Zbohom, labouristi

Komunálne voľby v Británii ukázali, že aj konzervatívny a chladný anglický duch dokáže byť v niektorých chvíľach patetický. Noviny sa totiž deň po voľbách predháňali v bombastických označeniach. Za všetky len dve ukážky: The Times – Krvavý kúpeľ labouristov; The Guardian: Rozdriapaný Brown. Najlepší slovenský ekvivalent by znel asi takto: Nakladačka pre socialistov. Lenže to by musela byť strana práce (Labour party) tým, čím bývala kedysi. Víťazstvo konzervatívcov v komunálnych voľbách sa očakávalo. Napokon, je celkom bežné, že strana, ktorá dlhšie vládne na štátnej úrovni, v lokálnych voľbách stráca. Lenže v tomto prípade nejde o prehru. Tretie miesto so ziskom 24 percent až za liberálmi a zdrvujúci náskok konzervatívcov (44 percent), to je naozaj labouristická katastrofa. Ako uvádza internetové vydanie nemeckého týždenníka Der Spiegel, takéto fiasko zažila politická strana v Británii naposledy pred dlhými štyridsiatimi rokmi. Premiér Herold Wilson vtedy devalvoval libru. Po necelých dvoch rokoch dokonca musel opustiť miesto šéfa strany. Ustráchaný a nerozhodný Špekulácie o budúcnosti labouristov ako aj analýzy príčin neúspechu sa zameriavajú najmä na šéfa strany Gordona Browna. Parlamentné voľby musí tento britský premiér vypísať najneskôr v roku 2010. Dnes by už nikoho neprekvapilo, ak by nedobrovoľne nasledoval príklad Wilsona. V čom je problém? Čiastočnú odpoveď prináša názov článku o voľbách, ktorý sa objavil v týždenníku Der Spiegel: Úpadok Anti-Blaira. Dlhoročná tieňová dvojička bývalého premiéra Tonyho Blaira na výslní bledne a pozornosť mu evidentne nerobí dobre. Na rozdiel od Blaira sú jeho mediálne vystúpenia nepresvedčivé, a mierne povedané – sporadické. Navyše v komplikovaných situáciách, ktoré vyžadujú rýchle a rázne rozhodnutie sa ukazuje, že Brown spätkuje. Krátko po nástupe, kedy mal verejnú mienku na svojej strane, uvažoval o vypísaní volieb. Premýšľal nahlas a verejne. Keď sa však verejná mienka začala preklápať na stranu konzervatívcov, ustúpil, a to zo strachu. Odvtedy Briti Browna definitívne považujú za ustráchaného a nerozhodného. A takého premiéra vraj nechcú za žiadnu cenu. Isté je, že Brownovi chýba Blairova charizma, ktorá podľa mnohých marketingovo – politických analýz vytiahla labouristov aj z najhorších šlamastík. Unavení a otrávení Je však veľmi pravdepodobné, že britským ľavičiarom by nepomohol už ani Blair. Po jedenástich rokoch vládnutia sa totiž prejavuje ďalší štandardný politický efekt – únava voličov z dlhej vlády jednej strany. A k tomu sa pridáva sklamanie, ktoré po rokoch vystriedali veľké nádeje vkladané do labouristov. Obdobie vlády Blaira a Browna trefne vystihol Jan Čulík v Britských listoch: „Blair totiž nebyl sociální demokrat, byl to spíš thatcherovec, a skoro celých 11 let pokračoval v konzervativní politice i ekonomice. Ze sociálně-demokratického dědictví převzal snad jen frázovitý socialistický jazyk a levicovou politickou korektnost. Blair se svými nejbližšími spolupracovníky byli v první řadě manipulátory médií. Žádnou konkrétní vládní politiku neměli, kromě politiky, jak ovlivňovat média tak, aby v nich vypadali dobře.“ S tým si Blair a Brown vystačili viac ako dlho, ale labouristickú loď dnes nepotápa len ich ničnerobenie. Práve naopak, doplácajú predovšetkým na to, čo urobili. Posledný a veľmi dôležitý klinec zatĺkli medzinárodné súvislosti, ku ktorým politika Británie výrazne prispela. Neoliberálny pudlík Tieto slová na adresu Blaira sa v médiách objavovali dosť často. Napriek tomu, že výrazne personifikujú, výborne vystihujú domácu i zahraničnú politiku labouristov. Britská účasť na okupácii Iraku sa doma nestretla ani so štipkou pochopenia. Urputná Blairova snaha zopakovať Bushovu stratégiu a prezentovať tento krok ako súčasť „medzinárodného boja proti terorizmu“ bola neúspešná a priniesla dokonca opačný