Zjednotenie jedného svetadielu

Spolupráca, integrácia, voľný obchod, otvorená ekonomika, odstraňovanie bariér – to všetko sú zaklínadlá súčasných rozpráv v medzinárodnej politike. Trend zlučovania menších politických a hospodárskych celkov do väčších je prakticky neprehliadnuteľný. V niektorých kútoch sveta – napríklad v Severnej Amerike – prebehol skôr, v Európe sme jeho svedkami práve teraz, no a niekde je otázkou bližšej alebo vzdialenejšej budúcnosti. Z doposiaľ nezjednotených kontinentov, alebo lepšie povedané regiónov, má vďaka svojej kultúrnej a jazykovej rovnorodosti pravdepodobne najväčší integračný potenciál Latinská Amerika. Dobré predpoklady na integráciu má však táto oblasť v neposlednom rade aj vďaka tomu, ako hlboko bola a je dezintegrovaná. Dezintegrácia v Latinskej Amerike sa prejavuje predovšetkým vo vnútri spoločnosti, kde badať neuveriteľné rozdiely medzi úzkou skupinou bohatých elít a širokými vrstvami chudobných más. Nejednotné sú však aj jednotlivé štátne celky medzi sebou navzájom. Je to preto, že historicky sa práve ich bohaté elity orientovali na hegemónne centrá moci – najprv na európskych kolonizátorov, potom na USA – s ktorými obchodovali a kam vyvážali nerastné bohatstvo kontinentu. V poslednom čase sa však zdá, že sa karta začína pomaly – a žiaľ, nevedno či isto – obracať. Latinská Amerika doslova žije nádejami na nezávislosť od spomenutých centier moci a na vzájomné zjednotenie. Súčasťou týchto nádejí je aj snaha o zmiernenie nerovností v rámci jednotlivých spoločností. Prvá kapitola dejín zjednotenia – Osloboditeľ Bolívar Napriek krutej a dlhotrvajúcej realite závislosti, nerovnosti a nejednotnosti tohto regiónu, nie sú súčasné integračné snahy prvými v dejinách. Ťažko hovoriť o integrácii Latinskej Ameriky bez toho, aby sme spomenuli legendárneho rodáka z venezuelského Caracasu – generála Simóna Bolívara, ktorý bol na čele oslobodzovacieho boja hneď v niekoľkých juhoamerických krajinách. Bolívar však nebol len nejaký rojko a teoretik integrácie – bol skutočným dejateľom. Na čele vojska v roku 1813 obsadil Venezuelu a vyhlásil nezávislú republiku. Ľudia ho nazvali El Libertador – Osloboditeľ. Neskôr, v roku 1821, sa stal dokonca zakladateľom a prezidentom takzvanej Veľkej Kolumbie. Táto federácia na území dnešnej Venezuely, Kolumbie, Panamy a Ekvádoru bola mimo kontroly Španielov. Neskôr Bolívar významnou mierou prispel aj k oslobodeniu Peru. Na časti vtedajšieho územia Peru vznikla v roku 1825 republika Bolívia. Autorom jej ústavy, napriek tomu, že nikdy nenadobudla platnosť, bol pochopiteľne Bolívar. Zároveň sa touto udalosťou stal jedným z mála ľudí, po ktorých je pomenovaná krajina. Zárodky Bolívarom vysnívanej juhoamerickej integrácie sa však neujali a prvý pokus o zjednotenie kontinentu zlyhal v dôsledku súperenia vojenských špičiek, občianskych vojen a povstaní. Tu niekde sa končí aj príbeh Simona Bolívara, zomrel koncom roka 1830. Ako sa však ukazuje, jeho ideové dedičstvo je aktuálne práve dnes. Druhá kapitola dejín zjednotenia – hegemón Monroe Vráťme sa však ešte do obdobia Bolívarovho pôsobenia. Juhoamerické krajiny sa práve v tomto období ako prvé na svete relatívne úspešne pokúšajú o nezávislosť od koloniálnych centier. „Relatívne úspešne“ preto, že z formálnych španielskych a portugalských kolónií