Tento mesiac má Dzurindov kabinet prerokovať návrh Programu výmen medzi vládami SR a izraelského štátu v oblasti kultúry, vzdelávania a vedy na roky 2001 až 2004. Áno, aj na rok 2001. Žiaľ, proces pripomienkovania trvá od roku 2000. Kým na izraelskej strane schvaľovanie prebehlo hladko, na Slovensku je jediným problémom odmietavé stanovisko ministerstva spravodlivosti k dvom článkom, ktoré upravujú vznik a pôsobenie slovensko-izraelskej zmiešanej komisie s cieľom vypracovávať aj stanoviská k učebniciam. Pritom vo všetkých ostatných postkomunistických štátoch takéto dokumenty s Izraelom bezproblémovo schválili. Vytvorenie spoločnej slovensko-izraelskej komisie, ktorá sa bude zaoberať obsahom učebníc a vzájomným poskytovaním študijných kníh zo základných a stredných škôl, najmä z oblasti histórie, zemepisu a umenia, môže byť obojstranne len prospešné. Vytvára sa jedinečná možnosť cez náš kultúrno-historický vývoj obsažnejšie a pravdivejšie sa prihovoriť izraelským žiakom a študentom. A, samozrejme, i naopak. Skúsenosti zo zahraničia svedčia o tom, že sa tam naša história a kultúra vysvetľuje, slušne povedané, prevažne skreslene. Podobne by sa dalo postupovať aj vo vzťahu k iným krajinám, kde sa dejiny Európy končia na šumavskom pohraničí a v povodí Odry. O tom, že to ide, svedčia prvé výsledky práce obdobnej poľsko-izraelskej komisie. Varšava vzniesla pripomienky k interpretácii národných dejín, ktoré boli Izraelom vo vzdelávacom procese akceptované. Nebojme sa otvoreného dialógu. Nezabúdajme, že náš mladý štát pristúpil v roku 2000 k záverom Deklarácie zo štokholmského medzinárodného fóra o holokauste, ktoré obsahujú aj ciele v oblasti výchovy a vzdelávania. Dokázal to už prijatím zákonov o Pamätnom dni rasového násilia a o osvienčimskej lži. Nielen preto by nemal na tieto demokratické civilizačné výzvy doby zabúdať aj náš minister Ján Čarnogurský. Archívy nemlčia, tam mŕtvi žijú a nemí rozprávajú.
