Žltí a fialoví

Počúvajte takúto rozprávku. Za siedmimi horami a siedmimi dolami bola raz jedna krajina, a v tej krajine mali dve hlavné politické strany: žltú a fialovú. Všetci v krajine odvádzali dane do štátnej pokladnice. Nič sa z nej neukradlo, nič sa nestratilo, nič sa podaromnici nevyhodilo. (No veď vravím, je to rozprávka.) Platili sa z nej výlučne veci, ktoré všetkým rovnako prospievali – bohatým i chudobným. Lebo chudobní v tej krajine žili (až taká rozprávka to nie je). Niektorí sýti o nich hovorievali, že sú predovšetkým hlúpi. Všetko, čo zarobia, hneď prejedia, vyhodia na zábavky, a potom nemajú čo do úst. Iným sa zase zdalo, že chudobní predovšetkým málo zarábajú. Jedného dňa, keď práve vládla Žltá strana, prišla zrazu s nápadom, ako chudobným pomôcť. „Zavedieme povinné sporenie,“ vyhlásili žltí. Každý chudobný človek si bude musieť odložiť časť príjmu. Štát bude múdry zaňho. Keď si niečo nasporí, bude dostávať úroky a to mu pomôže. Fialová strana neverila vlastným ušiam. „Ako môžete presadzovať niečo také?!“ rozčuľovala sa. „Štát je predsa od prírody zlý – určite nie je múdrejší ako chudobní! Plus, zasahujete ľuďom do ich slobody rozhodovať sa, čo urobia so svojimi dukátmi! A vôbec vám nedochádza, že chudobní možno nemajú z čoho sporiť. Keď ich k tomu donútite, pokapú hladom!“ „Hmmm, je to síce opozícia, ale v niečom má asi pravdu“, povedali si žltí. (Rozprávka, chápete). Náš nápad je dobrý, ale treba ho trocha pozmeniť. Musíme chudobným na začiatok troška pomôcť. Naštartovať. Zasadiť semienko. Takže – z daní, ktoré všetci platíme, každý rok kus odkrojíme a rozdelíme ho na účty chudobných. Takto budú ich úspory rásť bez toho, aby sa museli najprv sami niečoho zriekať. Až keď už budú mať nasporené dosť, aby si pomohli aj z úrokov – povedzme za tridsať rokov – prestaneme ich dotovať a budú si sporiť len sami. Keď to počuli fialoví, od zlosti ešte viac sfialoveli. „Vy zlodeji! Do štátnej pokladnice platíme všetci, aby sme z nej všetci mali rovnaký prospech – a vy teraz chcete kus uchmatnúť a hodiť to tým hlúpym a neschopným!“ (Fialoví sa medzitým troška vyfarbili.) „A vôbec, stále nútite občanov, aby sa podriaďovali tomu štátnemu molochovi! Veď ľudia si zarábajú na to, aby mohli svoje peniaze míňať na trhu, ako chcú!“ Žltá strana sa opäť zamyslela. „Dobre,“ povedali jej ministri, „my si myslíme, že tých ľudí k sporeniu donútiť treba, s tým nepohnete. Ale aby bola dušička spokojná, umožníme trhové riešenie. Vzniknú domácke súkromné sporiteľne a chudobní si potom budú medzi nimi môcť vybrať. Pravdaže, tých sporiteľní bude len zopár. Veď na ne treba dávať pozor, aby náhodou peniaze sporiteľov neprehajdákali. A aby to bolo pre sporiteľne zaujímavé, budeme im musieť dovoliť, aby si za správu tých peňazí odkrajovali podstatne viac, než za koľko by to robil štát. Ale čo už, hlavne, že ľudia budú mať na výber.“ Fialoví prevrátili oči stĺpkom. „To snáď nie je možné! Toto je podľa vás trhové riešenie?! Aby na nás všetkých bohatlo zopár veľkých magnátov? Ktorým najprv budeme dávať kus zo svojich daní všetci, a keď aj väčšina prestane, chudobní u nich budú nútení sporiť ďalej?! Vy ste sa zbláznili!