Život v hudbe: Duchovná hudba Jána Levoslava Bellu

Ľudia našej profesie visia medzi kostolom a divadlom ako Mohamedov hrob medzi dvoma magnetmi a v rovnakej miere sa musia skláňať k obom týmto inštitúciám, pretože obe ich rovnako podopierajú,“ týmito slovami charakterizoval povolanie skladateľa anglický barokový skladateľ John Blow. Slovenský muzikant nemal takýto výber ani o tri storočia neskôr. Domáce divadelné aktivity hudobníkov neuživili, kontinuitu hudobného života udržiavali najmä šľachtické dvory, meštiacke domácnosti a kostoly. Do tejto doby sa v roku 1843 v Liptovskom Svätom Mikuláši narodil Ján Ignác (Levoslav) Bella, ktorého životným poslaním sa stala hudba a ktorý sa stal najvýznamnejším slovenským romantickým skladateľom. Domáca chudoba sa podpísala na skutočnosti, že vyštudoval za kňaza. Kňazský stav však spojil s láskou k hudbe, počas jeho pôsobenia na postoch v Banskej Bystrici a v Kremnici hudobný život týchto miest rozkvitol nielen v miestnom kostole. Bella sa vo Viedni vyučil zásady prísnej sadzby i zhudobňovania liturgických textov a čoskoro začal svoje skladby rozposielať do cirkevných centier, v ktorých pulzovala hudba. Katolíckej cirkevnej hudbe sa venoval 22 rokov, dnes je zachovaných okolo stovky Bellových liturgických skladieb pre hlas (či hlasy) s organom, pre mužský zbor, hlas s orchestrom i pre hlasy, zbor a orchester. Písal offertóriá, graduále, antifóny, litánie, zbory k pašiám, hymny, motetá, rekviem, no ťažiskom jeho katolíckej liturgickej hudby sa stali menšie i väčšie omšové kompozície. Dokonca centrálna kapela monarchie, viedenská c.k. kapela s kapelníkom Josephom Hellmesbergerom a organistom Antonom Brucknerom uviedla v rámci liturgie dve Bellove omše. Omša b mol zaznamenala roku 1880 vo Viedni veľký úspech a priniesla Bellovi objednávku na ďalšiu omšu. Bella sa o tomto úspechu dozvedel od priateľov z listov, nemal peniaze na cestu. V čase premiéry tej druhej omše (Omše Es dur) však Bella už nebol na Slovensku, ba nebol ani kňazom. Roku 1881 sa jeho katolícka tvorba končí, Bella sa sťahuje do Sibine medzi rumunských Nemcov, ktorí vedeli vyjsť v ústrety jeho umeleckým nárokom, existenčným potrebám i novému životu. V Sibini konvertoval, stal sa protestantom, získal tu nielen rodinu, manželku s deťmi, ale aj kvalitný veľký organ, veľký zbor i veľký orchester. Katolícku liturgiu vymenil za protestantskú, latinčinu za nemčinu, neprestal však sláviť Boha hudbou. Keďže tu mal dobrý a úplný orchester, písal najmä kantáty, žalmy a motetá, venoval sa aj organovej tvorbe, evanjelickému spevníku a zborovým úpravám chorálov. Nemeckú protestantskú hudbu písal s nemenším zápalom a znalosťami ako latinskú katolícku. Bellov pobyt v Sibini sa skončil takmer po štyridsiatich rokoch. Po rozpade monarchie mu nová rumunská vláda nevystavila dôchodok a Bella sa presťahoval k dcére do Viedne. Tu ho aj našli českí a slovenskí vzdelanci a presvedčili k návratu do vlasti. Posledné roky prežil v Bratislave, no liturgickej hudbe sa už nevenoval. Bellovo dielo sa síce nadšene, no veľmi pomaly sprístupňovalo domácej verejnosti, jeho romantický štýl sa naplno zrazil s nastupujúcou modernou. Slováci spoznali najprv Bellove menšie skladby a operu Kováč Wieland; sovietizácia verejného života sa začala skôr, ako došiel rad aj na jeho liturgickú tvorbu. Bella sa venoval liturgickej tvorbe šesťdesiat rokov (1859–1919), no za štyridsať rokov socializmu z nej neodznela ani nota. Dlhodobý zákaz priniesol amnéziu, Bellovu duchovnú tvorbu dnes nepoznajú domáci katolíci ani protestanti – nikto si nemôže pamätať to, o čom vôbec netuší. Pamäť dodáva organizmu funkciu spätnej väzby. Strata pamäti zbavuje organizmus nielen minulosti, ale aj budúcnosti. Je to najväčší zločin, aký diktatúry páchajú na ľuďoch i societách. Dnes nielen kultúrna verejnosť, ale ani katolícka a protestantská cirkev nevedia nič o liturgickej tvorbe našich majstrov, nepoznajú jej význam pre spoločenskú pamäť. V minulom roku vyšlo v dramaturgii Jany Lengovej CD Duchovná hudba Jána Levoslava Bellu, ktoré vydala Nadácia J. L. Bellu. CD obsahuje najmä Bellove katolícke skladby – jeho prvú „viedenskú“ omšu – Omšu b mol pre sóla, zbor, orchester a organ, Omšu Es dur pre jednohlasný mužský zbor a organ, moteto Christus factus est, Starosloviensky Otčenáš. Zo sibinských protestantských skladieb prináša chorál pre ženský trojhlas a organ So nimm den meine Hände. Pri realizácii CD podalo pomocnú ruku Hudobné múzeum Slovenského národného múzea, Literárne a hudobné múzeum Banská Bystrica a bratislavské Konzervatórium. CD finančne podporilo aj naše ministerstvo kultúry. Hlavným nositeľom interpretačného bremena je Zbor Konzervatória v Bratislave pod vedením Dušana Billa, Symfonický orchester Konzervatória v Bratislave pod taktovkou Júliusa Karabu, pezinský zbor Ad una corda, pripravovaný Mariánom Šipošom a zbor Adoremus s Ivettou Viskupovou. Sólistické party v omši spieva Stanislava Dubanová, Stanislava Šoltýsová, Roman Bajzík a Juraj Peter. Všetci zúčastnení interpreti nielen predviedli vrcholné umenie, všetci urobili kus dobrej roboty, všetci robili s láskou a zadarmo, ba si aj sami hradili cestovné a iné náklady. Učitelia a študenti – táto neveľmi majetná časť našej spoločnosti – sa tak v skutočnosti stali hlavným sponzorom CD. Len oni majú chuť vrátiť tejto spoločnosti jej vlastnú pamäť. Kedysi katolíci považovali Bellu za odpadlíka – protestanta, protestanti sa zasa pozastavovali nad jeho katolíckou minulosťou. Bella miloval hudbu a láska k hudbe z neho urobila ekumenistu. Bol nielen katolíkom a nielen protestantom, nielen Slovákom, bol aj Európanom. Do Európy môžeme vstúpiť len s vlastnými hodnotami, len tie majú šancu stať sa európskymi hodnotami. Ako môžeme naše hodnoty vložiť do pamäti Európy, keď máme diery vo vlastnej pamäti? CD má okrem všetkých piatich „pé“ aj jednu chybu – nezoženiete ho v nijakom slovenskom obchode. Je skutočne metafyzickou skutočnosťou. Umelecká hodnota sa na Slovensku stáva virtuálnou hodnotou.