Slovenská republika sa rozprestiera na rozlohe 49 036 štvorcových kilometrov. K 31. decembru 2015 mala 5 426 252 obyvateľov, z toho je viac ako polovica žien (51,2 %). Hustota obyvateľstva v roku 2015 bola 111 obyvateľov na 1 km2 (v mestách činila 405 obyvateľov na 1 km2, na vidieku to bolo len 60 obyvateľov na 1 km2). Celkový prírastok obyvateľstva dosiahol 4 903 obyvateľov (z toho prirodzený prírastok bol 1 776 a prírastok sťahovaním dosiahol 3 127 obyvateľov). Podiel vidieckeho obyvateľstva bol 45,84 % (obyvateľstvo bývajúce v sídlach do 5 tisíc obyvateľov), mestského 54,16 %. V predproduktívnom veku (0 – 14 rokov) bolo 15,31 % obyvateľov, v produktívnom veku (15 – 64 rokov) bolo 70,73 % a v poproduktívnom veku (65 +) 13,96 %.
Na území SR ku koncu roka 2015 bolo 2 890 obcí (bez mestských častí vrátane Bratislavy a Košíc ako celku) z toho so štatútom mesta je 140 obcí. Najväčší podiel majú vidiecke obce do 5 000 obyvateľov – je to 2 750 obcí (95,2 % z celkového počtu), v ktorých žije 2 487 405 obyvateľov t. j. 45,84 % (medziročne sa zvýšil počet obyvateľov v týchto sídlach o 24 034 obyvateľov). Prevládajú malé obce do 1 000 obyvateľov, ktorých je až 65,7 % z celkového počtu. Žije v nich len 846 904 obyvateľov, t. j. 15,61 % (medziročne sa zvýšil počet obyvateľov v sídlach do tisíc obyvateľov o 1 158 osôb). Tieto malé vidiecke obce však tvoria prirodzenú reprodukčnú základňu pracovných síl pre poľnohospodársku prvovýrobu. Od roku 2000 vidieť pokles počtu obyvateľstva v obciach od 200 do 1 000 obyvateľov (o 4,1 %) a v mestách nad 20 000 obyvateľov. Najvyšší pokles nastal v tomto časovom období v mestách od 50 tisíc do 99 999 obyvateľov – o 14,5 %. Mierne vzrástol počet obyvateľov v najmenších sídlach do 200 obyvateľov (o 2,7 %). Tam sa s vysokou pravdepodobnosťou prejavujú pozitívne efekty tzv. druhého bývania. Od r. 2003 dochádza k nárastu obyvateľov v obciach od 1 000 do 5 000 a obyvateľov a v malých mestách do 20 000 obyvateľov a k sústavnému pomalému poklesu obyvateľov v sídlach od 20 000 vyššie. Tento pokles mestského obyvateľstva je spôsobený suburbanizačnými procesmi.
Najvyšší počet obcí majú Prešovský (22,7 %) a Banskobystrický (17,6 %) kraj, z čoho vyplýva, že i najviac malých vidieckych obcí je na severovýchodnom Slovensku a v južnej časti stredného Slovenska. V Prešovskom (56 %) a Banskobystrickom (54 %) kraji tvoria najmenšie obce do 500 obyvateľov nadpolovičnú väčšinu všetkých sídiel. V týchto dvoch krajoch tvoria sídla do 1 000 obyvateľov až 79 %. Naopak, najmenší podiel obcí do 500 obyvateľov je v Bratislavskom (9 %) a Trnavskom (18 %) kraji.
+ + +
Hodnotenie kvality života sa opiera o takzvaný index ľudského rozvoja, ktorý je kombináciou nielen ekonomických, ale aj sociálnych ukazovateľov, ako je napríklad priemerná dĺžka života, prístup k vzdelaniu, rovné príležitosti pre obe pohlavia, prístup k zdravotnej starostlivosti a podobne. Kvalita života je výsledkom vzájomného pôsobenia sociálnych, ekonomických a environmentálnych podmienok lokálnej komunity. Napriek nesporným výhodám života vo vidieckych obciach analýzy a štúdie konštatujú všeobecný názor o nižšej úrovni kvality života vo vidieckom priestore oproti urbanizovanému priestoru. Kvalita života zahŕňa v sebe jednak kvantitatívnu (meranú prostredníctvom sociálnych a ekonomických indikátorov) a subjektívnu – kvalitatívnu (kritérium blahobytu resp. well-being) stránku, ktoré sa navzájom dopĺňajú a spoločne tvorí kvalitu života. Kvalitatívna stránka sa meria prostredníctvom kvalitatívnych metód prostredníctvom tzv. mäkkých dát (pozorovanie, prípadové štúdie, dotazníkové šetrenie a pod.).
Slabý sociálny a ekonomický rozvoj vidieckych oblastí nie je iba dôsledkom nedostatočne rozvinutej ekonomickej infraštruktúry a reštrukturalizácie poľnohospodárstva, ale aj nízkej úrovne ľudského kapitálu, najmä v oblasti vzdelania. Základné rozvojové stratégie týchto regiónov sa preto musia zameriavať aj na podporu ľudských zdrojov. Sociálne skupiny obyvateľov v týchto oblastiach tvoria nezamestnaní v poľnohospodárstve, mladí ľudia s nízkym ľudským kapitálom, ktorí sú často v pozícii sociálnej exklúzie. Tieto skupiny charakterizuje nestabilná profesijná kariéra, nízke postavenie v spoločnosti, chudoba, obmedzené individuálne aj skupinové ambície, sťažený prístup k vzdelávaniu, obmedzené sociálne kontakty, atď.