“ Lenže nech si fialoví kričali, koľko chceli, žltá vláda si urobila po svojom. Vznikli domácke súkromné sporiteľne a všetci chudobní začali povinne platiť časť svojich daní namiesto do štátnej pokladnice do jednej z nich. Žltá strana teda obmedzila slobodu jednotlivcov, ubrala zo spoločného mešca v prospech jednej skupiny obyvateľstva a využila štát, aby priniesla prospech malej skupine veľkopodnikateľov. Naproti tomu Fialová strana nútené sporenie odmietala rovnako dôrazne, ako zavrhovala prerozdeľovanie a už vôbec sa jej nepáčilo, že zisk zo sporenia bude mať iba skupina, ktorú začala nazývať „DSS oligarchiou“. A teraz na chvíľku rozprávku opusťme a spýtajme sa: ktorá strana v tejto krajine predstavovala ľavicu a ktorá pravicu? Človek správne sformovaný mienkou dnešných slovenských mienkotvorcov by v tom mal mať úplne jasno. Žltí boli predsa paternalisti, etatisti a klientelisti. Keby v tej krajine mali naše médiá, určite by Žltú stranu označovali za ľavicovú. Zato Fialová verila na dobrovoľnosť, slobodu a trh – čím iným teda podľa našich dnešných meradiel mohla byť, než pravicou? Nakoniec, veď aj u nás, v reálnom živote je to tak. Taká SDKÚ paternalisticky obhajuje povinnosť všetkých mladých či budúcich generácií sporiť. Teší sa, že sa peniaze na účty čerpajú z odvodov, z ktorých by inak mali prospech všetci – aspoň ak veríme, že existencia starobného dôchodku prospieva všetkým – a že sa takto prerozdelia príjmy. Napokon táto strana etatisticky a klientelisticky obhajuje DSS, ktoré majú vďaka štátu z tohto povinného sporenia prospech. Zato Smer chce podľa rôznych mediálnych útokov druhý pilier zrušiť, zmeniť pomer odvodov či zaviesť dobrovoľnosť. No, vychádza to presne ako vieme – pravičiari odsudzujú SDKÚ za jej ľavicovú úchylku a za vernosť pravicovým princípom naopak chvália… Hopla. Akoby tu niečo nesedelo. Žeby to s tými oficiálnymi ideológiami nebolo v skutočnosti také jednoduché…? Vráťme sa radšej rýchlo k rozprávke. Po najbližších voľbách vymenila Žltú stranu vo vláde Fialová. Mnohí jej voliči čakali, že takzvaný „druhý nosník života chudobných“, ako sa systému začalo hovoriť, v súlade so svojimi námietkami zruší. Lenže – fialoví videli, koľko peňazí DSS do druhého nosníka investovali a ako strašne sa tešia na zisky, ktoré im poplynú celé desaťročia. Fialová strana sa zľakla. Ale keďže logika nepustí a peniaze nerastú na stromoch, ten kus daní, ktorí chudobní prestali odvádzať štátu, začal štátu chýbať. Fialoví chvíľu rozmýšľali nad tým, že by chudobným prerozdelili pomer medzi jednou časťou daní, ktoré išli na spoločné projekty a druhou, ktorá išla na ich súkromné účty. Pri pohľade na hrozivo vycerené zuby médií si to však rozmysleli. Potom chvíľu skúmali iný nápad – otvoriť systém a umožniť ľuďom, aby predsa len z druhého nosníka odišli. Ani k tomu sa však veľmi rýchlo neodhodlali. Nakoniec, keďže sa rozhodli druhý nosník nezrušiť, voľky-nevoľky boli donútení hľadať, kde ubrať zo všeobecne prospešných projektov, aby mohli dieru spôsobenú druhým nosníkom zaplátať. Samozrejme, že tým ľudia trpeli – medzi nimi napríklad invalidi, doktorandi či predčasní dôchodcovia. Ale čo mali fialoví robiť? Keď sa raz rozhodlo, že kus daní pôjde na sporenie, iného riešenia nebolo. Možno očakávate, že žltí, ktorí celú tu galibu spôsobili, si teraz na fialových riadne zgustli. Že začali vykrikovať, „Chcete ľuďom zobrať úspory! Škodíte invalidom, doktorandom a predčasným dôchodcom! Treba zachrániť druhý nosník – spúšťame na to petíciu!“ Možno to očakávate, ale mýlite sa. Žltá strana si veľmi dobre uvedomovala, že do krutej situácie dostala krajinu ona. Potichu sa tešila, že sa jej dielo napriek obrovským problémom nezruší. A dobre vedela aj to, že keby bola pri moci, presne rovnako by musela zo spoločného mešca uberať aj ona. Jednoducho, žltí boli radi, že sú radi. Čušali ako voš pod chrastou. No, ako vravím. Rozprávka.