OĽGA PIETRUCHOVÁ predsedníčka občianskeho združenia Možnosť voľby
Aké sú vaše osobné skúsenosti, ako ženy, s diskrimináciou? – Diskriminácia žien je hlboko zakorenená v našej patriarchálnej spoločnosti a v prístupe k ženám a je realitou v každodennej praxi. Najhoršie sú pritom tie skryté formy. Je bežné, že rovnako vzdelané ženy zarábajú na rovnakých postoch menej ako ich mužskí kolegovia, ktorí vraj „musia živiť rodiny“. A ženy ich vari neživia? Sklený strop pre uplatnenie žien vo verejnom živote je realitou, počet žien vo vláde, v parlamente, vo verejných funkciách, na Ústavnom a Najvyššom súde, vo vedeckých funkciách či vo vysokom manažmente zďaleka nezodpovedá pomerom v našej spoločnosti a stupňu vzdelania žien. Najmä vo verejných funkciách sa totiž rozhoduje na základe klientelizmu a nie na základe kvality. „Old boys network“ funguje ako dobre mazaná mašinéria s navzájom do seba zapadajúcimi kolečkami. Je to však cesta do pekla, štát, ktorý ignoruje inteligenčný potenciál polovice obyvateľstva, hazarduje so svojou budúcnosťou.
Ako hodnotíte postavenie žien na Slovensku a ich práva? Sme na tom v porovnaní s inými, napr. okolitými či vyspelými krajinami horšie? – Keď sa hovorí o právach, mnohí myslia len na legislatívu a tvrdia, že u nás majú ženy a muži rovnaké práva. De jure áno, de facto nie. Hoci smerujeme do EÚ, v ženskej politike ideme račími krokmi: jeden dopredu a dva späť. Naša postsocialistická spoločnosť s princípmi „kapitalizmu džungle“ akosi nemá miesto pre ženy, pre matky s malými deťmi, pre slabších už vôbec. Vplyv konzervatívnych strán a cirkvi, ktoré vyzdvihujú úlohu rodiny, pozná iba jedinú funkciu ženy – byť matkou. Samozrejme považujem za dôležitú aj rodinu a vážim si každú ženu, ktorá sa rozhodne zostať doma a venovať sa výchove detí a domácnosti. Malo by to byť však jej slobodné rozhodnutie a nie tlak rodiny a verejnosti. V okolitých transformujúcich sa krajinách je situácia veľmi podobná, kým v EÚ sa otázka postavenia žien v spoločnosti stala a stáva veľmi dôležitou. Obávam sa, že vstup nových krajín môže negatívne pôsobiť na tento trend rovnako, ako vojna a zbrojenie, ktoré je „mužskou záležitosťou“. Jedno je však isté, ani u nás, ani v EÚ nám len tak niečo nedarujú. Všetko si my, ženy, musíme presadiť samy.
Problémy s prijatím antidiskriminačného zákona u nás sú hanbou Slovenska a najmä našich politikov, predovšetkým KDH. Veríte, že budú mať menšiny konečne také práva, aké im patria? – Verím, že nás tlak EÚ prinúti prijať príslušnú legislatívu, ale neverím, že sa čoskoro niečo v skutočnosti zmení. Zmena v zmýšľaní a prístupe ľudí, v ich predsudkoch, potrvá ešte roky. Je zarážajúce počuť vyhlásenia, že si ktosi nepraje, aby jeho deti vyučoval homosexuál, ale nikto sa neohradzuje, keď ich vyučuje rasista, sexista, nacionalista. Atmosféra, ktorú vytvárajú v našej spoločnosti KDH a ich prívrženci takýmito homofóbnymi a znevažujúcimi výrokmi, je nebezpečná. Ak sa spoločnosť hromadne dokáže postaviť proti homosexuálom, je ľahko možné ju zmanipulovať na rovnaký odpor voči Rómom, cudzincom, etnickým menšinám atď. Spoločnosť, ktorou vládnu emócie a nie vzájomný rešpekt a úcta k slobode a právam „tých iných“, nie je demokratická, akokoľvek dobré zákony je schopná prijať. Myslím si a dúfam, že až mladá generácia, ktorá vyrastá pod vplyvom globalizovaných médií, dokáže našu spoločnosť zreformovať a zbaviť predsudkov. A pevne dúfam, že raz niekomu z tých homofóbnych kádehákov povie jeho syn či dcéra „otec, som lesba“.
Ako hodnotíte činnosť iniciatívy Ľudia proti rasizmu? – Je veľmi dôležité, aby v našej spoločnosti existovali rôzne občianske iniciatívy, ktoré plnia watch-dog funkciu, otvárajú témy a poukazujú na problémy. Jednou z takých je iniciatíva Ľudia proti rasizmu. Jej činnosť hodnotím, samozrejme, pozitívne, bez nej by mnohí ani netušili, že aj u nás existujú skupiny skinheadov a neonacistov a polícia by im zďaleka nevenovala toľko pozornosti. Želám si, aby takýchto iniciatív bolo viac, ľudia proti sexizmu, ľudia proti homofóbii. Predovšetkým je dôležité, aby v takýchto iniciatívach neboli členmi len príslušníci/čky tej-ktorej postihnutej skupiny, ale naopak, tej „opačnej, väčšinovej“ skupiny obyvateľstva.
Čo by ste nám zaželali? – Aby ste čoskoro nemali čo robiť.
