Annemarie Schwarzenbachová 1908 – 1942
Švajčiarska historička, novinárka, spisovateľka, fotoreportérka, obdivovaná krásavica, dcéra z bohatej rodiny, antifašistka, priateľka Eriky a Klausa Mannovcov. Hráčka rolí, v jej podaní sú hranice rodových rolí plynulé – často zažíva, že ju pokladajú za muža, čo jej spôsobuje potešenie. Manželka – „Hoci on miluje mužov a ona ženy, sú pár.“ Šoférka, pre ktorú je auto symbolom slobody. Moderna vyžadovala od života a kreativity, aby boli cieľavedomým či presnejšie cieľ spytujúcim individuálnym projektom. Vedomie prítomnosti alebo neprítomnosti cieľa bolo – a možno stále je – neodmysliteľným znakom dôležitosti zmyslu; hľadania zmyslu života, zmyslu tvorby. Bezcieľnosť Annemarie Schwarzenbachovej zacielená na skúsenosť pestrých stránok života a smrti vystriedala pri hľadaní zmyslu pozoruhodne rozporuplné ciele. Annemarie Schwarzenbachová cestuje po svete, aby sa jej Paríž, Perzia, USA či Afganistan stali aspoň nakrátko cieľom. Únik zo skutočnosti, ktorá sa jej často strácala pod rukami, jej poskytovalo písanie, mnohými témami ju však zasa do nej vracalo – je autorkou viacerých zaujímavých sociálno-kritických reportáží a fotografií. Neoddeliteľnou súčasťou diela Schwarzenbachovej je jej život plný smútku, sebaničenia, nepokoja, ambivalencie, intenzívnych vzťahov k silným ženám, plný drog a iných závislostí – nikdy nedosiahla finančnú nezávislosť od svojej rodiny, opakovane absolvovala odvykacie kúry, o ktorých jej biografky konštatujú: „Tak jednoducho sa závislosti nemožno striasť, pretože celé roky tvorila pozadie, na ktorom sa odohrávali rozhodujúce zážitky a skúsenosti.“. A práve tento „život ako dielo“ je jeden z dôvodov prezentácie fotoportrétov Annemarie Schwarzenbachovej, ktorých autorkou je fotografka Marianne Breslauerová. Portréty, ktoré vytvorila v rokoch 1931 až 1938, sú nielen pripomenutím výnimočného osudu jednej výnimočnej ženy, ale zachytávajú aj atmosféru medzivojnovej Európy plnej nepokoja. Fotoportréty nerozprávajú len príbeh výstavy z diela fotografky Marianne Breslauerovej, ale prispeli aj k príbehu vzniku biografie s názvom Zúfalý anjel. Na začiatku rozhodnutia Nicole Müllerovej a Dominique Grenteovej napísať o živote a diele, najmä však o živote AS, stála totiž fotografia jej tváre: „Na začiatku bola … fotografia. Na jar 1987 zdobila titulný list švajčiarskeho literárneho časopisu Der Alltag. Táto fotografia neodolateľne priťahovala, vyžadovala si pozornosť, vyvolávala otázky, skrátka, vychádzala z nej neuveriteľná fascinácia.“ Annemarie Schwarzenbachová – žena s tvárou, ktorá prekračuje ustrnulú dichotómiu rodov určujúcu naše vnímanie dodnes. Jej transrodová tvár bola výnimočná nielen v prvej polovici 20. storočia. I dnes nám vládne imperatív heterosexuality a rodových stereotypov, teda prísne vymedzených a oddelených rolí ženy a muža. Väčšinová spoločnosť aj dnes trestá vylučovaním a ponižovaním všetkých tých a tie, ktorí sa pokúšajú hranice týchto príkazov prekročiť. Možno aj to je ďalší z dôvodov, prečo sa prizrieť portrétom tejto švajčiarskej spisovateľky, ktoré sú aj o tom, ako ju videla iná žena. Annemarie zodpovedala svojím androgýnnym, éterickým výzorom dobovému ideálu krásy, a predsa žila v medzipriestore rodových súradníc. Annemarie Schwarzenbachová zomrela mladá, spomienka na ňu rýchlo vybledla, ostali jej portréty. Koncom 80. rokov sa začala dostávať na verejnosť časť pozostalosti – korešpondencia, romány, poviedky, reportáže, fotografie. Jej matka, ktorú Annemarie po celý svoj život vnímala ako postavu nadživotnej veľkosti, spálila po jej smrti väčšinu pozostalosti, ktorú Schwarzenbachová v testamente poručila svojej priateľke. Matka likvidovala stopy, aby sa svet nedozvedel o tom, že jej dcéra narúšala normy. Hoci Annemariina matka sama pestovala intímne vzťahy so ženami, odsudzovala Annemarie za to, že svoj záujem o ženy dáva otvorene najavo, a tým porušuje konvencie. Smútok charakterizujúci život Annemarie Schwarzenbachovej je aj dobovým smútkom Európy. „Pred našimi očami sa objavujú zamotané cesty jednej existencie, ktorá hľadala samu seba, absolútno, jej hľadanie bolo neodvratne odsúdené na neúspech. Život Annemarie Schwarzenbachovej je vlastne poznačený najmä tragikou (…) Jej krátky život na tejto zemi sa niesol v znamení tej paralelnosti prezencie a neprítomnosti, ktorú tak dobre vyjadruje fotografia v znamení rozorvanosti, vnútorného napätia, zásadnej neschopnosti orientovať sa v realite,“ píše sa v jej biografii. V reči psychiatrie by sme Annemariin vzťah k písaniu mohli nazvať hyperkompenzáciou strachu z vlastného vnútra a z cudzoty reality, povedané jej slovami: „Žijem, len keď píšem.“ Písanie ako sebauskutočnenie. Podobnú rolu zohrávalo pre ňu aj cestovanie. V roku 1932 v liste Erike Mannovej napísala: „Myslím, Erika, že treba na chvíľu opustiť Európu a staré cesty, tu sa od nás požaduje primálo odvahy a priveľa trpezlivosti.“ Cieľ bol vedľajší a v nedohľadne.
