Skontroloval obsah, zopakoval polohlasom, zavrel. A o niekoľko sekúnd zase znova. Svoj úkon zopakoval asi päťkrát. Čím vyvolal záujem svojho okolia. Smiech i posmech. Posmechu bolo viac.
„Tomu dobre j…“ poznamenal nejaký chlapík taký zdravý, až sa mu od huby prášilo.
Človek so skontrolovaným kufríkom nastúpil do autobusu a niesol si svoj osud ďalej. Tí rozveselení ľudia, ktorým nič nechýbalo viac ako súcit, sa tiež rozišli za svojimi povinnosťami.
Rozmýšľala som, aký drobný rozdiel je v slovách smiech a posmech. A aký priepastný v ich význame.
Grotesky, plné smiešnych nešikovných čaptavých mužíčkov, nás už dlho rozveseľujú. Sály vždy burácali smiechom, pretože umenie má tú moc spojiť prežívanú emóciu. Smiechom, nie posmechom! Naopak, vľúdnym spolucítením.
Kde sa v nás stráca, kam sa predáva duch, keď na inakosť alebo ľudský nedostatok reagujeme tak nízko?
Aké je to len smiešne, vidieť niekoho padnúť, rozbiť si nos, udrieť sa, pošmyknúť sa! Priam do popuku je počuť, ako sa niekto trápi nad tým, čo ja zvládam ľavou zadnou. Najlepšie, ak je ten neborák rovno na hlavu! Čo sa to vtedy v nás tak preukrutne raduje?
Podľa posledného sčítania obyvateľstva Slovenskej republiky žije medzi nami šesťdesiat percent ľudí hlásiacich sa ku katolíckej viere. Predpokladám, že sa tých viac ako dva a pol milióna ľudí každý deň modlí Otče náš. A prosí všemohúceho, aby nás zbavil zlého. Len či si to všetci tí prosebníci uvedomujú – že nežiadajú vyššiu moc, aby ich zbavila zlého zvonka, ale z ich vlastného vnútra. Zlého v nás!
Lebo na tej zastávke autobusu z desiatich prizerajúcich sa som veru nenarátala šiestich s láskavým vľúdnym súcitom voči človeku, ktorý nemal všetkých pohromade.
(Vyšlo v Petržalských novinách č. 7/2012)
Na fotografii – Jaroslav Rona: Mýtická loď; dunajské nábrežie v Bratislave.
