Ekologické mimovládne organizácie sa v súvislosti s novým lesným zákonom dostali do zvláštnej situácie. Vládna moc ich nepočúva, ba dokonca s nimi ani nevedie partnerský a zmysluplný dialóg. A tak ho ponúkli najsilnejšej opozičnej strane. Tej, ktorá ich rovnako ignorovala, keď bola pri moci, ba dokonca to robí aj naďalej tam, kde pri moci ešte ostala. Akú mocenskú hru Ekofórum rozohralo? Otvorený list Mikulášovi Dzurindovi a Ivanovi Miklošovi (prinášame ho na 3. strane) má veľký význam. Predovšetkým preto, lebo v ňom odhaľujú nie politickí a ideologickí oponenti, ale nezávislí občianski aktivisti, väčšinou sami voliči pravicových strán, že lídri SDKÚ teraz hrajú len divadielko. „Antizelený“ premiér Osobitne M. Dzurinda nenašiel po prírodnej katastrofe v Tatrách na ochranárov ani jedno prívetivé slovo. Iba pred voľbami bol ochotný stretnúť sa s niektorými aktivistami, ale ukázalo sa, že to bola len propaganda, lebo výsledky boli nulové a jeho útoky na „zelených“ kritikov vtedajšej vlády neustávali. Šéf SDKÚ sa dokonca ani len nepokúsil aspoň zmierniť tvrdú rétoriku a priame obvinenia, ktoré si ochranári užili zo strany ministra pôdohospodárstva Zsolta Simona. Aby to neboli len tvrdenia ľavicového týždenníka (prirodzene kritického voči SDKÚ), citujem dvoch ľudí, ktorí volia práve pravicové strany. Juraj Lukáč z Lesoochranárskeho združenia Vlk 13. júla 2005 pre Slovo povedal: „Mňa osobne sklamali [Dzurindova vláda], lebo som videl, že zvlášť SDKÚ prerastá až s organizovaným zločinom alebo rôznymi veľmi pochybnými skupinami. Títo politici sú výkonnou zložkou veľmi silných skupín, s ich vlastnými záujmami.“ Ľubica Trubíniová z Bratislavského ochranárskeho združenia (BROZ) o mesiac neskôr nášmu týždenníku povedala: „Až po silnom tlaku sa nám podarilo dosiahnuť, že začali na rokovania [vládneho výboru pre obnovu Tatier] prizývať Mikuláša Hubu. On tam síce prezentuje iné názory a návrhy, ale zo zápisníc sa to nikto nedozvie. Takže nezainteresovaný človek, ktorý si tu zápisnicu prečíta na internete, získa dojem, že k záverom vládneho výboru sme nemali žiadne výhrady. A to nie je pravda.“ Arogancia Dzurindovej moci Napokon, aj v terajšom liste uvádzajú ochranári niekoľko čerstvých príkladov dokazujúcich, že to nie je len otázka minulosti. „Príkladov, kde poslanci Vašej strany nepripúšťajú participáciu občanov na tvorbe svojho mesta alebo obce Vám členské organizácie siete Ekofórum môžu priniesť viacero,“ píšu ochranári M. Dzurindovi a I. Miklošovi. Aj tieto slová dokazujú, že lídrom SDKÚ nielenže nejde o ochranu prírody, ale dokonca ani o skutočnú obnovu občianskej spoločnosti. Je zvláštne, ak „spoluprácu proti arogancii súčasnej štátnej moci“ ponúkajú ochranári práve týmto dvom ľuďom, napriek tomu čo predtým o nich oni sami hovorili: „Možno ani nie je rozdiel medzi SDKÚ a HZDS v tomto štýle politiky. Tie udalosti [vstup lesníkov do Kôprovej a Tichej doliny] boli demonštráciou sily. Myslím SDKÚ. To bola demonštrácia sily. To bola demonštrácia sily podporená najvyššími vládnymi úradníkmi,“ povedal presne pred dvoma rokmi J. Lukáč, keď hovoril o tom, že „niektorí ľudia sa k nám boja verejne priznať“. Vysvetlil to i na tomto prípade: „Štúdiu vypracovali asi štyria ľudia lesníckeho výskumného ústavu a lesníckej fakulty a jediné, čo zaujímalo vtedajšieho štátneho tajomníka bolo, kto sú tí ľudia, a ako to, že pre nás pracovali. A hneď to chcel „personálne riešiť“. Myslím, že sa volal Norbert Beňuška a bol to nominant SDK, neskôr SDKÚ.