sa stali neformálne britské a neskôr severoamerické. Odtiaľ teda pojmy ako neokolonializmus, resp. hegemónia USA. V roku 1823 prezident USA Monroe vyhlásil doktrínu, podľa ktorej mal byť koniec európskym kolonizačným snahám vo všetkých Amerikách (Americas), teda na celom americkom kontinente a priľahlých ostrovoch. Jeden z autorov tzv. Monroeovej doktríny, John Quincy Adams, ju považoval za vyjadrenie morálneho nesúhlasu s kolonializmom. Ale skutočným dôvodom jej vyhlásenia však bola snaha USA presadiť vo zvyšku Ameriky svoj vplyv. Monroeovo vyhlásenie, že akákoľvek snaha Európy zasahovať do ktorejkoľvek časti západnej hemisféry sa bude považovať za nebezpečenstvo pre mier a bezpečnosť USA, či dodatok Theodora Roosevelta k doktríne, podľa ktorého majú USA kedykoľvek právo dozerať na poriadok na medzinárodnej scéne, aby predišli dlhodobým krivdám a stagnácii v ktorejkoľvek krajine na západnej pologuli, potvrdzujú, že účelom doktríny bolo rozšírenie sféry vplyvu USA na celý svoj „zadný dvor“. Čiže Monroeova doktrína pomohla USA na jednej strane vytlačiť z Latinskej Ameriky Európu, na druhej strane presadiť na juh od hraníc svoj vplyv. Vrchol politiky uplatňovania svojho vplyvu však USA dosiahli až po druhej svetovej vojne. Ich vplyv bol vojenský, politický a ekonomický… V zásade podľa potreby. V nepriamo úmernom vzťahu s rastúcim vplyvom USA klesala v Latinskej Amerike úroveň integrácie. História amerických vojenských a špionážnych intervencií či atentátov s cieľom zvrhnúť nepriateľský alebo dosadiť spriaznený režim – pričom sa neraz stalo, že ten istý režim v rôznom čase mohol hrať obe úlohy – je vskutku „úctyhodná“. Známejšie prípady sú Guatemala 1953– 4, Brazília 1961– 4, Chile 1964– 73, Panama 1989, či Haiti 1986– 94… (Tento zoznam má ďaleko od úplnosti a rozsahom by naň asi nestačil ani celý tento príspevok.) Z politík presadzovania vplyvu USA vo svojom „zadnom dvore“ spomeňme ďalej aspoň politiku destabilizácie (napr. zneistenie vnútropolitickej situácie, polarizácia spoločnosti, zvýrazňovanie rozkolov v nej, naštrbenie dôvery vo vedenie, spochybňovanie legitimity) či amerikanizáciu orgánov vnútornej bezpečnosti (kedy v týchto orgánoch smeli pôsobiť iba osoby s previerkou od CIA). No a napokon hospodársky vplyv, ktorý možno uplatňovať rôznymi spôsobmi – od embarga, cez podporu vybraných sektorov ekonomiky, udržiavanie zadlženosti, smerovanie rozvojovej pomoci do rúk skorumpovaných spriaznených elít, až po vplyv prostredníctvom medzinárodných finančných inštitúcií ako Svetová banka či Medzinárodný menový fond. Karta sa obracia Koniec studenej vojny však obmedzil možnosti USA intervenovať vojensky či politicky; prinajmenšom to už nebolo také jednoduché ako predtým. Čoraz viac ľudí v Latinskej Amerike si začalo uvedomovať, že ani z hospodárskej stránky im vplyv USA neveľmi prospieva, a že to môže byť – samozrejme s výnimkou stále bohatých a ďalej bohatnúcich elít – práve naopak. Osemdesiate roky sa zvyknú označovať za „stratené desaťročie“ tzv. rozvojového sveta vrátane Latinskej Ameriky. Toto označenie si obdobie zaslúžilo najmä vďaka nefungujúcim politikám „rozvoja“, ktoré presadzovali spomenuté medzinárodné finančné inštitúcie a ktoré situáciu nerovnosti a chudoby nielenže neriešili, ale podľa všetkého ešte viac zhoršovali. Ďalej treba