Boris Filan patrí dnes vďaka svojej neutíchajúcej aktivite a možnosti medializovať sa v rozličných sférach azda medzi najznámejších Slovákov. Tento úspešný textár, dlhoročný pracovník televízie, ktorý precestoval už vlastne celý svet a ktorý asi pozná na Slovensku každého, koho poznať treba, sa v poslednom čase čoraz aktívnejšie prejavuje aj v „literatúre“.
Jeho čitateľsky veľmi úspešné, aspoň takto mediálne označované Tam-Tam(y), som nečítal, preto som po ponuke recenzovať jeho najnovšiu knižku s príznačným titulom Pálenica s malým číselným dodatkom 1 a s vysvetlením v zátvorke (Všetko, čo bolo, nebolo, alebo nemohlo byť v rozhlasovej Pálenici) chcel tento svoj čitateľský deficit napraviť. Veď, ako je dnes dôležité, človek musí byť In (píše sa to s malým, alebo s veľkým i?). Možno som hneď nemusel čítať Pálenicu 1 a mohol som počkať, povedzme, na jej desiate pokračovanie. Veď je zrejmé, že tá jednotka tam asi nie je nadarmo a podobne koncipovaných knižiek, ako je 1, sa dá napísať hoci i 1034, prípadne 1035.
Bez autentického základu
Seriály, to je trend dneška, tak prečo nevydávať hneď zobrané spisy. Veď načo sa trápiť, keď má vydania takéhoto charakteru kto platiť a keď sa dokonca nájdu aj ľudia, ktorí podobné texty kupujú a dávajú za ne nie malé peniaze.
Boris Filan je v posledných rokoch človekom médií. V televízii ho neraz vidieť v jeho show či talk-show, alebo sa občas mihne na inom mieste, ktoré, samozrejme, sledujú médiá. Počuť ho aj z rozhlasu a – ako som už naznačil a určite to vedia všetci Slováci – ozýva sa aj prostredníctvom literárnych textov. Jednoducho, je to osobnosť v popredí, takže určite má čo ľuďom povedať.
Ľudia sú však rôzni a dokážu si aj vyberať. Preto je veľmi dobré, že svoj estetický program naznačil autor recenzovanej knižky hneď na začiatku. Ako už milý čitateľ istotne zistil aj bez mojej poznámky, Pálenica je názov programu vysielaného v Slovenskom rozhlase, v ktorom má hlavné slovo, ako už inak, práve Boris Filan. Texty, ktoré sa dostali do knižky, v ňom zrejme odzneli alebo mali odznieť. Nekontroloval som to, túto reláciu, tak ako množstvo podobne orientovaných, nepočúvam. Boris Filan však naznačuje, že texty knižného vydania nevznikali na základe autentických záznamov, takže ich do určitej miery dotváral. Ale to je už druhá vec. Texty sú tu, tvária sa ako literárne dielo, tak sa na ne pozrime zblízka.
Až unavujúca opisnosť
Priblížme si však ten program. Boris Filan nám hovorí: „Pálenica je program, ktorý vysielam v Slovenskom rozhlase a má dve nepísané pravidlá. Prvé pravidlo: Hovoriť to, čo sa mi chce, a rozprávať sa s tým, koho mám rád. Druhé pravidlo: Pohoda.“
Asi mnohí uznajú, že je to skutočne obdivuhodné krédo. Tých, ktorí sa takto môžu baviť a ešte im za to zaplatia, je však veľmi málo, takže by sa Boris Filan tým chváliť ani nemusel. Ale prečo nie, veď má dosť poslucháčov, ktorým sa to páči, tak sa nič nedá robiť. Nezáviďme mu.
Prvé pravidlo sa Borisovi Filanovi podarilo naplniť v našej knižke stopercentne. Taký guláš, v ktorom sa mieša absolútne všetko, som už veľmi dávno nečítal. S tou pohodou je to problematické, ako komu. Boris Filan sa pri svojich „show“ určite dobre baví a nenáročný slovenský divák či poslucháč asi takisto. Či však bude úspešná aj knižná variácia jeho prezentácie, neviem. Slovenský čitateľ je však nevyspytateľný.
Filanove rozprávania sú veľmi komplikovane členené. Striedajú sa tu akési podobenstvá, ktoré sa asi najviac približujú k umeleckej literatúre, ale ich filozofická hodnota je veľmi problematická, so zážitkovými momentkami z dávnej či nedávnej minulosti. Niektoré sú občas aj zaujímavé, napríklad nám približujú určité detaily z našej minulosti, zo života v „ťažkých časoch, keď sa žilo ťažko, ale radostne“. Iné sú zase veľmi nudné. Základným štylistickým postupom týchto momentiek je až unavujúca opisnosť. Len občas sa v nich objaví náznak literárnej tvorby v podobe prekvapujúcej pointy či jemného využitia psychologického detailu, ale to je pre skutočnú literatúru málo.
Prinajmenšom triviálne pasáže
Literárne najslabšou časťou knižky sú rozhovory, či občas niečo podobné ako rozhovor, ale inovačne nazvané Interview. V nich autor môže hovoriť naozaj o čom chce, a, samozrejme, len s tými, s ktorými on chce. Výber Filanových partnerov nie je podstatný. Zaujímavé je azda len to, že pozýva občas aj ľudí, ktorí nie sú všeobecne takí známi, ako niekoľko permanentne sa objavujúcich tvárí z bratislavskej televíznej obrazovky.
Veľa zaujímavého sa však čitateľ z týchto rozhovorov nedozvie. A niektoré ich pasáže sú prinajmenšom priveľmi civilné, ak nechcem povedať, že úplne triviálne a nič nehovoriace. V rozhovoroch sa Filan azda pokúsil reprodukovať dikciu jazyka, akým hovoria jeho partneri. V realistickom texte by to mohlo byť inovujúce. V takto podávanej „správe“ to prehovor zúčastnených skôr ruší, ako ozvláštňuje.
Boris Filan je z dnešného hľadiska určite úspešný muž. Cítiť to aj z textu, veď i o tom, ako sa za slovami skrýva postava, by sa dalo hovoriť. Tentoraz však nešlo o to, aby sme objavovali životný štýl moderátora. Hoci rozsah tém, ktorých sa dotýka, je naozaj pozoruhodný. A niektoré poznámky veľavravné, veď skutočne ten Beckett sa „dá interpretovať hocijako“ a ten Bergson je, namôjveru, dobrý radca v otázke prípravy sladkého nápoja.
Kto chce, nech sa zabaví
Nuž, čo? Pálenica 1 Borisa Filana je dôkazom dnešnej kultúrnej situácie na Slovensku, jej autor sa medzi klasikov literatúry určite nedostane (samozrejme, pri dnešných kultúrnych trendoch je možné, že o pár rokov už ani žiadna klasika nebude existovať) a on bude priekopníkom niečoho nového, čo ja dnes ani len netuším.
Diskurzívny čitateľ, ktorý v texte hľadá estetický zážitok a aj určitú zovšeobecňujúcu tematizáciu sveta, Filanovu knižku s najväčšou pravdepodobnosťou ani do rúk nevezme. A tí čitatelia, ktorých je, chvalabohu, na Slovensku vďaka knižnému trhu dosť, ktorí majú dokonca zbytočých 179 slovenských korún za jeden výtlačok, nech sa len zabavia. Ja im tú ich zábavu nechcem brať.