efekt. Verejnej debate v bývalej pyšnej koloniálnej veľmoci začalo dominovať presvedčenie, že zahraničná politika sa zmenila na obyčajné pätolizačstvo. Británia sa stala sluhom USA. K tomu sa pridružili vnútorné vládne protiteroristické opatrenia: zvýšená štátna kontrola a obmedzovanie demokratických a občianskych práv v takej miere, aká nemá – teda aspoň zatiaľ – inde v Európe obdobu. Na túto tému je citlivá veľká časť voličov labouristov. Po dlhých rokoch vlády ľavice je Británia naďalej krajinou s najväčšou nerovnosťou. Labouristi nielenže podporovali už skôr nastúpený neoliberálny trend voľného trhu, ale pridali k nemu aj to, čo hlásatelia tejto politiky zvyčajne tiež aplikujú – silnú podporu korporatívneho biznisu. Problémov, ktoré to prinieslo, bolo niekoľko. Jedným z najväčších je napríklad trh s nehnuteľnosťami. Dostupnosť bytov a domov pre mladú generáciu je v niektorých častiach Anglicka približne rovnaká ako napríklad v Bratislave, ak nie horšia. Jedným z mála pozitív éry labouristov bola stabilita cien. Lenže pod vplyvom celosvetového vývoja je aj tento faktor minulosťou. Americká finančná kríza, rastúce ceny energií a potravín si totiž vyberajú svoju daň. Minuloročný trojpercentný rast HDP sa v tom roku znížil na 1,6 percenta. Ako to už býva, tieto trendy najväčšmi zasahujú chudobných. V danej situácii prišiel Brown s nápadom zvýšiť pre najnižšiu príjmovú skupinu (okolo 5,3 milióna ľudí) daň z 10 na 20 percent. Je zrejmé, že aj keby Brown v sebe spájal šarm a charizmu všetkých talianskych herečiek z čias Michelangela Antonioniho, voľby by dopadli podobne. Bašta menom Londýn Hrubé politické chyby a „nepriazeň“ medzinárodného vývoja zosilnil ďalší faktor – vzmáhajúci sa konzervatívci. Odkedy sa do ich čela postavil David Cameron, podpora tejto strany stúpa. Mladý politik prichádza s tradičným ľavicovým programom – ekologická politika a rovnosť šancí. Takéto slogany zaberajú vtedy, keď vládne pravica. Fungujú aj teraz, čo znamená, že s ľavicou niečo nie je v poriadku. Komunálne voľby v Anglicku a Walese priniesli aj pád jedného dôležitého symbolu – stratu Londýna. Hlavné mesto bolo dlhé roky baštou labouristov. V čase, keď Margaret Thatcherová postupne likvidovala samosprávu na úkor centrálnej vlády dokonca zrušila funkciu londýnskeho primátora. Dôvod na takýto neuveriteľný počin sa volal Ken Livingstone. Dlhoročný primátor sa zdal byť neporaziteľný, no posledné voľby všetko zmenili. Najdôležitejšie zmeny sa však odohrali už skôr – práve vtedy, keď sa začínala vládna éra labouristov. Do čela strany sa dostala skupina, ktorej prischol názov new labour. Mladí, draví pragmatici, ktorí hovorili o potrebe zmeniť ľavicovú politiku a prispôsobiť ju novej ére. Zrazu bol sociálny štát zastaraný a heslom sa stala šanca pre každého. Tento program sa skončil zavedením školného. Stranícki predstavitelia tradičného ľavicového myslenia si vyslúžili prezývku dinosaury a ich vplyv oslabol. Dnes nemá strana nijaký schopný program a deštrukcia je omnoho hlbšia, než sa zdá. Problém totiž nie je len na strane ponuky, ale už aj politického dopytu. O pravicovú politiku „okorenenú“ ľavicovou rétorikou veľký záujem nie je. O tradičnú sociálno-demokratickú politiku by možno aj bol, lenže na ňu už neexistujú spoločenské podmienky. Aplikovať tento model si už v ére všemocných investícií nemôže dovoliť ani taká krajina ako Británia. Navyše, kedysi štandardný voličský elektorát ľavice, teda ľudia pracujúci manuálne, skôr s nižšími príjmami, nevlastnia britské pasy a voliť chodia inam – napríklad do Poľska. A stredná trieda pomaly existuje už len v zastaraných príručkách sociológie a politológie. Vyriešiť tento politický rébus je evidentne nad sily Gordona Browna, a preto je veľmi pravdepodobné, že toto bola jeho posledná porážka. Lenže ani jeho odstavenie neprinesie veľké šance na víťazstvo v parlamentných voľbách.