Marián Kováčik
Narodil sa 15. augusta 1952 v Žabokrekoch nad Nitrou. Po ukončení Strednej všeobecnovzdelávacej školy Ivana Horvátha v Bratislave sa prihlásil na tamojšiu Lekársku fakultu Univerzity Komenského. V roku 1981 si ako odborný asistent fakulty urobil atestáciu z vnútorného lekárstva, o päť rokov neskôr nadstavbovú atestáciu z kardiológie. Od roku 1980 bol kardiológom Slovenského ústavu srdcových a cievnych chorôb. Funkciu predsedu Správnej rady Vzájomnej životnej poisťovne Dôvera a súčasne námestníka generálneho riaditeľa pre stratégiu Vzájomnej životnej poisťovne zastával v rokoch 1994-1998. Je členom Strany demokratickej ľavice, vedúcim sekcie zdravotníctva Rady sekcií praktickej politiky a od roku 1998 zastáva post štátneho tajomníka ministerstva zdravotníctva. Je ženatý, má dve deti.
Myslíte si, že súčasný systém prospektívneho rozpočtu zdravotníctva funguje?
Prospektívny rozpočet je iba jedným zo spôsobov financovania lôžkovej zdravotnej starostlivosti, čiže týka sa iba nemocníc. Zaviedli sme ho takmer ihneď po voľbách a bolo to riešenie vynútené skutočným stavom rezortu so snahou o redukciu neefektívnych výdavkov a snahou zmeniť prístup k liečbe smerom k vyššej efektivite. Systém, ktorý platil predtým, bol bezlimitným výkonovým systémom a bol založený na vzťahu – čím viac urobím, tým viac zarobím, a to bez ohľadu na fakt, či sú zdroje na zaplatenie tohto výkonu. Často nevychádzal z reálnych potrieb občanov, viedol k predlžovaniu hospitalizácií, charakterizovala ho snaha o maximálnu obsadenosť lôžok a „naháňanie“ čo najväčšieho počtu bodov. Rozpočtový systém financovania nemocníc je bežnou praxou aj vo vyspelých krajinách sveta, akurát vzhľadom na množstvo financií uvoľnených na zdravotníctvo je v týchto krajinách na podstatne vyššej úrovni. Druhou stranou je, ako sa tento systém plnil. Aj to je však dané množstvom financií, ktoré závisia od ekonomickej sily štátu, zamestnanosti a treba povedať, že aj od politických rozhodnutí na úrovni vlády a parlamentu.
Akými prostriedkami chcete tento systém zmeniť tak, aby bol skutočne efektívny?
Systém netreba zásadne meniť, treba ho iba modifikovať a vylepšovať. Je potrebné postupne do neho implantovať niektoré vopred definované výkonové prvky za vopred definované ceny. Je to dlhodobý proces a na jeho zavedenie je potrebná široká dohoda, množstvo odbornej práce a politická vôľa. Modifikácia preto nie je iba otázkou chcenia či schopností ministerstva zdravotníctva. V každom prípade ho od roku 2001 chceme kombinovať s výkonovou zložkou a s vyčlenením finančných prostriedkov priamo určených na zabezpečenie definovaných, finančne obzvlášť náročných, výkonov.
Akým spôsobom chcete prinútiť zdravotné poisťovne, aby platili sumy za výkony, ktoré nemocnice reálne vykonali?
Nie dobre postavená otázka. Mala by znieť: Ako prinútite platiteľov poistného, aby platili? Ako prinútite vládu a parlament, aby pri rozhodovaní o platbách štátu za svojich poistencov vyčlenili v rozpočte sumy, ktoré sú potrebné na zabezpečenie zdravotnej starostlivosti? Až potom nasleduje vaša otázka. Ak by boli splnené uvedené dve podmienky, ktoré však nie sú v rukách rezortu zdravotníctva, tak potom bez problémov vyriešime aj otázku platenia poisťovní. Dnes už vieme presne do detailov povedať, ako idú finančné toky od poisťovní k poskytovateľom zdravotníckych služieb. Mesačne dostávame prehľady o každej korune, ktorá bola v systéme financovania cez zdravotné poisťovne použitá a tieto informácie poskytujeme predstaviteľom jednotlivých asociácií na pravidelných mesačných stretnutiach. Je však aj pravdou, že nie všetky zdravotné poisťovne dodržiavajú dohody o štruktúre platieb v plnom rozsahu.
Z akých zdrojov mieni štát ďalej financovať rezort zdravotníctva?
