Už ôsmykrát ožilo mesto Bánovce nad Bebravou festivalom, ktorý priniesol jeho obyvateľom kultúru rôznych druhov a žánrov.
Okrem divadelných predstavení v podobe činohry, etúd, improvizácií či tanca, mohli si Bánovčania vypočuť rozhlasovú zábavnú reláciu, koncerty niekoľkých skupín, prezrieť si výstavu výtvarných prác skupiny ŠUPKA a zoznámili sa aj s produkciou vydavateľstva Drewo a srd, prostredníctvom inscenovaného čítania a prednesu básní. Ôsmy ročník festivalu PIEMENIE začal skoro ráno hneď dvomi predstaveniami naraz. Vo veľkej sále MsKS privítali štebotavých škôlkárov študenti Činohernej a bábkarskej fakulty VŠMU – Zuzana Chladná a Vlado Vrba, aby ich pozvali do svojej rozprávkovej domácnosti. Drobčekov pousádzali na vankúše, tých väčších na stoličky a rozohrali rozprávku O hlúpej žene, v ktorej klasický príbeh hlúpej ženy a jej múdreho muža obohatili o známe ľudové rozprávky (O kozliatkach, O Snehulienke…), pričom aktivizovali aj detského diváka. Deti boli kozliatkami, upratovali izbičku hlúpej ženy, pomáhali jej variť večeru, a hlavne dávali „múdre“ rady. Ako to už v rozprávke býva, hlúpa žena na koniec zmúdrela, no bez detí by to isto nedokázala…
Aj divadelná sála MsKS ponúkla deťom príbeh o statočnosti, múdrosti a dobrote prostého človeka. Človeka ruského – Vasku, čo neustále spí. Detský divadelný súbor OCHOTNÍČEK pôsobiaci pri DK v Púchove pod vedením Petra Hudáka prišiel do Bánoviec ako víťaz celoštátnej prehliadky detskej dramatickej tvorivosti Zlatá priadka – Šaľa 2000 a ukázal deťom radosti a starosti prostého Vasku, čo slúži bohatierovi Ivanovi. Rozžiarené, namaľované a stále sa usmievajúce detské tváričky na javisku, známe a „chytľavé“ ruské melódie skupiny Zolotoje koľco, či strastiplná cesta Ivana a Vasku k cárovnej, to všetko vyvolávalo úsmev a radosť v hľadisku, ktoré ožívalo hlavne pri scénach hľadania prsteňa pre cárovnú. Vaska prsteň získal, dal ho Ivanovi, ten ho odniesol cárovnej, stal sa jej mužom a v očiach dediny hrdinom. Vaskovi sa neušlo nič, ani sláva, ani bohatstvo a celá dedina na neho aj dnes pokrikuje: „Vaska, nespi, načo ťa chováme?“
Do mládežníckych sŕdc Bánovčania však nespali. Popoludnie bolo venované mladým. Na námestí a v parku hrala skupina ŠAMAN BAND a v divadelnej sále MsKS odhaľovala svoje vnútro Margit Garaiszki, študentka tretieho ročníka Slovenského gymnázia v Budapešti, ktorá naštudovala so Silvestrom Lavríkom jeho hru Alenka pred zrkadlom. Precízne vedené gesto, významotvorný pohyb, pohrávanie sa so sebou samou, obrazy vyvolávajúce dojem Giotovych diel urobili z tejto monodrámy divácky pôsobivé a zaujímavé predstavenie. Zamilovanú „tínedžerku“ pred zrkadlom vystriedal Juraj Lech a tanečné divadlo STYLE z Bánoviec, aby predviedli tanečné spracovanie osudov Romea a Júlie. Dramatickým vrcholom „mládežníckeho bloku“ mala byť Žltá ľalia v podaní Detský divadelný súbor SEPERDEO pri ZUŠ Handlová, v ktorej sa dievčatá pokúsili oživiť Bottovho Adamka s Evičkou vlastným telom a pomocou bábok. Razantný dramatický nástup – vlniace sa a pichajúce krovie vytvárané ľudským telom, tanec smrti, bábky nadľudskej veľkosti – bol vystriedaný len zborovou a individuálnou recitáciou Bottovej balady a skĺzol tak do jej „dramatického čítania“ na javisku.
