Chcel by som sa s Vami podeliť o jeden zážitok. V lete som sa vracal okolo desiatej večer z práce domov. Na konci jednej z ulíc som vo svetle pouličných lámp uvidel, že sa tam deje niečo, čo vyzeralo ako scéna z filmu. Na zemi ležal asi 17-ročný mladík. Pri ňom stojaci vysoký štíhly chlap s vyholenou hlavou v čiernej bunde ho kŕmil kopancami. Dobehol som tam a so slovami „Čo to robíte človeče?“ som sa postavil medzi nich. Na moju otázku, prečo ho kope, sa mi dostalo odpovede, že mu nadával. Na to som mu povedal, že takto sa veci neriešia, že ubližuje blížnemu svojmu, že ľudia by nemali odpovedať na urážky druhých takýmto štýlom. Chlap sa snažil ešte stále štuchať nohou do ležiaceho, ale očividne bol zaskočený mojím zastarením sa do jeho konfliktu. Pred blízkou krčmičkou postávalo 15 až 20 ďalších mladých mužov s vyholenými hlavami, odhodlaných takto vo svorke vybiť si emócie na komkoľvek, kto sa im znepáči. Dlháň prestal kopať do ležiaceho, už len trúsil urážky na jeho adresu. Povedal som mladíkovi, aby vstal a odišiel odtiaľto, lebo neviem, ako dlho ešte vydrží tento stav relatívneho pokoja. Ten bol taký dezorientovaný, že sa bál vstať s tým, že ani mne neverí, čo keď som vraj jeden z nich. Nakoniec sa zodvihol, poutieral si zakrvavený nos a ústa, sadol na bicykel a odišiel preč. V duchu som sa pousmial, keď som začul, ako sa skíni medzi sebou vypytovali, kto som, načo jeden z nich utrúsil, že asi kňaz. Moje konanie ich očividne vyviedlo z miery. Ani som sa nečudoval, že po druhej strane cesty idúci ľudia sa ponáhľali preč. Ľudia dnes majú strach a štát nedokáže spraviť poriadok. Toľko môj zážitok, držím Vám palce, aby ste zo Slovenska urobili tolerantnú krajinu!