Správna otázka na nesprávnej adrese. Ministerstvo zdravotníctva SR predkladá vláde i parlamentu skutočne odborne fundovanú analýzu potrieb rezortu, a to na úrovni regulovaných nákladov, nie bezlimitných. Bude záležať od poslancov NR SR, ako sa schváli rozpočet na rok 2001, od vlády a partnerov v tripartite, ako sa postavia k návrhu na úpravu odvodov na zdravotné poistenie, od ďalšieho postupu transformácie smerom k efektivite výkonu zdravotnej starostlivosti, od rýchlosti decentralizácie a aj privatizácie. Nezanedbateľnú úlohu budú hrať aj postoje občanov k vlastnému zdraviu a odborná úroveň zdravotníckych pracovníkov, ktorí – či sa im to páči, alebo nie – okrem profesionality zdravotníckej budú musieť byť aj profesionálmi v efektivite. Uvediem zrozumiteľný príklad: pacient má angínu, dám mu okamžite antibiotikum, ktoré stojí 600 Sk (ako je to dnes bežné), alebo stav zvládnem aj penicilínom za 50 Sk?
Nie sú tri miliardy korún, ktoré majú byť uvoľnené z predaja Slovenských telekomunikácií, príliš nízkou sumou na zlepšenie situácie v rezorte?
Tie tri miliardy sú určené iba na udržanie bežného chodu zdravotníctva v tomto roku, čiže situáciu nijako výraznejšie nezlepšia, ale iba zabránia kolapsu rezortu. Situáciu však určite zlepšia ďalšie zdroje, ktoré sú určené na oddlžovanie rezortu, teda na zaplatenie časti dlhov z minulých období.
Myslíte si, že prípad prezidenta Rudolfa Schustera bol zvládnutý na dostatočnej odbornej úrovni?
Podľa neúplných správ z výsledkov komisie, ktorá prešetrovala postup zdravotníckych pracovníkov pri diagnostike a liečbe pána prezidenta a ktoré mám k dispozícii, možno usudzovať, že pravdepodobne neboli využité všetky diagnostické a liečebné možnosti v pravý čas. Treba si však uvedomiť, že ochorenie, ktoré sa vyskytlo u pána prezidenta, bolo veľmi vážne a jeho priebeh je i pri absolútne presných liečebných krokoch nevyspytateľný.
V čom konkrétne vidíte zanedbanie starostlivosti o prezidenta z profesionálneho pohľadu?
Na túto otázku neviem odpovedať, pretože som nebol pri ošetrovaní pána prezidenta a nevidel som úplnú správu komisie, ktorá ju odovzdala premiérovi. K jednej otázke by som sa však chcel vyjadriť. Nemocnica ministerstva vnútra, kde bol spočiatku prezident hospitalizovaný, je obviňovaná, že pre nízky hygienický štandard sa mu práve tam zavliekla do brušnej dutiny infekcia, ktorá celý stav výrazne zhoršila. To sa mi ako lekárovi nezdá, pretože podľa priebehu choroby, ktorý bol publikovaný aj v tlači, je vysoko pravdepodobné, že prezident už do nemocnice s touto infekciou prišiel a práve tá spôsobila perforáciu čreva. Ale je to iba môj názor.
Nemali byť pre takéto prípady zriadené špeciálne zdravotnícke inštitúcie?
Rozhodne nie. Netreba budovať špeciálne inštitúcie. Treba iba lepšie vybaviť niektoré špičkové zdravotnícke zariadenia, ktoré na Slovensku máme a dať starostlivosti o ústavných činiteľov jasné organizačné pravidlá. Mali by sa týkať nielen liečby, ale aj prevencie a včasnej diagnostiky. Toto je úloha, ktorú musíme veľmi rýchlo splniť, a to aj v spolupráci s rezortmi vnútra a armády. Doteraz to fungovalo na princípe dohodnutom už v roku 1990, že nemocnica ministerstva vnútra je štandardnou nemocnicou pre ústavných činiteľov, no ak sa vyskytnú stavy, na ktoré nemocnica nie je vybavená, pacient sa preloží do zodpovedajúceho pracoviska s vyšším štandardom a lepším vybavením. Doteraz s tým neboli žiadne problémy a je veľmi smutné, že prýkrát vznikli vážne problémy práve v prípade pána prezidenta.
Bol prípad Rudolfa Schustera vrcholom ľadovca, resp. považujete ho za vrchol ľadovca vy osobne?
Nehodnotím ho ako vrchol ľadovca, ale ako vážne upozornenie na celkovú situáciu v rezorte. V celej spoločnosti sa akosi udomácnil názor, že zdravotníctvo je čierna diera, ktorá zhltne všetky peniaze, ktoré dostane a stále mu bude málo. Mám pred sebou posledné oficiálne čísla zo svetovej zdravotníckej organizácie. V USA činia celkové náklady na zdravotnú starostlivosť 4 270 USD ročne na občana, vo Švajčiarsku 2 740 USD, v Nemecku 2 400 USD atď. Dokonca aj v okolitých krajinách (Česká republika, Maďarsko, Poľsko) sú výdavky na zdravotnú starostlivosť na občana v priemere o 60 až 90 percent vyššie ako na Slovensku, kde činia okolo 200 USD. O akej čiernej diere teda hovoríme? Je to urážka všetkých zdravotníckych pracovníkov. Tvrdím, že nikto na svete nie je schopný za tak málo peňazí poskytovať takú zdravotnú starostlivosť ako slovenské zdravotníctvo. Nie, že by nebolo čo naprávať aj v rezorte. To bude vždy. Ale ak občan chce mať zabezpečenú starostlivosť o svoje zdravie, musí pre to niečo urobiť aj sám a musí vzniknúť pozitívny a silný tlak na vedenie štátu, aby zdravie bolo naozajstnou a nie iba proklamovanou prioritou.
