Keď sa tridsať historikov, politológov, ekonómov, novinárov i spisovateľov z piatich krajín sveta rozhodlo, že ako svoju odpoveď na povrchnú a umelo zovšeobecňujúcu Čiernu knihu zločinov komunizmu spíšu vlastnú Čiernu knihu kapitalizmu, horel som nedočkavosťou. Publikácia vyšla minulý rok vo Francúzsku a, priznám sa, jej obsah ma nesmierne sklamal.
Je totiž rovnako (ak nie ešte väčšmi) povrchný, zavádzajúci, ale aj neúplný a pomýlený. Ak autori vykonštruovali, že aj sovietska intervencia do Afganistanu patrí medzi zločiny kapitalizmu, že do tej istej kategórie možno zaradiť aj preteky v zbrojení (akoby Sovieti pestovali pacifizmus) a rozpútanie druhej svetovej vojny, treba sa ich spýtať, či aj vojnu ako takú považujú za kapitalistický výtvor. Zavraždená legenda francúzskeho ľavicového hnutia Jean Jaures by im na túto otázku odpovedala kladne. „Kapitalizmus nesie v sebe vojnu ako mrak prináša búrku,“ povedal. Lenže dejiny usvedčili takýchto ideológov z toho, že je možná i vojna medzi komunistickými štátmi. Treba teda všetko zrevidovať a neidealizovať: aj komunistický systém v sebe niesol vojnu. Ani socializmus neodstraňuje ipso facto vojnu, rovnako ako nezmietol ipso facto zločinnosť, korupciu a karierizmus.
Vojna ako prostriedok ovládania
Znamená to teda, že nás Jaures oklamal? Nie tak celkom. Iba stratil zo zreteľa starú jednoduchú pravdu, že vojna je predovšetkým prostriedkom na ovládanie. No na druhej strane nás obyčajný pudový humanizmus núti k tomu, aby sme odmietli ohavnú tézu o prirodzenosti vojny, ktorá je obrancom kapitalistického systému vnútorne vlastná. Jaures by dnes vedel, že nebezpečenstvo vojny automaticky nezmizne odstránením kapitalizmu, kým nie je odstránené jeho neblahé dedičstvo a následky. Absolútne neprijateľné sú pre mňa závery autorov, ktorí ospravedlňujú Saddáma Husajna či zľahčujú zločiny Josifa Stalina. Pri názoroch typu „Stalin nemal na výber“ sa mi v mysli vybavovali podobné výroky neofašistov na adresu ich führera. Takýmto odpudzujúcim spôsobom sa poukazovať na niektoré ohavnosti vyplývajúce z kapitalistického systému rozhodne nedá.
Najviac mi na tejto knihe prekáža, že stráca cit pre zložitosti 20. storočia, že v snahe zvýrazniť obludnosť kapitalizmu, bagatelizuje či dokonca zamlčuje zločiny komunistického režimu a fašizmus nie je pre ňu nič viac ako dôsledok veľkopodnikateľských záujmov. Akoby zločin bol charakteristický len pre určitú ideológiu či dokonca spoločenskú vrstvu. Ktorýsi švajčiarsky vedec vypočítal, že za posledných 5500 rokov prežilo ľudstvo viac ako 14 500 vojen, v ktorých zahynuli takmer 4 miliardy ľudí, čiže dve tretiny dnešného obyvateľstva planéty. To znamená, že na rok pripadajú v priemere tri vojny. Číra štatistika by nás nútila k uvažovaniu, že cynická symbióza vojny a mieru ostáva v dejinách nemenná. A predsa je tu v porovnaní s minulosťou jeden rapídny rozdiel: v 20. storočí sa obeťou konfliktov stávajú predovšetkým civilisti. Ani autori sumarizujúci zločiny komunizmu, ani ich antikapitalistickí oponenti v sebe nenašli dostatok intelektuálnej poctivosti, aby hľadali príčiny historickej akumulácie zločinných režimov, nie jednotlivých vinníkov represálií.
Autorom sa vôbec nepodaril ich skrytý zámer, totiž dokázať, že v komunizme sa pri všetkej jeho zločinnosti žilo ľahšie a že ľud viac veril politike vlády. Naopak, ich spôsob podania látky karikuje zmysel hnutia za sociálne spravodlivú spoločnosť. Ak autori tvrdia, že internacionalizmus je sám osebe poistkou proti výbuchom nacionalistických vášní, ktoré môžu vyústiť až do fašizmu, treba im pripomenúť, že zločiny proti ľudskosti sa robili aj v mene internacionalizmu. Keď chcel Berija potrestať Ukrajincov za to, že majú silné národné povedomie, vyhlásil: „Na to, aby sme vyhubili 40 miliónový národ, nepotrebujeme 40 miliónov nábojov. Stačí vyhubiť tie sily, ktoré urobili zo 40 miliónov ľudí jeden národ.“ Keď Chruščov prevzal funkciu prvého tajomníka strany na Ukrajine, zistil, že počet jej členov klesol v rokoch 1934 – 1938 na 286 000, čo znamenalo, že na 170 obyvateľov pripadal iba jeden člen strany. Aká to mohla byť „vedúca sila spoločnosti“? Autori zabúdajú na to, že režim nedržala pri moci dôvera obyvateľov k nemu, ale NKVD.