Keratovo lečo a Horváthov ukazovák Činohru strieda rozhlasové vysielanie na voľné chvíle. Karol Horváth – režisér a dramaturg Slovenského rozhlasu, šéfdramaturg zlínskej činohry a predovšetkým tvorca nedeľného zábavníka UKAZOVÁK – priviedol na pódium „živého“ Laca Keratu – herca, spisovateľa a pedagóga VŠMU, aby predniesol svoje verše a prihovoril sa divákom – poslucháčom. Keratova báseň Lečo, alebo gurmánska, v ktorej sa lečo ako lyrický subjekt sťažuje na praženicu zvyšujúcu hladinu cholesterolu, na soľ ničiacu jeho chuť a vyzdvihuje pozitíva leča, vyvoláva úsmevy na tvárach počúvajúcich. Aplauz pre Keratu je ozaj zaslúžený, lebo autor vniesol do prednesu aj kus hereckého i dabingového umenia. Ale to už Horváth spúšťa svoj UKAZOVÁK – nedeľný rozhlasový zábavník odvysielaný 11.júna na stanici SRo 1 a dopĺňa ho piesňami a ukážkami z pripravovanej relácie (9. júna 2000, SRo 1 o 10.35 hod).
Hľadanie identity Auditívne vnímanie je obohatené o vizuálne v predstavení pražského divadla M.U.T. (ide o medzinárodné dobrovoľné združenie interkultúrneho typu s výraznými presahmi do oblasti divadla, sídli v paláci Akropolis v Prahe) – prinášajúcom hru Petra Handkeho Selbstbezichtigung (Sebeobviňování). Marek Matějka (Macecha) a Filip Nuckolls predstavujú človeka dnešnej doby vyrovnávajúceho sa s vlastnou identitou, možnosťami a schopnosťami zmeniť minulosť, či ovplyvniť budúcnosť. Handkeho hra so slovom, lexikou a syntaxou jazyka, s jeho sémantikou, získava v ústach hrdinov nové dimenzie – od prvotnej schopnosti artikulovať, cez slovo ako zbraň, až po možnosť sebavyjadrenia slovom (rečou) a vyjadruje pocit indivídua z vonkajšej skutočnosti. Príkazy, zákazy, poučky, sebaspytovanie a premýšľanie privedú hrdinu k splynutiu s tým druhým. Už sú dvaja v jednom. Záverečné homosexuálne spojenie tak môže symbolizovať stratu identity, ako aj jej opätovné nájdenie.
Nakupovanie a milovanie Seba samých, ale aj tých druhých, hľadali aj dekadentní hrdinovia konca tohto storočia v hre mladého anglického dramatika Marka Ravenhilla Schopping and Fucking. Táto dráma zo súčasnosti opisuje život mladých dekadentných hrdinov prepletených vzájomnými obchodno-sexuálnymi vzťahmi, ktorí nič iné nerobia, len súložia, obchodujú a užívajú… Spôsob ich života adekvátne vystihuje hlavný hrdina Gary: „Šiel som na úrad a povedal som jej, on ma šuká. Raz, dva razy, tri razy za týždeň chodí do mojej izby. Je to kus chlapa, navalí sa na mňa a strká mi ho tam.“ „Ako dlho už?“ opýtala sa. „Asi dva roky,“ hovorím, „prisťahoval sa a tak za šesť mesiacov to začalo.“ Toto som jej povedal a ona sa spýtala: „A používa prezervatív?“
Drewo a srd Text Marka Ravenhilla vyšiel vo vydavateľstve Drewo a srd a Bánovčanom ho ako „ľahko inscenované čítanie“ predniesli v slovensko-českej verzii členovia divadla M.U.T. Vydavateľstvo Drewo a srd prezentovalo aj ďalšiu svoju činnosť – oblasť poézie. Vydavateľ Peter Šulaj sa predstavil ako autor viacerých básnických zbierok a predniesol verše zo svojej postmodernej trilógie Porno – Kult – Pop, kombinujúcej vizuálnu poéziu, dekompozíciu, reflexiu priemyselnej spoločnosti s klasickejšími formami moderny. Šulej ako recitátor priblížil aj verše poľského básnika Marcina Swietlickeho Piesne ignoranta. Posledným básnikom odhaľujúcim vlastnú tvorbu bol Michal Habaj čítajúci verše zo svojej zbierky Gymnazistky. Prázdniny trinásťročnej.