“ Ľ. Trubíniová dokonca ani nepovažovala správanie sa Dzurindovej vlády za demokratické: „O vláde Mikuláša Dzurindu si vôbec nerobím ilúzie. Navrhli sme aj to, aby zasadania vládneho výboru boli verejné. Ako inak – neuspeli sme, naša „demokratická“ vláda si takéto niečo zrejme vôbec nedokáže predstaviť. To, ako sa teraz správa, to už nie je len ignorancia, to je neschopnosť sebakritickej reflexie a rastúca agresivita. Spôsob riadenia spoločnosti, korupcia, netransparentnosť politiky aj ekonomiky a predovšetkým žiadostivosť po moci a pokrivený vzťah k občianskej spoločnosti, komunikácia s verejnosťou – v tom všetkom je dnešná vládna garnitúra porovnateľná s mečiarovskou.“ Zneužívanie aktivistov „Po všetkých skúsenostiach s komunistickou totalitou aj mečiarizmom nám dnes vládne garnitúra politikov, ktorí si nevážia, že tu stále žijú ľudia ochotní sa angažovať v celospoločenských problémoch. Naopak, keď sa ozvú, ich hlas je často autoritatívne potlačený alebo aspoň totálne ignorovaný,“ povedala Ľ. Trubíniová 10. 8. 2005. Je legitímne , že ochranári so zákonom nesúhlasia. Rovnako i hľadanie politickej podpory proti jeho prijatiu a majú aj plné právo cítiť sa dotknutí „aroganciou súčasnej štátnej moci“. Ale ak chcú byť dôveryhodní, musia prekročiť svoj osobný pravicový tieň. Ako môžu veriť, že terajšie Dzurindove a Miklošove konanie je úprimné, keď J. Lukáč už v júli 2005 povedal: „Ja nečakám od „Dzurindovcov“ nič iné než – v úvodzovkách – to, že budú kradnúť. To, že sú rovnakí, som počúval už skôr od Fica, ale myslel som si niečo iné. Teraz si myslím, že v tomto má pravdu.“ Predseda a podpredseda SDKÚ nie sú predsa dospievajúci chlapci, ktorí len spoznávajú svet a učia sa čeliť rôznym nástrahám. V čase keď robili to všetko, za čo ich Ľ. Trubíniová a J. Lukáč tak ostro kritizovali, boli už vyše 10 rokov v politike a druhé obdobie na čele vlády. Je zrejmé, že to neboli chyby začiatočníkov, ktorí sa iba učia, ale premyslené kroky skúsených manipulátorov s mocou. Napokon, ak im naozaj tak ide o ochranu prírody, čo urobili (navyše i ako obyvatelia Bratislavy) aby práve ich najvernejší spolustraníci nepredali kus vzácneho lesoparku na zabetónovanie ďalšími opachami? Odpoveď je zrejmá: neurobili nič. Keďže Ekofórum ponúka M. Dzurindovi a I. Miklošovi „partnerský dialóg a spoluprácu proti súčasnej štátnej moci,“ malo by si uvedomiť, že sa tým prikláňa v mocenskom súboji na stranu SDKÚ. Lídri tejto strany sa už raz dostali k moci s pomocou občianskeho sektora a je viac než pravdepodobné, že to skúšajú znovu. A práve na to, si treba dať veľký pozor. Aby si nemuseli dôsledky uvedomovať opäť až dodatočne: „Úplne ma sklamala súčasná vládna garnitúra, ktorú som volil. Myslím si, že veľa ľudí od týchto vládnych strán čakalo inú politiku a preto ich volili, preto vyhrali voľby.“ [J. Lukáč, Slovo 13. júla 2005] Naozaj si to všetko musíme zopakovať? Autor je stály spolupracovník Slova