Trh ako sociálna krutosť
Škoda témy, lebo so zločinmi, za ktoré je zodpovedný kapitalizmus, by sa dalo porátať oveľa elegantnejšie. Skvelý Giovanni Sartori nám v Teórii demokracie pripomína: „Priznajme si bez hádania: trh je krutá entita, je to spoločenská alebo kolektivistická krutosť. Trh je slepý k jednotlivcom, je to bezcitná mašinéria slúžiaca spoločnosti.“ Po páde komunizmu sme však akosi rýchlo zabudli, čoho je kapitalizmus schopný. Aký boj sa musel zviesť za dnešné sociálne postavenie človeka. Koľko ťažkých krvavých obetí muselo ľudstvo priniesť v čase, keď sa človek oslobodzoval z polootrockého postavenia. Dnes si už ani nevieme predstaviť život človeka, ktorý musel pracovať od svitu do mrku, dvanásť až šestnásť hodín denne, a to ešte často opatroval do polnoci dobytok. Človeka, ktorý nepoznal dovolenku, ktorý si nemohol dovoliť dať vyštudovať svoje deti, ktorý umieral často iba preto, lebo nemal peniaze na drahé lieky. A keď masa pracujúcich nemohla vydržať tieto neznesiteľné podmienky a vyšla do ulíc, hovorili im buriči, povaľači, luza a ešte aj horšie. Neostalo však len pri ponižovaní. Tisícky robotníkov zastrelili iba preto, lebo sa nechceli vzdať svojho práva, lebo boli hladní a príliš hlasno o tom hovorili. Zastrelili ich v krajinách, kde podľa narýchlo vykvasených ponovembrových vykladačov dejín prekvitala demokracia. A keď sa im už situácia vymykala z rúk, strieľali aj do detí (napríklad v Radotíne roku 1930). Robotnícka krv – to bola krutá daň za pokrok. A ak dnes niekto tvrdí, že hnutie za sociálnu spravodlivosť bolo pomýlené, nevie, čo hovorí alebo je jednoducho cynik.
Keď vládne vojská krvavo potlačili Parížsku komúnu a na výstrahu dali popraviť takmer desaťtisíc osôb, Thiersi sa zahral na proroka. „Už sa o socializme hovoriť nebude,“ vyhlásil sebavedomo. Strašne sa mýlil. Hnev utláčaných vzrástol ešte väčšmi. Myšlienku totiž nemožno potlačiť terorom. Zdá sa však, že dnes sa darí vymazávať z pamäti ľudstva základné fakty, ktoré určovali logiku vývoja. Nesmieme strácať zo zreteľa, že všeobecné volebné právo, osemhodinový pracovný čas, nárok na dovolenku, právo na sociálnu či zdravotnícku starostlivosť – to všetko občanom nedarovali ich vlády, to všetko vybojovala tá pejoratívne znejúca ulica.
Kolonializmus, fašizmus, komunizmus
Čierna kniha kapitalizmu na moje veľké prekvapenie nevenuje podstatnú pozornosť ani fenoménu, ktorý má svoje korene práve v kapitalizme a jeho ekonomických cieľoch: hovorím o kolonializme. Fašizmus, komunizmus a kolonializmus považujem za tri rovnocenne obludné zločinecké režimy, ktoré sú buď odpoveďou alebo dôsledkom kapitalistického systému. Už len spôsob, akým západné mocnosti získavali zámorské kolónie, musí odsúdiť každý humánne zmýšľajúci človek. Pierre Vigné d´Octon vo svojej knihe takto popisuje pokyny, ktoré dostali pri obsadení Sudánu francúzskymi koloniálnymi silami: „Hliadky sa musia priblížiť k dedinám, zmocniť sa ich sečnými a bodnými zbraňami, zabiť každého, kto sa postaví na odpor. Obyvateľov odviesť do zajatia a zmocniť sa stád.“ Útok na sudánsku dedinu si vyžiadal na strane domorodcov stovky mŕtvych, kým Francúzi mali iba niekoľko ranených pešiakov. No už len tento fakt kapitána Vouleta tak rozzúril, že dal pochytať dvadsať žien-matiek s malými deťmi i kojencami a dal ich zabiť kopijami. Vraj – na výstrahu…
Obyvateľstvo v obsadených kolóniách nemalo žiadne práva, človeka mohli bez rozsudku zbičovať, uvrhnúť do žalára, predať do otroctva alebo deportovať. Domorodci podliehali nútenej práci, podobne ako poddaní v stredoveku. Mnohých presúvali na ťažké práce aj do vzdialenosti niekoľkých tisíc kilometrov. Pritom ich nechali takmer bez potravy, vystavených epidémiám, za nepredstaviteľných hygienických podmienok, ktoré zabíjali vyčerpaných ľudí ako muchy. A to nespomínam násilné vykolíkovanie územia, svojvoľné rozdelenie obrovského afrického priestoru bez akéhokoľvek historického, kultúrneho či etnického citu. Keď sa dnes pozriete na mapu čierneho kontinentu, zdá sa vám, akoby si koloniálne mocnosti delili Afriku pomocou ceruzky a pravítka, akoby tu šlo o nejaké parcely, záhradky alebo niečo podobné. Výsledkom týchto umelých útvarov sú zničujúce etnické vojny, ktoré sužujú Afriku dodnes a vyžiadali si milióny ľudských životov. K týmto koloniálnym zločinom treba, samozrejme, prirátať genocídu amerických Indiánov, ktorá vyhladila celé národy z povrchu zemského, ktorá nadobudla neporovnateľne väčšie rozmery ako zdôrazňovaný židovský holocaust a za ktorú sa nikto nikdy neospravedlnil. A že by sa mal, o tom svedčia minimálne štatistické údaje, ktoré hovoria, že len v priebehu 16. storočia boli vyhladené desiatky miliónov Indiánov.
