Na počiatku bolo rozhodnutie o vstupe istého mediálneho magnáta do veľkej politiky. Tomu boli podriadené všetky ďalšie kroky. Počínajúc prieskumom trhu, končiac líniou médií, zostavením kandidátky a voľbou politických spojencov. Predseda Aliancie nového občana (ANO) Pavol Rusko spolu so svojimi spolupracovníkmi pôvodne uvažoval, že sa presadí na ľavej strane politického spektra, v rámci zanikajúcej Strany občianskeho porozumenia (SOP) alebo budúceho subjektu so sociálno-liberálnou orientáciou. Netrvalo dlho a po prieskume politického trhu a možných perspektív získania podielu na moci novovzniknutá ANO svoju politickú orientáciu definovala už bez prívlastku sociálna. *** Strana sa od samého počiatku budovala na manažérskom princípe. Rozhodnutia boli prijímané zhora nadol, otázky programového charakteru neboli predmetom diskusie. Rovnako mimo akejkoľvek diskusie stála osoba politického lídra. Podobne ako v prípade strany Smer aj v ANO vrcholné orgány, t. j. snemy strany, slúžia len na legitimizáciu rozhodnutí najvyšších predstaviteľov a nie sú platformou formulovania politických priorít či obmeny straníckych elít. Strana bola financovaná predovšetkým z prostriedkov svojho predsedu, s čím sa P. Rusko ani veľmi netajil. Cieľom bolo v prvom rade dosiahnuť úspech na trhu, t. j. v parlamentných voľbách. Presadzovanie liberálnych hodnôt sa ocitlo až na druhom mieste. Ľudia, ktorí spoluzakladali ANO, do nej vstupovali s vidinou získania lukratívnych postov, nie pre vyznávané hodnoty. Dôkazom je, že im neprekážal Ruskov obrat o 180 stupňov, keď sa projektovaná strana ľavého stredu takmer zo dňa na deň „pretransformovala“ do priestoru liberálnej pravice. Ruskovi však nemožno uprieť, že sa, prinajmenšom pred voľbami, usiloval svoju stranu prezentovať ako štandardné liberálne zoskupenie. ANO mala vypracovaný kvalitný volebný program, do povedomia verejnosti začali prenikať aj ďalšie osobnosti z kandidačnej listiny. Udržala si však manažérsky charakter. Naďalej v nej absentovala politická diskusia, jej predseda ju viedol na spôsob súkromnej firmy, v ktorej má rozhodujúce slovo majiteľ. Svedčí o tom aj spôsob riešenia prvej vážnej krízy v strane. Keď hlasovanie o novele tzv. interrupčného zákona v NR SR spôsobilo izoláciu ANO vo vládnej koalícii, začali sa objavovať nielen kritici politiky P. Ruska, ale aj úvahy o možnom rozkole v strane. Príčinou však neboli rozpory v otázkach programového charakteru. Predmetom kritiky ministra Roberta Nemcsicsa a štátneho tajomníka Branislava Opaterného sa stal postoj voči ostatným koaličným partnerom a autoritatívne, presnejšie povedané manažérske metódy nie podnikateľa, ale politika P. Ruska. Presadzovanie občianskeho charakteru štátu tvorí súčasť podstaty liberálnej agendy na celom svete. Kritika politiky vládnej koalície zároveň strane prinášala nárast voličských preferencií. To nie je v štandardných politických stranách situácia, v ktorej sa vyvoláva rozkol a kritizuje politické vedenie. Ani Nemcsicsovi, ani Opaternému a ani ďalším predstaviteľom ANO Ruskov politický štýl neprekážal dovtedy, kým im garantoval výhodné posty a možnosť presadzovať svoje záujmy. Príčinou revolty sa stala najmä obava, že strana bude musieť pôsobiť v opozícii so Smerom, ktorého koaličný potenciál je zatiaľ blízky nule. *** Rusko sa rozhodol riešiť krízu v strane neštandardným spôsobom. Rozhodovaniu na pôde volených orgánov predchádzalo neformálne, tzv. rodinné stretnutie. To môže byť štandardom vo svete podnikania, nie však v demokraticky riadenej politickej strane. Podnikateľsky, nie však politicky štandardne, na krízu reagoval aj finančný expert ANO Imrich