V odľahlých vidieckych oblastiach a v najmenších vidieckych sídlach sa prejavuje klesajúca kvalita života obyvateľstva a je tu výrazne nižšia kúpyschopnosť obyvateľstva, ktorá nestimuluje rozvoj živností a malého a stredného podnikania (dochádza tu ku koncentrácii „neviditeľnej“ sociálnej exklúzie, ktorá je typická pre vidiek, a riziku reprodukcie tejto exklúzie, ide o tzv. mäkké formy vylúčenia – nízka občianska vybavenosť, zlá zdravotnícka starostlivosť, nízka technická infraštruktúra, atď.). Životné podmienky obyvateľstva a udržateľnosť hospodárskeho života vo vidieckych oblastiach sú do značnej miery ovplyvňované prítomnosťou poľnohospodárstva a jeho ekonomickou výkonnosťou. V tomto smere sú badateľné regionálne diferencie. Na Slovensku možno mnohé vidiecke regióny označiť ako výrazne zaostávajúce. Sú to okresy s vysokou mierou nezamestnanosti, nízkou hustotou obyvateľstva, relatívne vysokým podielom zamestnanosti v poľnohospodárstve a negatívnym demografickým vývojom. Okrem toho, v týchto regiónoch sú aj veľmi nízke investície a mzdové príjmy obyvateľstva sú výrazne nižšie, ako je celoslovenský priemer. Zosúlaďovanie niektorých rezortných politík by sa malo orientovať na trh práce najmä v oblastiach, ktoré súvisia s ochranou životného prostredia a kultúrneho dedičstva (pri zvyšovaní kultúrneho a sociálneho kapitálu vidieka), obnovou krajiny, rozvojom verejnej infraštruktúry, informatizáciou, rozvojom cestovného ruchu, atď. Realizácia podpory zamestnanosti v týchto oblastiach tak bude nevyhnutne vyžadovať užšiu medzirezortnú a medzisektorovú spoluprácu.
+ + +
Model multifunkčného poľnohospodárstva predpokladá okrem iného i úlohy, ktoré poľnohospodárstvo vykonáva v prospech celej spoločnosti, ako je ochrana a zveľaďovanie prírodných zdrojov, udržiavanie kultúrneho rázu krajiny, zachovanie zamestnanosti a vidieckej štruktúry osídlenia, čo v prípade Slovenska rešpektuje obmedzenú dostupnosť produktívnych prírodných zdrojov, najmä pôdy, ekologické a kultúrno-spoločenské limity intenzifikácie produkcie, typ a hustotu osídlenia krajiny. V súlade s týmito intenciami však treba zdôrazniť, že poľnohospodárstvo sa musí stať súčasťou širšej mnohoodvetvovej stratégie hospodárskeho rozvoja vidieka. Budúcnosť vidieckeho priestoru bude vo všeobecnosti závisieť od ekonomickej reštrukturalizácie a od možností vytvorenia pracovných príležitostí.
Agrárna politika (spolu s celkovou hospodárskou politikou štátu) má na rozvoj vidieka nezanedbateľný vplyv nielen v produkčnej optike (potravinová dostatočnosť), ale aj napr. pri obnove a udržiavaní prírodných zdrojov, kultúrneho a hospodárskeho potenciálu vidieckej krajiny a ďalších tzv. mimoprodukčných faktoroch. Poľnohospodárstvo zabezpečuje trvalú životaschopnosť vidieka, vrátane krajinotvorby, v komplexe jeho ekonomických, sídelných, environmentálnych a rekreačných funkcií, posilňovanie udržateľného ekonomického potenciálu vidieka, zachovanie kultúrneho dedičstva vidieka a udržanie historickej štruktúry osídlenia a infraštruktúry vidieka.
Pokles prosperity respektíve úpadok poľnohospodárskej aktivity má pre regionálnu ekonomiku a životaschopný vidiek nepriaznivé dôsledky. Zdanlivým ušetrením prostriedkov na podporu poľnohospodárstva sa následne zvýšia požiadavky na transfery do sociálnej oblasti a podpory regionálneho rozvoja. Poľnohospodárstvo vytvára dopyt po tovaroch a službách, je teda základom pre rozvoj podnikania v príslušných hospodárskych odvetviach a formovanie miestnych a regionálnych trhov, poskytuje rôznorodé pracovné príležitosti pre jednotlivých členov vidieckych domácností podľa ich individuálnych schopností a potrieb, disponuje pracovnými, technickými a materiálovými zdrojmi pre rozvíjanie iných hospodárskych aktivít (napríklad turizmus, rekreačné služby, sociálne služby) ako aj pre zabezpečovanie verejných služieb na vidieku a disponuje rezervnou pracovnou silou najmä pre sezónne ekonomické aktivity. Agrárny sektor tak zásadným spôsobom prispieva k sociálnej kohézii vidieka, najmä v regiónoch, v ktorých si zachovalo optimálnu mieru zamestnanosti.
+ + +
Skúsenosti z Programu rozvoja vidieka Slovenskej republiky 2007 – 2013 ukázali, že významným efektom bola i tvorba a zvyšovanie sociálneho kapitálu a sociálnych sietí aktérov, ktorý má jednoznačne pozitívne dopady na rozvoj vidieckych oblastí. Dochádza k zjavnej aktivizácii istej časti vidieckych autorít, ktoré si uvedomujú význam týchto prostriedkov pre rozvoj vidieckej ekonomiky. Ide o pozitívne motivačné správanie určitej časti vidieckych podnikov a lokálnych komunít, ktoré slúžia ako istý sociálny vzor pre ostatné vidiecke komunity.
Ilustračné foto: Emil Polák
Ďalšie články: STANISLAV BUCHTA