spomenúť aj pomerne nedávne menové krízy v tomto regióne, najmä argentínsku v rokoch 2001–2. Toto všetko ľudia pocítili doslova na svojich peňaženkách a žalúdkoch a začalo im byť jasné, že ak viazanie sa na USA a vzájomná roztrieštenosť juhoamerických krajín ústi do takejto neblahej situácie, niečo treba zmeniť. Pochopiteľnou odpoveďou a možným riešením začali byť snahy o nezávislosť, ktoré sa však dajú realizovať len za predpokladu vzájomnej solidarity a pomoci medzi štátmi Latinskej Ameriky. Štandardný model zjednotenia a nezávislosti Hospodárska integrácia je jedným z najdôležitejších nástrojov, ako sa vymaniť spod kontroly. Počiatky prepájania trhov a hospodárstiev sa dajú datovať – z hľadiska súčasných integračných snáh – do pomerne ďalekej minulosti. V roku 1969 Bolívia, Chile, Kolumbia, Ekvádor a Peru založili obchodný blok s názvom Andské spoločenstvo národov. Chile neskôr vystúpilo, ale pridala sa Venezuela, tá však nedávno tiež ohlásila odchod. Táto krajina sa však hlási do iného obchodného bloku – do Mercosuru, ktorý v roku 1991 založili Argentína, Brazília, Paraguaj a Uruguaj. Členovia oboch týchto zoskupení – Andského spoločenstva a Mercosuru – sa v roku 2004 dohodli, že sa spoja a vytvoria Úniu juhoamerických národov. Okrem nich sú v Únii aj Chile, Guyana a Surinam, status pozorovateľa majú Mexiko a Panama. Únia sa má budovať podľa vzoru Európskej únie a má ambíciu ísť v integrácii ďalej než dve zoskupenia, z ktorých vznikla, a nebyť prostým obchodným blokom. V pláne sú napr. spoločný parlament (Parlatino), spoločná banka a mena, o ktorých si ešte povieme, či colná únia. Generálny tajomník Andského spoločenstva Wagner dokonca optimisticky vyhlásil, že dlhodobým cieľom je vytvoriť Spojené štáty juhoamerické. Štáty Latinskej Ameriky sa však neintegrujú iba vzájomne. A čoraz častejšie namiesto „kooperácie“ s hegemónnymi USA hľadajú spoluprácu v iných častiach sveta. Ich partnermi v rámci integračného modelu Juh–Juh sú Juhoafrická republika či India a nárast hospodárskych kontaktov možno pozorovať s Iránom, Čínou alebo Ruskom. Určite sa nájdu mravokárcovia, ktorí zapochybujú, či spolupráca s tzv. „darebáckymi“ štátmi je tá správna cesta. Tu ale treba podotknúť, že so spomínanými aktérmi spolupracuje ako EÚ, tak i USA, a tak z ekonomického hľadiska pragmatickú snahu juhoamerických štátov „diverzifikovať riziko“ môže súdny človek len ťažko odsudzovať. Tu však treba mať na pamäti jednu vec: Integrácia trhu, hospodárstva či politiky môže vytvoriť pomerne silný regionálny blok so silnými väzbami medzi jednotlivými krajinami. Tento scenár sa však dá bez problémov realizovať s pomocou tých istých neoliberálnych metód, ktoré sa predtým používali na drancovanie kontinentu. Na integrácii sa totiž dá aj zarobiť. Príklad: Iniciatíva integrácie regionálnej infraštruktúry Južnej Ameriky (IIRSA) môže v istom zmysle (zemepisne a hospodársky) integrovať časti kontinentu, ale jej megaprojekty ako diaľnice či priehrady často škodia miestnym obyvateľom a životnému prostrediu. Navyše ich podporuje napr. Medziamerická rozvojová banka, v ktorej dominujú, pochopiteľne, USA a z konštrukcie projektov profitujú často európske a americké korporácie. Tento neoliberálny model teda nahrádza jeden druh závislosti druhým, navyše mu chýba dôležitý rozmer integrácie – integrácia vo vnútri spoločnosti. Je teda naozaj otázne, do akej miery môže „oficiálna“ hospodárska a politická integrácia naoktrojovaná „zhora“ byť úspešným integračným modelom. Istú alternatívu predstavuje Bolívarská alternatíva pre Ameriky (ALBA). Táto organizácia medzinárodnej spolupráce chce neoliberálny model voľného obchodu nahradiť modelom vzájomnej hospodárskej pomoci a pozdvihovania životnej úrovne všetkých obyvateľov. Okrem iného napríklad sprostredkúva programy lekárskej výpomoci. Jej členmi sú zatiaľ Venezuela, Bolívia, Kuba a Nikaragua. Integrácia v rámci juhoamerických spoločností Ako sme už spomínali, Latinská Amerika je dezintegrovaná nielen v rámci štátov navzájom, ale aj v oblasti jednotlivých spoločností. Miera príjmovej nerovnosti pasuje spoločnosti na tomto kontinente za jedny z najnerovnostárskejších na svete. Podľa údajov Svetovej banky zarába najbohatšia desatina ľudí v Latinskej Amerike a Karibiku až 48 percent z celkového príjmu, zatiaľ čo najchudobnejšia len 1,6 percenta. A aby sme si nerovnosť na druhom konci sveta vedeli lepšie predstaviť: najrovnostárskejšia krajina regiónu – Uruguaj, má stále vyššiu mieru nerovnosti, než najnerovnostárskejšia krajina východnej Európy. Správa Svetovej banky tiež hovorí o silnom vzťahu medzi rasou, resp. etnicitou a postavením v rámci spoločnosti, pričom pôvodní obyvatelia a potomkovia predkov z Afriky patria k tým najchudobnejším. Vysoká miera nerovnosti, spolu s hospodárskou stagnáciou, menovými krízami, korupciou či nespravodlivosťou vyústili do situácie, kedy sa tí najbiednejší ľudia (ale zároveň veľmi početní) začínajú viac a viac organizovať. Tieto iniciatívy a organizácie spolu tvoria to, čomu sa zastrešujúco hovorí „sociálne hnutie“. Niežeby takéto organizácie dovtedy vôbec neexistovali a nespájali sa. Ale rozsah výskytu týchto skupín, miera ich prepojenia a spolupráce sú skutočne historicky bezprecedentné. Dôvodov tejto jedinečnej konštelácie je niekoľko – výnimočná geopolitická situácia po rozpade bipolárneho sveta, pád diktátorských režimov, neúnosná sociálna situácia, ale aj existencia komunikačných prostriedkov (internet) a pravidelné stretávanie na širokých sociálnych fórach (Svetové sociálne fórum, Americké sociálne fórum, Sociálny samit pre integráciu národov v Cochabambe a pod.). Do sociálneho hnutia patria naozaj hromadné organizácie, ale aj miniatúrne iniciatívy, pričom ich tematický záber, štruktúra fungovania či spôsob práce sú neuveriteľne rozmanité. Z tých známejších možno spomenúť masové hnutie bezzemkov v Brazílii s 1,5 miliónom členov, pestovateľov koky z bolívijského regiónu Chapare či mexických zapatistov. Skupiny v rámci sociálneho hnutia tvoria pôvodní obyvatelia, bezzemkovia, roľníci, odborári, robotníci, environmentalisti, dôchodcovia a mnohé ďalšie skupiny. Venujú sa témam, ako sú ľudské práva, feminizmus, pozemková reforma, ochrana životného prostredia, samospráva podnikov, právo na prístup k životne dôležitým zdrojom, potravinová suverenita a mnohým mnohým ďalším. Napriek množstvu skupín, tém, ale i názorových rozdielov sa dá naozaj hovoriť o jednom hnutí. Všetkých aktérov totiž spája ich snaha o sociálnu zmenu, participatívnu demokraciu a spravodlivosť – snažia sa riešiť zúfalú situáciu, ktorá na mnohých miestach Latinskej Ameriky vznikla. A