Béreš, ktorý jednoducho dal prednosť lukratívnejšej ponuke od Prvej stavebnej sporiteľne pred pôsobením v NR SR. To, čo by Ruskovi rivali stratili odchodom z vlády, im však môže ponúknuť premiér Mikuláš Dzurinda. Preto minister Nemcsics uvažoval o prestupe do Dzurindovej SDKÚ a ministerský predseda sa rozhodol pokračovať vo svojskej integrácii pravicových síl. Použil proti Ruskovi jeho vlastnú zbraň a zachoval sa ako podnikateľ. Jednoducho ponúkol Nemcsicsovi výhodnejšiu kariéru. Tento krok však od Dzurindu nebol ničím novým, podobným spôsobom postupoval pri deštrukcii strán svojej materskej SDK. Neváhal svojimi komentármi otvorene zasahovať do vnútorných záležitostí svojho koaličného partnera, čo nápadne pripomína praktiky Vladimíra Mečiara pri rozkladaní SNS na prelome rokov 1993 – 1994 či jeho neskoršie snahy o „narovnanie“ vedenia SDĽ. Na rozdiel od frontálneho útoku, ktorý proti ANO spustilo KDH prostredníctvom rezortu vnútra, SDKÚ postupuje omnoho sofistikovanejšie. Namiesto toho, aby z Ruska urobila trpiacu obeť, rozhodla sa ANO rozložiť. Sotva sa dá totiž očakávať, že návrhy na zbavenie imunity či obvinenia z kriminálnych aktivít budú pri fungovaní slovenskej justície korunované úspechom. Dzurindovo odmietnutie odvolať R. Nemcsicsa z vlády je ústretovým signálom pre ďalších potenciálnych rebelov. ANO mohla reagovať dvojakým spôsobom. Keby sa Dzurindovmu rozhodnutiu podrobila, prestala by byť plnoprávnym subjektom vládnej koalície s vlastnou politickou líniou. Stala by sa príveskom ostatných koaličných partnerov, predovšetkým však SDKÚ. To by pre Ruska znamenalo stratu tváre a neodvratnú perspektívu konca politickej kariéry. Prípadný odchod z vlády by však viedol k odlivu členov, najmä poslancov a ministrov. Paradoxne však Ruskovu tvár zachránil práve R. Nemcsics svojím rozhodnutím o dobrovoľnej abdikácii a Strana maďarskej koalície, znepokojená rastúcou premiérovou aroganciou. Nemcsics tak dal najavo, že jeho kariéra nezávisí od Ruska a odstúpi vtedy, keď to uzná za vhodné. Štátny tajomník Opaterný dokonca o odstúpení neuvažuje vôbec. Rusko teda vyslal signál, že o opozičné pôsobenie, ktoré by znamenalo nutnosť budovať stranu odznova, záujem nemá a chce za každú cenu zotrvať pri moci. Začal sa však proces, na konci ktorého môže byť marginalizácia a deštrukcia ANO. *** Rusko sa ocitol v pasci, ktorú si sám nastražil. Príčinou bolo rozhodnutie budovať „stranu jedného muža,“ v ktorej absentujú demokratické mechanizmy tvorby politických rozhodnutí na pôde volených orgánov i mechanizmy demokratickej obmeny politických lídrov. Ani veľké, typicky manažérske strany v USA totiž nefungujú bez demokratickej kontroly zdola, ktorá sa realizuje prostredníctvom tzv. primárok. Hoci súčasná kríza v ANO je prvá, ktorá ju postihla od volieb, zďaleka nie je posledná. Podobné riziko hrozí aj ďalším stranám, ktoré fungujú na podobnom princípe, napríklad Smeru. Celkom reálna je však aj iná interpretácia krízy v ANO. Podľa nej Ruskovi nešlo o vytvorenie stabilného politického subjektu s trvalým miestom na politickej scéne, ale o získanie priameho podielu na moci práve v tomto volebnom období. Ak jeho cieľom bolo zabezpečenie iných záujmov (napr. privatizačných, podnikateľských, alebo „imunitných“) prostredníctvom politiky, založenie ANO bolo len jedným z jeho mnohých, vcelku úspešných manažérskych projektov. Strana – „eseročka“ svoju úlohu v danom momente splnila a môže ísť „do útlmu“ a neskôr do likvidácie. Mimochodom, skúsenosti s podobnými projektmi politických „eseročiek“ Rusko už má. Stačí pripomenúť úlohu, ktorú zohral pri vytváraní SDK či o pár mesiacov neskôr pri založení SOP.