Lavríkova Katarína Záverečné hodiny festivalu patrili dvom hrám dvoch súčasných slovenských autorov. Prvou z nich bola KATARÍNA (prvé miesto v súťaži o najlepšiu českú a slovenskú divadelnú hru Radokova cena 1996), hra Silvestra Lavríka – obyvateľa Bánoviec, režiséra, dramatika, umeleckého šéfa činohry v Zílne – v podaní študentov 3. a 4. ročníka VŠMU. Režisér F. Vámoši a dramaturg J. Koleják otvorili dvere bytu profesora biológie, aby ukázali neobyčajný život jednej na pohľad obyčajnej rodiny, založený na manipulácii, psychickom a fyzickom vydieraní, trýznení (Profesor vyberá z tela svojej manželky plod ešte nenarodeného dieťaťa, aby ho mohol použiť na výskum…). Divák tu nie je len pozorovateľom predvádzaného deja, ale má nepríjemný pocit, že bol do tejto domácnosti vtiahnutý, stáva sa priamym účastníkom rodinnej tragédie. Hrací priestor je vymedzený arénovito usporiadanými stoličkami a sediaci diváci tak predstavujú exponáty či trofeje pána Profesora. V úvodnej scéne ich Matka (M. Dudková) najskôr „opráši“, veď za tie roky trápenia, hnusu a bolesti stačili poriadne prachom zapadnúť, a potom pokojne pokračuje v dialógu s Profesorom (J. Kapec) – otcom veľkej živočíšnej ríše. Lásku k entomológii dedí po otcovi dcéra Katarína (K. Procházková), postupne preberajúca zvyky a spôsob konania Profesora. Katarína začína tyranizovať nielen vlastnú rodinu, ale aj nezvaných hostí – rodinného „kontrolóra“ Jozueho (K. Mikulčík) a svojho milenca – usilovného Mravca (M. Gudiak). Rodinná dráma vrcholí pri spoločnej večeri, keď má matka len jedinú túžbu: povedať pár viet a zomrieť. Profesor zazimuje a Katarína ukladá k večnému spánku aj Mravca, no najskôr mu objasní dejiny jednej biologickej rodiny…
Ochladenie a vyľudnenie Tma, hnus, beznádej a zúfalstvo sú nosnou témou aj poslednej predvádzanej hry Ochladzuje sa. Hru napísal Karol Horváth ovplyvnený desivou populárno-vedeckou knihou Posledné tri minúty, prinášajúcou veľmi „priaznivé“ posolstvo ľudstvu: všetko je zbytočné, jedinou svetlou vyhliadkou do budúcnosti je absolútny zánik jedného zo svetov Súcna a následne aj samotného Súcna. Režisérka Iveta Jurčová a dramaturgička Zuzana Ferenczová pripravili s Občianskym združením Pôtoň vizuálne pôsobivé a silné predstavenie odkrývajúce nechutnosti, zvrátenosti a temnotu jednej malej dedinky. Svet Súcna tu reprezentuje dedina Pôtoň (no môže to byť ktorákoľvek zo slovenských dedín), ktorú vytvoril starosta Ján Podstavek. Zjaví sa mu žena – prelud, iskra zániku – a on pocíti túžbu obcovať s ňou. Uvidí ho jeho žena Agneša a zabije ho… Od tej chvíle sa Ochladzuje – ženy nemôžu otehotnieť, všetko sa rúca a svet sa ženie do záhuby. Svet vymrie, entropia zvíťazí a dedina sa stretá pri spoločnej Poslednej večeri.
A spoločná večera sa zmenila na spoločný večer a spoločnú noc, počas ktorej sa Bánovčania a ich festivaloví hostia bavili až do skorého rána.
Autorka (1972) je študentka divadelnej vedy na VŠMU
