V jedno augustové popoludnie pílili moji bratia na kozlíku siahovicu na klátiky. Zúbky sa rytmicky zahrýzali do dreva, zasekli sa, len ak niektorý z bratov silnejšie pritlačil. Dozrievali skoré hrušky, v ďateline bzučali včely, v kočíku som si vozila bábiku. Tichý mier.
Len nad hlavami nám zahrmotalo lietadlo. Preletelo nám nad hlavami tak nízko, že zatriaslo hruškou. A odrazu sa začalo z jeho brucha sypať zlato! V celom obláčiku sa v slnečnom svetle zajagalo, no dostalo sa do vzdušného víru a vánok ho zavial na lúky plné lepkavých alpských klinčekov. Stádo oviec ho čoskoro utľapkalo do blata.
Nebolo to zlato, to nám len progresívna propaganda zhadzovala letáky, aby sme aj my, v Bohom zabudnutých kútoch, vedeli, že sme v studenej vojne. Na stráži mieru a socializmu stáli bdelí propagandisti, tí nám školským deťom vysvetlili, čo je vo veci. A prísne nás upozornili, že nemáme zbierať ani prípadné žuvačky, možno vysypú z balónov aj bábiky naplnené jedom. Mandelinka zemiaková už dávno úradovala, „vypadla nám z lietadla, poslali ju z Ameriky, by nám zemiaky vzala“. Kto je autorom častušky, to si už nespomínam. Otrávilo nám to detstvo, ale keď prišla v šesťdesiatom ôsmom možnosť vycestovať – všetci na Západ! Tlačiť na pílu je zradné, v propagande určite.
Vojna o ruskú vakcínu mi tú otrávenú atmosféru zrazu pripomenula. Ešte šťastie, že v nej nie sú zabudované čipy, ale ktovie? Geopolitická zbraň to už je, tak prečo nie aj hackerská? Veď nepriateľ škodí všade. Nepriateľ je jasne pomenovaný v bezpečnostnej doktríne štátu. Nerobme si ilúzie, že to on nevie a nerobme si ilúzie ani o tom, že nemá svoj záujem aj pri humanitárnom lieku. Ani v Ruskej federácii nemajú vakcín navyše, napriek tomu ich vyvážajú, lebo platí – to si budú ľudia pamätať. No veď nie sme ovce, aby sme to nevedeli! Napriek tomu a napriek masáži propagandy vo veľkej časti populácie nevyvoláva Rusko nepriateľstvo. Také vysoké percento príklonu len k ruskej vakcíne asi nikto nečakal.
Ako je to možné? Zabudli sme na šesťdesiaty ôsmy a na to, čo nám Rusi urobili? Nezabudli. A zabudnúť by sme nikdy nemali – lebo to neurobili Rusi, ale Sovietsky zväz, ako rozhodujúca sila vo vojenskom pakte zvanom Varšavská zmluva. Obrannom, pravdaže. Z večera do rána sa vtedy čierne zmenilo na biele a do éteru sa začal šíriť pach z vysielačky Vltava: samá lož! Čím viac tlačíš na pílu, tým skôr ju zlomíš. A nikomu nepodkúriš, čistá škoda na tvojej strane.
Vakcín stále nie je dosť, paličky sa stále pchajú do nosa a prinášajú veľmi sporný výsledok: mám rodinnú skúsenosť, nie dosť, že nám jeden člen umrel, cudzopasník siahol po ďalšom. V nedeľu negatívny antigénový test, v pondelok odvoz do nemocnice s covidom. Našťastie, tento príbeh sa skončil len s trpkou skúsenosťou. V mojom rodnom meste sa od septembra, keď vypukla tá „atómová zbraň“, nenájde deň bez úmrtného oznámenia. Ľuďom, ktorí pochovávajú svojich mŕtvych, sú reči o geopolitike ukradnuté. Na tejto píle sa vylámu zuby.
(Text vyšiel na Pravda.sk 21. 4. 2021)