hoci na Slovensku by toto hnutie nejeden „analytik“ označil kvôli témam a filozofii nie za „sociálne“, ale za „socialistické“, bol by to hlboký omyl. Toto hnutie nie je primárne ideologické. Iste, myšlienky rovnosti, sociálnej spravodlivosti či prerozdeľovania sa znesú vzhľadom na kontext Latinskej Ameriky omnoho ľahšie než v našich končinách. Ale často možno v tejto časti sveta pozorovať celkom pragmatické dôvody hlbokých sociálnych zmien. Napríklad Benjamin Dangl na základe svojich rozhovorov s robotníkmi, ktorí po hlbokej hospodárskej kríze v Argentíne na začiatku tohto tisícročia prevzali správu fabrík do vlastných rúk, hovorí, že mnohí z nich vôbec neboli anarchisti, komunisti či iní ľavičiari. Niektorí dokonca volili pravicu. Fabriku neprevzali z ideologických dôvodov, ale preto, že nemali čo jesť a prosto nebolo na výber. A takáto alebo podobná je situácia aj inde – ľudia na vlastnej koži zažívajú, že si nemôžu dovoliť platiť za vodu, jedlo, energie, pobyt v nemocnici či vzdelanie pre svoje deti. Prosto si uvedomujú, že neoliberalizmus – prinajmenšom pre nich – nefunguje. Chcú zmenu. Nástup progresívnych vlád Vyjadrením túžby zbedačených más ľudí po zmene je v Latinskej Amerike politický vývoj posledných rokov. Netreba byť zahraničnopolitickým analytikom, aby človek spozoroval vzostup ľavice a jej „ľudových“ kandidátov (ktorých by náš „analytik“ – opäť celkom nesprávne – označil za „populistov“). Tento trend je neoddiskutovateľný a napríklad podľa Noama Chomského je súčasný politický vývoj v Latinskej Amerike prvým praktickým príkladom počiatku ľavicovej internacionály v dejinách – doteraz sa podľa neho o internacionálach iba hovorilo. Predpokladom takéhoto vývoja je všeľudové demokratické hlasovanie, ktoré v tejto časti sveta však ešte nedávno nebolo samozrejmosťou. V mnohých latinskoamerických štátoch majú pomerne čerstvé spomienky na diktátorské alebo prinajmenšom autoritárske režimy. Ako sme už naznačili, mnohé z nich priamo dosadili alebo podporovali Spojené štáty americké. Dnes je však situácia iná, ľudia si môžu pomerne slobodne vybrať, kto ich bude zastupovať, a väčšina ľudí si pochopiteľne vyberá strany a lídrov, ktorí majú v programe riešenie ich hlbokých sociálnych problémov. Takto sa k moci dostali prezidenti (a prezidentka) hneď v niekoľkých latinskoamerických krajinách. Uvediem dva príklady a naozaj ťažko začať inde, než u venezuelského prezidenta Huga Cháveza. Od roku 1999 sa jeho krajina celým menom nazýva Bolívarská republika Venezuela. Jasný odkaz na posolstvo Simona Bolívara v mene krajiny je práve Chávezovou zásluhou. Venezuelský prezident nazval proces radikálnych zmien, v dôsledku pôsobenia hnutia zdola a jeho zvolenia za prezidenta, bolívarskou revolúciou. Je praktickou realizáciou myšlienkového smeru s názvom bolívarizmus. Chávez sa na svojho rodáka z 18. storočia odvoláva najmä v súvislosti s jeho snahami o zjednotenie kontinentu a nezávislosť od koloniálnych mocností. Zvyšok pôsobenia súčasného lídra Venezuely si ale vyslúžil označenie „chávizmus“ (chavismo). Dôvodom je, že Bolívar sa sám považoval za liberála a veril vo voľný trh, pomerne obmedzenú vládu a vo vlastnícke práva. V týchto oblastiach ale Chávez vidí veci jednoznačne inak a sám sa nazýva „socialistom 21. storočia“. Je za absolútnu hospodársku a