V štruktúre súčasného slovenského výtvarného umenia pôsobí viacero predstaviteľov rôznych vrstiev. Medzi nimi zastáva svoje miesto aj tzv. generácia stredného veku.
Niekedy sa zdá, akoby sa títo absolventi bratislavskej Vysokej školy výtvarných umení ocitli mimo pozornosti nášho kultúrneho milieu, a to neopodstatnene. Spravidla pod tlakom jednohlasne a jednomyseľne servírovaných tendencií čerstvých absolventov umeleckých škôl (čo by nebolo v zásade, pokiaľ ide o tých čerstvých absolventov, na škodu veci. Oni, presnejšie viacerí z nich, však svoje ambície realizujú zväčša spontánnym preberaním všetkých možných vzorov, či reinováciou toho, čo tu už predtým raz bolo. Spomedzi príslušníkov vyššie spomínanej generácie, svoj záujem o neustále znásobovanie vlastnej kreativity pripomína maliar Slavomír Brezina (1944). Prešovský rodák, striedavo žijúci doma i v Bratislave, sa v týchto dňoch predstavuje v bratislavskej Galérii Danube so súborom obrazov a kresieb z posledných rokov. Patrí k absolventom profesora Petra Matejku na VŠMU, kde v rokoch 1961-1967 študoval v oddelení monumentálnej maľby – legendárnom oddelení rovnako legendárneho profesora. Treba však pripomenúť, že Slavomír Brezina sa spod profesorovho vplyvu čoskoro vymanil a vykročil sám na neprebádané územia skrytej emocionality.
Vysnívané i reálne ženy V tomto zmysle je výstava sondou do posledného obdobia umelcovej tvorby, obzvlášť akcentujúcej, oproti minulosti a rozmerným plátnam s dynamickými tvarmi v studených farbách a tmavých čiernych kontúrach, jeho obdiv k žene, jej telesnej kráse, vnadám a všetkému, čo s tým súvisí. Áno, ide o známu a neustále príťažlivú krásu a telesnosť spojenú s plodnosťou, rozkošou a láskou, ktorá bola, je a verme, že aj ostane stálicou na hviezdnom nebi hodnôt humánneho ľudského sveta. Spomeňme si len na Matissa, Picassa alebo Modiglianiho – koľko zo svojej energie, maliarskeho záujmu venovali práve ženám. Krásnym ženám zo svojho okolia, tým, ktoré poznali hoci len z rozprávania, i tým, ktoré si vysnívali vo svojej fantázii. Takéto a podobné ženy predstavujú aj v Brezinovom prípade leitmotív jeho tvorby. Svedčia o tom série neobyčajne krehkých, subtílnych diel s autentickými znakmi ženských tiel, ich detailov s neskrývaným erotickým podtextom.
Okrem toho nachádza Slavomír Brezina i vlastnú cestu k interpretácii obrazov velikánov svetového výtvarného umenia (ako to robili napr. už Vincent van Gogh alebo Pablo Picasso). Platí to pre cyklus akrylov pod názvom R.V.R., t. j. Rembrandt van Rijn, o interpretáciách diel Petra Paula Rubensa, Stvorenia človeka od Michelangela, Buonarottiho, Diega Velázqueza, Francisca Goyu a pod. Pochopiteľne, nemožno obísť ani Brezinovú poklonu jeho milovanému Španielsku. Svedectvom tohto faktu sú okrovohnedé krajinárske kompozície z obdobia posledných rokov. Výtvarná tvorba Slavomíra Brezinu pripomína akúsi dramatickú skladbu plnú náhlych zlomov a prevratov, akým je napokon aj ľudský život. Život plný napätia a rozčarovania. Také sú aj umelcove plátna pokryté zmesou farebných škvŕn a ostrých línií, z ktorých na nás prekvapujúco hľadí Ja našich večných túžob.
Autor (1953) je kunsthistorik