Dnes sa najmä v súvislosti s prebiehajúcou globalizáciou často hovorí o neokolonializme. V nových podmienkach si finančné skupiny, ktoré sa vytvorili z fúzií a koncentrácie veľkých priemyselných a bankových podnikov, rozdeľujú trhy. Voľnú súťaž nahradili monopoly, ktoré v bývalých kolóniách uprednostňujú vývoz kapitálu pred vývozom tovaru. Niekdajšie koloniálne mocnosti dosiahli ekonomickými prostriedkami to, čo nedokázali presadiť politickými a vojenskými.
Obete prosperity Severu
Dôsledky kolonializmu zabíjajú a ničia aj dnes. Stačí uviesť 6 miliónov detí ročne, ktoré vo svete zomrú na podvýživu. Najmenej 200 miliónov detí pracujúcich zadarmo v nelegálnych fabrikách. Dvadsať miliónov sexuálnych otrokov. Dve miliardy ľudí žijúcich pod hranicou chudoby. Ak tieto všeobecné údaje rozmeníme na drobné, dostaneme ešte desivejší obraz. V Zambii usmrtila podvýživa vlani 42 percent detí vo veku do troch rokov, čo je porovnateľná cifra s Francúzskom 12. storočia. V niektorých afrických krajinách zomierajú pri pôrode až dve ženy zo sto. A to už nevravíme o znečisťovaní pozemkov a vôd kvôli stále vyššej výrobe, o vyklčovaní polovice plochy tropických pralesov kvôli zaplateniu dlhov…
Dnes je ešte stále veľa tých, ktorí si myslia, že ekonomickú a sociálnu vyspelosť najbohatších krajín sveta spôsobil kapitalistický systém. Vzniká tak ilúzia, akoby všetky tie výdobytky, ktorým sa teší moderný človek na Západe, boli veľkorysým darom ich vlád. Stále viac a viac sa zabúda na to, že široká sociálna sieť, ktorou dnes disponuje bohatý svet, nebola vytvorená zadarmo, že bola tvrdo vybojovaná a kruto zaplatená, neraz aj krvou. Obete tohto sociálneho hnutia sú dnes takmer nevyčísliteľné.
Aj preto by sme mali zbystriť pozornosť, keď sa dnes niekto usiluje odbúrať sociálny štát, keď sa programovo zhoršuje systém sociálnej a zdravotnej ochrany, keď sa rozbíjajú verejné služby a globálne sa zvyšuje počet ľudí bez práce. Spochybňuje sa právo na prácu. Rozmáha sa kriminalita a organizovaný zločin. Znásobujú sa etnické konflikty. Rastie nacionalizmus. Rozvíja sa obchod so zbraňami. A všeobecne sa opúšťa všetko, čo ľudstvo za posledných sto rokov dosiahlo na poli sociálneho zabezpečenia. Izraelský expremiér Šimon Peres v rozhovore pre SLOVO správne pripomenul, že dnešné západné spoločnosti prevzali do svojho systému mnoho ľavicových myšlienok. Kto tu chce teda hovoriť o víťazstve liberalizmu nad socializmom? Po páde komunizmu sa však neoliberálne a konzervatívne sily správajú ako utrhnuté z reťaze. Slepí uctievači trhu nadobudli dojem, že si môžu dovoliť všetko. Zrodila sa dokonca nová téza o konci dejín, ktorým malo byť podľa Fukuyamu víťazstvo liberalizmu a trhu. Pripomeňme si však, že to nie je prvý koncept tohto druhu. O konci dejín boli presvedčení aj nacisti a komunisti. Čo malo prísť po tisícročnej Tretej ríši? A čo malo vystriedať komunistický systém? Nič. Skoncovať s dejinami sa pokúšali vždy tí, ktorí chceli skoncovať predovšetkým s ľudskou slobodou a myšlienkami na iný život. V tom je memento 20. storočia.