politickú zvrchovanosť Venezuely a proti imperialistickým intervenciám zvonka. Bohatstvo krajiny má byť podľa neho v rukách štátu – trebárs aj za cenu znárodnenia – ktorý ho má spravodlivo deliť najmä medzi tých najchudobnejších. Jeho socializmus má byť demokratický a demokracia participatívna. Chávez je akýmsi lídrom súčasných emancipačných snáh v regióne, a to aj vďaka tomu, že príjmy krajiny z ropy sú pomerne vysoké. Peniaze investoval napríklad do Argentíny (aby mohla splatiť dlh MMF) či do panamerickej televízie Telesur, ktorá začala vysielať v roku 2005 s cieľom prelomiť mediálnu dominanciu súkromných televíznych spoločností ako napríklad španielska verzia CNN. Napriek oprávnenej kritike istých mocenských excesov Cháveza – napríklad zrušenie (presnejšie neobnovenie, resp. nepredĺženie) licencie súkromnej televíznej stanice, či snaha o posilňovanie svojej pozície prezidentskými dekrétmi – sa dá súčasný vývoj vo Venezuele považovať v zásade za pokrokový, inšpiratívny a historicky jedinečný. Navyše nie je ojedinelý. Podobnú politiku sa snažia raziť bolívijský prezident Evo Morales, ekvádorský prezident Rafael Correa či prezident Nikaraguy Daniel Ortega. Progresívny kurz – hoci hospodársky umiernenejší a voči USA nie príliš konfliktný – nabrali aj Lula da Silva v Brazílii, Néstor Kirchner v Argentíne, Tabaré Vázquez v Uruguaji či prezidentka Michelle Bachelet v Chile. Ale asi najlepšou ilustráciou toho, ako radikálne sa situácia v Latinskej Amerike mení, je vývoj v Paraguaji. Nikde na svete nie je pri moci jedna strana nepretržite tak dlho, ako práve tu – Farebná strana (Partido Colorado) drží opraty moci už od roku 1946, pričom 34 rokov z tohto obdobia trvala brutálna pravicová vojenská diktatúra Alfreda Stroessnera. Tá sa ale skončila v roku 1989 a odvtedy je Paraguaj pomerne slobodný. Budúci rok sa konajú voľby so zaujímavou zápletkou. Súčasný prezident Nicanor Duarte už na ďalšie volebné obdobie kandidovať nemôže a iný kandidát za Colorado má nízku podporu. Kandidovať by chcel bývalý vojnový zločinec, generál Lino Oviedo, z väzenia však nemôže a milosť asi nedostane. Ostáva tak už len „biskup chudobných“ Fernando Lugo, ktorý má cca 40 percentnú podporu. Ten má však tiež „menší“ problém – formálne je stále kňazom a tí v sekulárnom štáte Paraguaj nemôžu zastávať úrad prezidenta. Lugo sa kňazstva vzdal, ale Vatikán toto rozhodnutie neprijal – evidentne preto, že netúži, aby sa Lugo stal prezidentom. „Biskup chudobných“ je totiž zástancom vo Vatikáne nepopulárnej radikálnej teológie oslobodenia. Hoci sa Lugo formálne dištancuje od ideológie Cháveza a nepovažuje sa za ľavičiara, vyslovuje sa jednoznačne v prospech sociálnej spravodlivosti, proti nerovnosti. Podľa neho hlad, nezamestnanosť či nedostatočný prístup ku zdravotníctvu a vzdelaniu nepoznajú ideológiu. Pozorovatelia oceňujú jeho schopnosť pôsobiť zjednocujúco a vychádzať v ústrety, ale zároveň neustúpiť v tých podstatných veciach. V takej polarizovanej spoločnosti sú práve toto veľmi potrebné kvality. Ak Lugo budúci rok vyhrá, čo je pravdepodobné, bude to odrazom toho, ako veľmi sa mení nielen Paraguaj, ale celý kontinent. Zmeny v latinskoamerickej finančnej architektúre Je v podstate evidentné, že pod stagnáciu či zhoršovanie životnej úrovne v Latinskej Amerike počas „strateného