Myslíte si, že zvýšenie platov zdravotníkom o 4 percentá je dostatočné? Minister aj zdravotníci tvrdia, že za svoje výkony nie sú dostatočne ohodnotení. Ako mienite postupovať, aby sa situácia zlepšila?
Zvýšenie miezd zdravotníckych pracovníkov o 4 percentá je smiešne, no napriek tomu mi riaditelia nemocníc avizujú, že už i toto zvýšenie im narobí veľké problémy pri zabezpečení prevádzky nemocníc. Ja sám som pri poslednom zvýšení platov zdravotníkov (ktoré bolo v roku 1997!) upozorňoval, že nie je kryté zdrojmi a bolo tiež jednou z príčin postupného zadlžovania sa rezortu. Situácia sa – hoci v menšom rozsahu – opakuje i teraz. Ak sa štát rozhodne, že zvýši mzdy, musí sa postarať aj o zdroje, ktoré sú na to potrebné. Teraz sa to znovu hodilo na plecia riaditeľov zariadení a prenesene na zdravotné poisťovne. Tvrdím, že pracovníci v zdravotníctve sú mizerne ohodnotení za prácu, ktorú vykonávajú. Ale zvýšiť mzdy na papieri a nezabezpečiť na to zdroje – to považujem za nezodpovedné.
Koho favorizujete na uvoľnený post ministra?
Nezáleží na osobe, ale na prístupe k riešeniu problémov v rezorte. Sám minister zmôže iba veľmi málo. Musí mať podporu zdravotníkov, mať okolo seba schopných spolupracovníkov, musí počúvať, ale musí byť aj rázny v rozhodovaní. Mal by viac vysvetľovať význam mnohých nepopulárnych krokov, ktoré bude musieť urobiť a najmä mať víziu, kadiaľ by sa malo naše zdravotníctvo uberať a o tejto vízii presvedčiť ako zdravotníkov, tak aj občanov. Iba vtedy bude úspešný.
Mnoho nemocníc je rozostavaných a mnoho pavilónov nedokončených, pričom niektoré sú v tomto stave už viac ako desať rokov. Povedzte aspoň dve opatrenia, ktoré chcete urobiť v rámci nápravy?
Nie čo chceme urobiť, ale čo sme už urobili. Po nástupe do funkcií sme zistili, že máme rozostavané zdravotnícke stavby za 13 mld. korún a pritom sa hovorilo, že máme nadbytok kapacít. Preto sme v prvom roku postupne prehodnotili každú jednu stavbu, tie, ktoré boli podľa nás zbytočné, sme zastavili a tie, ktoré boli už pred dokončením, urýchľujeme, pretože všetci vieme, že predlžovanie výstavby ju predražuje. U niektorých sme podstatne zmenšili jej rozsah, aby vyhovoval potrebám a otvorene hovorím, že mnohé je potrebné buď odpredať, alebo odovzdať na sociálne účely. Už dnes možno konštatovať, že sme zredukovali rozsah stavieb o 20 percent a tento proces sa ešte neskončil. Inak, v rámci transformácie siete zdravotníckych zariadení sme uvoľnili vyše 60 budov, čo tiež svedčí o krokoch vedúcich k vyššej efektivite práce a redukcii neefektívnych výdavkov.
Kde vidíte konkrétne slabiny zdravotníckeho systému?
Na prvom mieste je podfinancovanosť rezortu. Nasledujú nedostatočné finančné ohodnotenie zdravotníckych pracovníkov, prílišná centralizácia rozhodovania (preto proces decentralizácie považujem za jeden z najdôležitejších), nechuť mnohých zdravotníckych pracovníkov k zmenám, ktoré sú vo vyspelejšom svete ale aj v okolitých krajinách bežné, v nedostatočnej výchove a osvete občanov k starostlivosti o svoje zdravie, priveľmi vysoký podiel verejných zdrojov na financovaní zdravotníctva, zdedená i nová zadĺženosť, málo výkonný poistný systém, neplatenie poistného – a dalo by sa ešte dlho pokračovať. Odstrániť všetky tieto slabiny je nad rámec jedného funkčného obdobia vlády. Je to proces, ktorý sa nikdy neskončí.
S hosťom Slova sa zhovárala Lýdia Kokavcová
