Hoci masmédiá takmer denne prinášajú správy o najnovších obetiach konfliktu na Blízkom východe, ľudských príbehov, ktoré sa za týmito nešťastiami skrývajú, sa dotýkajú málokedy. Určitú predstavu o tom, ako vyzerá každodenný život na okupovaných územiach, si možno utvoriť z týchto postrehov očitého svedka. Mohamed je palestínsky taxikár, ktorý žije v malej dedinke neďaleko mesta Ramalláh. Ako veľa ostatných taxikárov aj on si na chlieb pre seba, ženu a tri deti zarába veľmi ťažko. Nesťažuje sa však. Vie, že život pod izraelskou okupáciou je zložitý a ľudia na taxíky jednoducho nemajú peniaze. Až donedávna sa každé ráno o šiestej rozlúčil s rodinou a odviezol sa do mesta. Po poslednej izraelskej „ofenzíve“ sa však jeho život, tak ako život mnohých iných Palestínčanov, výrazne skomplikoval. Izraelské tanky totiž už dva mesiace blokujú cesty a Mohamedovi nezostáva nič iné, ako nechať taxík v meste a domov sa vrátiť pešo. Cesta mu namiesto desiatich minút trvá štyri až päť hodín. Musí totiž ísť po rozličných horských cestách, aby sa vyhol izraelským vojakom a usadlíkom, ktorí by ho mohli bez príčiny zatknúť, či dokonca zabiť. Mohamedova rodina sa s ním každé ráno o štvrtej lúči s plačom a obavami, že ho vidí naposledy. Neskoro večer ho víta s takou radosťou, akoby sa vrátil z vojny. Tanky a buldozéry nič nezastaví O situácii v palestínskom utečeneckom tábore Džanín, ktorý bol pri izraelskej ofenzíve proti palestínskym bojovníkom takmer zrovnaný so zemou, sa dozvedel celý svet. O tom, čo sa stalo v Nábuluse, však vie málokto. Podľa právnika Chálida Škerata, riaditeľa organizácie Právo, boli pritom nábuluské udalosti ešte horšie ako tie džanínske. Stará, historická časť Nábulusu má nesmiernu hodnotu. Niektoré budovy a uličky sú staré tisíce rokov a vypovedajú o bohatých dejinách. Izraelské tanky a buldozéry to však nezaujímalo – zničili všetko, čo im stálo v ceste. Na vlastné oči som videl trosky starej historickej továrne na výrobu presláveného nábuluského olivového mydla. Zrúcali i dve náboženské pamiatky – starú mešitu a neďaleko nej stojaci pravoslávny kostol. V továrni sa vraj vyrábali granáty a zbrane a v mešite i kostole sa schovávali ozbrojenci. Palestínska strana to kategoricky popiera. Izraelské tanky a buldozéry takmer zrovnali so zemou aj historickú ulicu Alkarion. V troskách bytov zostalo ležať veľa obyvateľov – vrátane môjho známeho Samíra Sobhiho, jeho ženy, troch detí, sestry a starého otca. Po niekoľkých dňoch ťažkej práce dokázali z trosiek vyslobodiť živých len tetu a strýka. Samír ani jeho rodina neboli ozbrojenci a nekládli odpor, zahynuli celkom nevinne. Tak, ako mnohí iní. Pri prechádzkach po Nábuluse som všade videl nalepené fotografie padlých tejto novej intifády, najmä tých, ktorých Izraelčania zabili počas poslednej ofenzívy. Sú medzi nimi muži, ženy i deti rozličného veku. Niekedy sú to fotografie celých rodín. Na jednej z takýchto fotografií som narátal osem ľudí, na iných bolo vidno dvoj-trojmesačné deti. Nezmyselná smrť Zaki je obyčajný palestínsky roľník. Neďaleko svojej dediny vlastní kúsok pôdy a niekoľko olivových stromov. Na toto políčko chodieval každý deň aj so ženou, deväťročným synom a sedemročnou dcérkou. (Deti sa neučili – učiteľa z ich malej dedinskej školy zatkla izraelská polícia a tak škola zostala zavretá.) Pohľad na izraelské tanky idúce po hlavnej ceste palestínskeho roľníka nevzrušoval. Počas desaťročia trvajúcej okupácie si na ne zvykol ako na chronickú chorobu sprevádzanú bolesťami a trápením. Jedného dňa po niekoľkohodinovej práci začul, ako ho žena volá na obed. Zvykla so sebou priniesť chlieb, kúsok syra a termosku čaju. Keď sa otočil, aby jej odpovedal, začul zrazu ranu a s hrôzou zbadal, ako sa z hrude jeho syna valí krv. Než sa mohol spamätať, počul ďalšie a ďalšie výstrely. Jeho žena s deťmi sa sťa v spomalenom filme zosunuli na zem. Zaki sa ako pomätený rozbehol k nim. Skôr ako stihol dobehnúť, spadol aj on. V tej chvíli nevedel, čia krv tečie po jeho tele – jeho vlastná alebo jeho stonajúcej rodiny. Potom počul výkriky v hebrejčine a pocítil ťažkú ruku, ktorá ho chytila za vlasy, zdvihla a posadila. Okolo neho kričali izraelskí vojaci, ktorí ho do pol pása vyzliekli a zviazali mu ruky za chrbtom. Z viacerých rán sa mu valila krv. Nejaký dôstojník nohou obrátil ležiacich. Žena s oboma deťmi už nežili. Dôstojník sa ospravedlňoval, vojaci vraj počuli výbuch, a preto reagovali streľbou. Zaki stratil rodinu. Nevie prečo. Vie len to, že zodpovedná je izraelská okupácia, a chce pomstu. Odstrániť treba príčiny, nie následky Násilie plodí ďalšie násilie. Palestínske násilie sa v slovníku USA a spol. označuje za terorizmus, násilie z druhej strany je pre nich len obranou a odvetnými akciami za palestínsky teror. O bezpečnosti Izraela sa hovorí ustavične, o bezpečnosti Palestínčanov však nepovie nik ani slovo. Akoby sa zabudlo, že koreňom celého problému je izraelská okupácia palestínskeho územia. Keď som pred skupinou Palestínčanov mierne kritizoval samovražedné útoky proti Izraelčanom, s hnevom mi odpovedali: „Poznáš iný spôsob? Je to jediná zbraň, ktorú máme. Mierové rozhovory nám nepriniesli nič. Rada bezpečnosti vydala desiatky rezolúcií o odchode Izraela z okupovaných území – a čo sa stalo? Celkom nič. Naďalej okupujú naše územie, konfiškujú našu pôdu, zabíjajú našich ľudí. Tak nám povedz, čo máme robiť? Veď aj tak sme vlastne už mŕtvi…“ A keď sme pri odchode z Palestíny prekročili jordánske hranice, dokonca aj môj spoločník, pracovník OSN, vyhlásil: „Keby som bol Palestínčanom, tiež by som spáchal samovražedný útok.“ Frustráciu Palestínčanov vie naozaj pochopiť iba ten, kto dennodenne na vlastné oči vidí a na vlastnej koži cíti izraelskú okupáciu. Jediný spôsob, ako odstrániť jej dôsledky, je odstrániť samotnú okupáciu.