desaťročia“ sa do značnej miery podpísali medzinárodné finančné inštitúcie, najmä Svetová banka a Medzinárodný menový fond. Noam Chomsky prichádza so zaujímavým a provokatívnym pozorovaním, že tie krajiny, ktoré nasledovali neoliberálne recepty Medzinárodného menového fondu, takmer automaticky dospeli k hospodárskej kríze, zatiaľ čo tie štáty, ktoré odporúčania a tlaky MMF ignorovali, rástli a rozvíjali sa. Toho, kto sleduje fungovanie a pôsobenie medzinárodných finančných inštitúcií dlhodobejšie, Chomského konštatovanie vlastne ani nemôže prekvapiť. Tieto inštitúcie majú vskutku zvláštne predpoklady, ako tzv. rozvojovým krajinám nepomôcť. Jednak vychádzajú z abstraktných modelov a teoretických poučiek neoklasickej ekonómie a snažia sa ich uplatniť bez ohľadu na špecifický kontext, jednak v konečnom dôsledku slúžia výlučne záujmom svojich najbohatších členov. Postupne teda nastáva situácia, že lídri latinskoamerických krajín sa prestávajú správať k finančným inštitúciám tak dôverčivo, ich odporúčania zvažujú a v niektorých prípadoch môžeme sledovať dokonca úplné ukončenie „spolupráce“. Dve regionálne mocnosti – Brazília a Argentína – nedávno ohlásili zámer predčasne splatiť dlhy MMF a v budúcnosti sa riadiť vlastným rozumom, nie odporúčaniami Fondu. V podobnom zmysle sa vyjadrili aj uruguajskí a ekvádorskí predstavitelia. Ekvádorský prezident Correa v apríli tohto roku vyhostil z krajiny miestneho zástupcu Svetovej banky za to, že ešte v roku 2005 stopol pôžičku Ekvádoru, pretože krajina reformovala zákony týkajúce sa ropného priemyslu spôsobom, ktorý Banke nevoňal. Rovnako sa v tomto roku Venezuela, Bolívia a Nikaragua rozhodli, že vypovedajú zmluvu, ktorá zakladá Medzinárodné stredisko na urovnávanie investičných sporov (ICSID), teda že vystúpia z tejto organizácie, ktorá je súčasťou tzv. skupiny Svetovej banky. Práve v súčasnosti sú v plnom prúde prípravy na založenie alternatívnej finančnej inštitúcie – Banky Juhu (Banco del Sur), ktorej prvoradou úlohou má byť odstránenie závislosti na medzinárodných financiách, poskytnutie ktorých sa často podmieňuje prijatím nežiaducich opatrení. Zatiaľ sú členmi banky Venezuela, Bolívia, Brazília, Argentína, Paraguaj a Ekvádor, ale čoskoro sa pravdepodobne pridajú ďalšie štáty. Dôvodom vzniku tejto inštitúcie a jej ambíciou je, aby bola skutočne rozvojovou bankou a fungovala demokratickejšie, než je zvykom v iných finančných inštitúciách. Banka má tiež vytvoriť novú menu na komerčné transakcie medzi štátmi regiónu, aby tak odstránila dominanciu amerického dolára, ale časom sa z fiktívnej meny môže stať aj mena bežne používaná v rámci akejsi latinskoamerickej menovej únie. Banka Juhu je totiž súčasťou už spomenutého hospodársko-politického projektu Únie juhoamerických národov. Prirodzená integrácia zdola Všetky menované ohromné projekty integrácie – obchodné bloky, politické únie, pakty medzi ľavicovými vládami, regionálna banka atď. – majú ale jedno veľké „ale“. Vychádzajú síce z pomerne jasne interpretovanej historickej skúsenosti, ich osnovateľom je jasné, ako nemajú vyzerať a majú pomerne jasne stanovené rámcové ciele. To však nemusí stačiť. Treba ustrážiť, aby neskončili v hlavách a rukách megalomanov, technokratov a ambicióznych politikov. Treba ustrážiť, aby sa nezabudlo, odkiaľ prišiel popud na