Zememerači slobody

Priateľa-vtáčkara zaviala jeho záľuba pred pár rokmi až do ďalekej blízkovýchodnej krajiny. Krajiny známej svojou uvoľnenosťou a tolerantnosťou. Na oblastné pomery. „Tam, kde som býval, považovali kresťanov za najväčších zvrhlíkov. Veď predsa pijú alkohol, či nie? Pestujú a dorábajú víno a pokúšajú ním zbožných… A keby len to! Ešte majú aj v kostole sochu holej ženy!“ Tou „holou ženou“ mysleli prísni moslimskí obyvatelia cnostnú panenku Máriu, dojčiacu malého Ježiška. Môžeme sa zasmiať. Môžeme zahromžiť na fanatikov. Ale v skutočnosti mnohým nie je podstata tohto postoja tak úplne cudzia. Musia predsa existovať nejaké hranice. Odtiaľ potiaľ. Nemôže si každý robiť, čo chce. Ako by to vyzeralo? Kadiaľ tú hraničnú čiaru slobody viesť? Ťažká vec. Časť islamskej kultúry ju vedie tam, kde je to pre nás nepochopiteľné. No aj jej veriaci svoje dôvody majú. Vidia predsa, ako vyzerá slobodný Západ. Vravia si: najprv si ženy dajú dole šatku z hlavy – a kde sa to skončí? Najprv dole šatku z hlavy, potom aj všetko ostatné! Za hnusom a znechutením sa skrýva viac než len akási nezhoda v estetických otázkach. Cítiť z nich strach, obavu z ohrozenia vlastnej kultúry. Pridajme skúsenosť s biedou či útlakom a dostaneme Molotovov koktejl. Náboženstvo zmiešané s politikou sa stáva jedom. Dokáže ľudí viesť k fanatizmu a prečinom celkom iného druhu, než sú tie estetické. A spomínaný útlak vôbec nie je vymyslený. Dopúšťajú sa ho režimy, ktoré o hraniciach slobody uvažujú celkom iným spôsobom: dovolíme ženám, aby si dali šatku na hlavu – a kde sa to skončí? Najprv sebe šatku na hlavu, potom nám guľku do hlavy. Veď už sa to raz stalo. Síce pred vyše tridsiatimi rokmi, ale pevní vládcovia majú dobrú pamäť. Keď sa náboženstvo dostalo na koňa, bola z toho nakoniec revolúcia, perzský šach dostal mat a jeho krajine doteraz vládnu tí, ktorí ho zvrhli. Mocní zahraniční spojenci sú v tomto uvažovaní s tvrdovládcami zajedno, z vlastných zištných dôvodov. A tak v mene zachovania vlastného spôsobu života – údajne kultúry slobody – podporuje globálny Západ pánov, ktorí potláčajú slobodu svojich poddaných. A v mene zachovania vlastného spôsobu života – údajne kultúry milosrdenstva – huckajú fanatici tých istých poddaných do nemilosrdnej vojny proti globálnemu Západu. Teoreticky je to pritom také jednoduché. Poznáme to: „Tvoja sloboda mávať päsťou sa končí tam, kde sa začína môj nos.“ Nič na tom nezmení, ak svoju päsť označíš za nástroj slobody. Ale takisto sa na tom nič nezmení, ak začnem tvrdiť, že mojím nosom sú vlastne aj moje oči – a že obrazmi, ktoré sa mi nepáčia, ma do nich vlastne udieraš. Neubližujme si navzájom a netvárme sa ublížene. Ak sa nám to raz podarí nielen ako jednotlivcom, ale aj ako rodinám, klanom, národom a kultúram – vtedy budeme vedieť, že sme hraničnú čiaru narysovali správne.