlína. V Európskej únii sa totiž rozmýšľa poväčšine pragmaticky: aj oni si vedia spočítať dve a dve a na základe súčasných preferencií odhadnúť, kto je ich budúci partner. Všetky výskumy verejnej mienky na svete sú subjektívne. Niektoré možno podľa ich objednávateľov aj ľahko identifikovať. No zodpovedný politik nikdy nesmie svoje preferencie ignorovať. Ak vládna koalícia súčasné čísla hodí za hlavu a ospravedlní si ich nevyhnutnými reformami, sama si podpíše svoj rozsudok. Odkaz voličov je totiž jasný: treba zmeniť spôsob uplatňovania moci. Hneď, rýchlo a zásadne.
