Písať matkám listy sa stáva pomaly módou. Pamätný a neprekonateľný je vo veršoch písaný List materi Sergeja Jesenina. Podobne dojemný je List otcovi Franza Kafku. Rozhovor s jej hlasom – to je výmena listov medzi matkou a synom, ktoré preniesol na javisko Marcel Maréchal a sám si v nej aj zahral s Madelaine Renaudovou. Podobne zostali v móde listy milenkám a budúcim manželkám, ako aj listy bývalým manželkám a terajším milenkám. Anton Pavlovič Čechov napísal herečke Knipperovej Listy Oľge. A zhodou náhod písal Václav Havel tiež žene z divadla a tiež Listy Oľge. A to nespomínam listy, čo prešli do anekdot ako Rjepinov List Záporožcov tureckému sultánovi a jeho dvojník, keď Boľševici píšu list Chamberlainovi, ako to naznačili v Dvanástich stoličkách Ilf a Petrov. „Listy, listy, listy,“ povedal by Hamlet. Starý známy spred štyridsiatich rokov Ale keď list matke napíše filmár, a to vlastnou osobitou rečou obrazov, pocitov a spomienok, keď je v ňom – ahasverovi a tulákovi – obrovská, dejinami neumlčateľná túžba po domove, prestáva to byť len padajúce lístie jesene života. Nastáva totiž defilé všetkých jeho období. Takto sa takmer po štyroch desaťročiach predstavil v Locarne, v mestečku, kde odštartovala jeho hviezdna kariéra, Jan Němec v najmladšej, práve vytvorenej súbežnej súťaži Filmári dneška na videu. To bolo slávy, keď pri brehoch Lago di Maggiore v pamätných šesťdesiatych rokoch vychodili húfne a pre nás priaznivo rozhodené hviezdy „novej vlny“ – Miloš Forman, Zbyněk Brynych, Štefan Uher a Jan Němec. Teraz tu bol z celej strednej Európy sám. A v novozrodenej kategórii zvíťazil. Súťaž, po domácky zvaná Cineasti di presente, má podľa locarnských usporiadateľov a sponzorov prezentovať „diela pohybujúce sa medzi hranicami dokumentárnych, hraných či experimentálnych filmov a žánrovo nezaraditeľné“, pričom jedinou podmienkou mocného sponzora Sony je, aby ich tvorca vytvoril ako videofilm. Prihlásila sa stovka pokusov a zrejme najvýraznejší „čarodejnícky učeň“ spomedzi tridsiatich deviatich porotou vybratých bol „náš Němec“, starý známy spred štyridsiatich rokov, ktorého hviezdna púť vtedy odštartovala práve v Locarne. Teraz tu bol v mnohorakej úlohe – ako autor, scenárista, kameraman, producent, no a, samozrejme, ako režisér. Putovanie dejinami Svoj list mame do Prahy pomenoval jednoducho Nočné rozhovory s matkou. Autor Diamantov noci, Slávnosti pre pozvaných, Oratória pre Prahu a kedysi v Locarne víťazného Návratu strateného syna neurobil nič viac a nič menej len prerozprával vedno so svojou matkou príbeh svojho života. Za to predsa toto pražské „enfant terrible“ nemôže, že muselo precestovať za pol storočia pol sveta, od rodnej Vinohradskej 11. cez mnohé pohoria a moria až do Kalifornie a opäť späť až po to posledné odprevádzanie do krematória v Strašniciach. Ani za to nemôže, že cez jeho rodný kraj putovali mnohorako kostýmované a dekorované dejiny, počnúc zlatým detstvom, nacistickou okupáciou, sľubnými rokmi šesťdesiatymi, Pražskou jarou cez ruské tanky, roky plné sklamaní a nádejí, no a napokon až po ten večný návrat. „Všetko som vláčil všade stále so sebou. Vzal som len zopár dokumentov, zostrihal ich a dal dokopy so spomienkami. To, že som použil digitál, neznačí, že som akýsi číslicový robot: moja audiovizuálna autobiografia sa prelína s mojou polohou citovou. Podstatná v nej je moja duša a srdce,“ hovorí o svojom diele Jan Němec. Ale celkom mu neverme, vždy bol tak trocha herec a predvádzač. Aj do týchto Nočných rozhovorov si prizval hercov: Zuzanu Stivínovú, Karla Rodena, svoju bývalú manželku Ester Krumbachovú, ba zapriahol do svojej videovej ekvipáže aj bratanca Václava Havla. Veríme mu však, že skutočnými hercami sú dejiny, najmä nesmrteľná matka história, ktorá bola v minulom storočí k národom strednej Európy naozaj veľmi štedrá a dramatická. Hlavnou hrdinkou Němcovho filmu ostáva jeho mŕtva matka, ktorá v poslednom z mnohých fiktívnych dialógov hovorí: Kráčam denne dolu Vinohradskou triedou, každým politickým režimom stále premenúvanou a prekrstenou, a zídem až k soche svätého Václava na koni. Tých dvoch sa nik neopovážil premenovať. A ten koník tu ostáva, hoci už sa mu toľko ráz žiadalo stadeto ujsť. Ten koník plače nad naším osudom, Jan!? Spovedí, vyznaní, ľutovaní, rojčení je v umení habadej. Veriť či neveriť „Zlatým leopardom odmenený môj koník z Václaváku, moja mať, moja veľká vlasť a môj malý osud v nej sa od iných autobiografií líšia vari jedine tým, že napodiv splýva realita s predstavou, drsná skutočnosť s nedosnívaným českým snom,“ tak znie sebadefinícia tvorcu. Veríte mu? A čo keď len plače nad vlastným osudom a osudom vlasti? Ak sa dá svetobežníkovi, ktorý je súčasne patriotom, uveriť, skúste.