integráciu a mandát na prestavbu spoločnosti – že vyrástol zdola. A tam dole si integráciu ľudia predstavujú často inak než tí hore, nech už sú to diktátori, bankári, patróni či progresívni lídri (čím určite nechcem povedať, že by medzi napr. diktátormi a progresistami ľudia nevideli podstatný rozdiel). Hovoria o „inej integrácii“, aj keď slovu alternatíva sa radšej vyhýbajú. Myslia si totiž, že práve ich predstava o zjednotení je tá pôvodná a že fantázie projektantov, ktorí chcú budovať obrovské diaľnice, priehrady a prístavy s cieľom vyvážať suroviny, sú v ich regióne nepôvodné a votrelecké. Tá ich integrácia, integrácia zdola, sa musí zakladať na troch pilieroch – na decentralizovanej, participatívnej a udržateľnej ekonomike, na sociálnej spravodlivosti a na rešpekte k životnému prostrediu. Latinská Amerika je bohatý región, ktorý má potenciál byť surovinovo sebestačný. Aktívna účasť ľudí na výrobe tovarov a služieb, ich podiel na správe ekonomiky, zachovanie miestnych ekonomík, spoločné rozhodovanie o použití produkcie, spravodlivá deľba výsledkov práce, zmierňovanie chudoby, rešpekt a ochrana pôvodných obyvateľov a ich kultúrneho dedičstva, zachovanie biodiverzity, trvalo udržateľný spôsob narábania s ekosystémami – to sú hlavné princípy prirodzenej integrácie ľudu Latinskej Ameriky zdola. Trochu osobný záver Latinská Amerika doslova a do písmena žije nádejou. Nádejou na nezávislosť, zjednotenie, nádejou, že zajtra bude lepšie. A aj v tomto smere sa dejú veci. Ale, ako spieva slovenský spevák, „nebude to také ľahké, drahá“… Napriek optimizmu mnohých pozorovateľov i autora sa zatiaľ stále dá hovoriť iba o nádejách a zárodkoch integrácie. Rizík je viac než dosť. S minulosťou sa nedá len tak ľahko seknúť, USA „sa nezbavíš, s tým sa lúč…“ Hoci sa zdá, že Spojené štáty majú teraz dosť starostí v iných častiach sveta, ich snaha mať vplyv na celej západnej pologuli stále trvá. Postkoloniálne elity a bohatí patróni majú stále vo svojich spoločnostiach veľký vplyv. Nevie sa, na ako dlho vystačí Chávezova ropa. Mnohí z novozvolených progresívnych lídrov sa napriek rečiam o nezávislosti a spravodlivosti nedostatočne odkláňajú od neoliberálneho kurzu. Ťažko povedať, či nové elity ustoja pobyt pri moci a dokážu si pamätať, koho zastupujú. A aj z integračných snáh sa dá urobiť biznis alebo politická kariéra. A dalo by sa pokračovať… Nádej ale napriek všetkému je. Autor pracuje pre Priateľov Zeme-CEPA a nie je zahraničnopolitický analytik. Na jar strávil pár týždňov v Latinskej Amerike Simon Bolívar sa narodil v roku 1783 v aristokratickej rodine, ale jeho rodičia skoro zomreli, a tak sa jeho výchovy ujal strýko. Aj vďaka nemu sa už od ranej mladosti nechal inšpirovať ideálmi z diel francúzskeho osvietenstva, ale aj gréckej a rímskej klasiky. Spolu so strýkom vyšli v roku 1805 v Ríme na vrch Aventin, kde sa Bolívar povestne zaprisahal, že jeho duša a telo nenájdu pokoj, pokým španielsky hovoriaca Amerika nebude slobodná od Španielov. Vedel, že ak chce v snahe o jednotnú hispánsku Ameriku uspieť, musí zohľadniť túžby všetkých jej obyvateľov bez ohľadu na ich postavenie či farbu pleti. Bol pravým demokratom – tvrdil, že jedinou legitímnou autoritou štátu je zvrchovaný ľud. Dokonca sníval o tom, že jedného dňa sa celý svet stane jediným federatívnym štátom.