Novinári dokážu byť zlí ako sto čertov. Neraz oprávnene, napr. keď im pred nosom pribuchnú dvere do rokovacej siene. Ale konflikty medzi politikmi a žurnalistami mávajú hlbšie korene. Povedzme vtedy, keď tí prví vedú svoje strany inam, ako by chceli tí druhí. Keď nedajbože nevyjdu prognózy a „tutovky“ z kuloárov, hneď šarapatí oheň na streche. Aj 6. zjazd SDĽ v Košiciach sa neskončil tak, ako mnohí mienkotvorní komentátori avizovali. Weissovcov nezvalcovali, Milan Ftáčnik dokonca získal jednoznačnú podporu pri voľbe podpredsedu strany, do republikového výboru sa dostali i tí, čo nie sú naklonení Jozefovi Migašovi, a časť nespokojných delegátov nevypochodovala demonštratívne z Bieleho domu, aby sa pripojila k Hamžíkovým ľavicovým liberálom. Ba čo viac, s výnimkou povzdychu v jednom diskusnom príspevku, že SDĽ je žiaľ vo vláde, nik nespochybnil koaličnú zmluvu, nenavrhol zblíženie s HZDS, ani predčasné voľby. Veď to by znamenalo mimochodom pri dnešných preferenciách pre SDĽ samovražedný akt. Hádam to všetko mala pol tisícka účastníkov zjazdu novinárom miestoprísažne podpísať? Minulú sobotu na zasadaní RV SDĽ nedošlo k defenestrácii Brigity Schmögnerovej, ako mnohí dopredu tvrdili. Akurát otázky nekládla iba ona, ale najmä členovia najvyššieho výkonného orgánu strany – o tom, ako chce ministerka financií zabezpečiť plnenie priorít ľavice, vyplývajúcich z programového vyhlásenia vlády. A našli spoločnú reč minimálne do konca jesene, keď sa predpokladá celkové prehodnotenie dvoch rokov vládnutia Dzurindovho kabinetu. Novinári by si asi mali zvyknúť na to, že sú také strany, ktoré si pod tlakom médií nechajú nadiktovať nielen hlavné témy každodennej politiky, ale aj názorovú orientáciu, či meno svojho predsedu. No sú aj takí politici, čo konajú podľa vlastného rozumu – hoci niekedy tvrdohlavo, splašene a nešťastne.
