Zbytočne vynaložená obeť

Záver minulého týždňa ukázal, aké nebezpečné je v politike pestovanie ilúzií. Napriek bombastickým rečiam premiéra Mikuláša Dzurindu o „veľkom úspechu Slovenska“ na washingtonskom summite NATO sa ukazuje, že slovenská diplomacia nedosiahla svoj cieľ, ktorý sa teraz bude snažiť bagatelizovať či popierať, no ktorý bol prítomný vo všetkých počiatočných vyhláseniach politikov vládnej koalície: presadiť, aby bola Slovenská republika v záverečnej deklarácii zreteľne vypichnutá ako najvážnejší kandidát vstupu do Severoatlantickej aliancie. Diplomatická ofenzíva ministra zahraničných vecí a ministra obrany bola totiž hneď od začiatku zameraná na tento cieľ, pričom sa rátalo najmä s predpokladom, že nás vyzdvihnú po boku Slovinska. Skutočnosť však vyzerala ináč.

SIEDMA PRIEČKA

Nielenže boli v záverečnom dokumente vymenovaní všetci kandidáti, ktorí prejavili záujem vstúpiť do NATO, ale Slovensko sa dostalo až na siedme miesto, čo vonkoncom nie je náhodné. Diplomatická formulácia tejto pasáže je totiž pomerne zreteľná: „Uznávame a vítame pokračujúce úsilie a pokrok tak v Rumunsku, ako aj v Slovinsku. Tiež uznávame a vítame pokračujúce úsilie a pokrok v Estónsku, Litve a Lotyšsku. Od madridského summitu konštatujeme a vítame pozitívny vývoj v Bulharsku. Tiež konštatujeme a vítame nedávny pozitívny vývoj na Slovensku. Macedónsku sme vďační za spoluprácu s NATO počas súčasnej krízy a vítame jeho pokrok a reformy. Vítame spoluprácu Albánska s NATO počas súčasnej krízy a povzbudzujeme jeho reformné úsilie.“

POVOLENIE NEBOLO NEVYHNUTNÉ

V takto štylizovanom texte možno postrehnúť tri evidentné skupiny: 1. Rumunsko, Slovinsko, Estónsko, Litva, Lotyšsko 2. Bulharsko, Slovensko 3. Macedónsko, Albánsko. Inými slovami, Slovensko nepatrí medzi najhorúcejších kandidátov a pred nás sa dostali aj krajiny, ktoré sme evidentne podceňovali. Interpretácie vládnych politikov sa, samozrejme, budú snažiť zahmlievať spomínané skutočnosti, ale to nič nemení na veci, že výsledky summitu sa so zreteľom na aktivity súčasnej vlády javia ako neúspech slovenskej diplomacie. Kabinetu Mikuláša Dzurindu sa bude teraz ťažko obhajovať idea, že povoliť presun vojsk NATO cez naše územie bolo nevyhnutné s ohľadom na naše ambície dostať sa do Severoatlantickej aliancie. Pripomeňme, že Bulharsko nepovolilo prechod jednotiek NATO cez svoje územie a napriek tomu sa v hodnotení dostalo vyššie ako Slovensko. Pripomeňme, že Maďarsko požiadalo NATO o vysvetlenie, prečo sa bombardovala aj Maďarmi obývaná Subotica, kým naša vláda sa nezaujímala o osud slovenskej menšiny vo Vojvodine a ignorovala všetky výzvy tamojších krajanov o zdržanlivejší postup.

PONÍŽENIE BEZ EFEKTU

Toto všetko sa musí premietnuť do vnútropolitickej klímy. Naši občania totiž veľmi rýchlo získajú pocit, že všetky tieto obete boli zbytočné, že sme sa zbytočne ponížili pred svetom. Nie je totiž pravda, že povolenie presunu vojsk Severoatlantickej aliancie cez Slovensko nemá na priebeh vojny v Juhoslávii žiadny vplyv. Odmietavý postoj Bratislavy k požiadavke Washingtonu by totiž znemožnil veľkú časť akcií NATO voči tejto balkánskej krajine. Slovenská vláda aktívne a veľmi účinne napomáha vojenským operáciám NATO a s cynickou bezohľadnosťou (ktorá demokratická vláda si dovolí ignorovať mienku dvoch tretín obyvateľstva?) odsúva do úzadia všetky ostatné problémy krajiny. NATO získalo prednosť pred všetkým. NATO za každú cenu. NATO ako najvyššia hodnota, ktorú chceme vnútiť občanom. Ostáva len otázka, či by vláda zaujala takýto postoj k vojne v Juhoslávii aj v prípade, že by sa neuchádzala o členstvo v aliancii.

ODRAZ V PREFERENCIÁCH

To je totiž jeden z najchúlostivejších bodov súčasného vývoja. Ľudia nie sú absolútni hlupáci, ktorí si pokojne nechajú vnútiť, že dva a dva je päť alebo že kocka je guľatá. Komunikácia vlády s občanmi bola nepremyslená, zbabelá a neúprimná. Tento fakt môže mnohých mrzieť o to viac, že na vstup do NATO existovali aj rozumné dôvody. Najnovšie výskumy verejnej mienky, ktoré hovoria o citeľnom prepade preferencií všetkých vládnych strán a o opätovnom razantnom nástupe HZDS, ktorému sa po prvýkrát od volieb podarilo predstihnúť SDK, sú v tomto smere alarmujúce. Ak sa bude súčasná moc správať k názorom vlastných občanov naďalej tak arogantne ako doposiaľ, ak budú odporcovia vojny urážaní primitívnym nálepkovaním, že podporujú diktátorov, potom veľmi rýchlo a na veľmi dlho dostane od voličov červenú kartu. V čase, keď sa rúca ekonomika a rastie sociálne zúfalstvo obyvateľstva, je totiž morálka jedinou devízou, ktorá môže zachrániť vládnu koalíciu pred čoraz účinnejšími atakmi zo strany opozície.

(Celkovo 1 pozretí, 1 dnes)

Ďalšie články:

Facebook
Telegram
Twitter
Email

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Účet Klubu Nového slova – IBAN: SK8211000000002624852008
variabilný symbol pre Slovo 52525

Týždenný newsletter