Keď sme sa stretli pred štyrmi rokmi, mali ste českú au-pair… – Vždy mávam české au-pair. Češky sú veľmi milé.
Čítala som Telo a… – Už to vyšlo v češtine?
Ešte nie. – Ste Češka?
Som Slovenka, ale žijem v Českej republike. Preložila som do slovenčiny vašu zbierku Polnoc celý deň. – Vážne? To je výborné. Bývate v Prahe?
Nie. Bližšie k hraniciam so Slovenskom. Čo by ste povedali, keby za vami rovnako ako za Adamom z Tela prišiel ktosi s návrhom, aby ste si na skúšku kúpili mladé telo? Aký model by ste si vybrali? – Hm… vlastne by som chcel späť svoje staré telo, to telo, ktoré som mal ako dvadsaťpäťročný. To by mi vyhovovalo. Vlastné telo je človeku bližšie.
Takže žiadny grécky Adonis? – No, možno Ryan Giggs po tom, ako strelil rozhodujúci gól do bránky Arsenalu počas FA Cupu v roku 1999.
Novela má výborné tempo a gradáciu, ale koniec akoby ste usekli. Prečo ste sa so záverom tak ponáhľali? – Už ma to nebavilo. („Stephen, čo to tam robíš? Nie je technikom čírou náhodou Bill?“ oslovuje Kureishi svojho agenta, ktorý v rohu nastavuje svetlá, pretože vonku je zamračené a popŕcha, aby sme pri fotografovaní získali čo najlepší záber. „Áno,“ odpovedá Stephen, „ale myslel som si, že keď to urobím ja, zvládnem to bez menšieho množstva nadávok.“ Hanif sa rozosmeje. „Aha. A predpokladám, že oveľa rýchlejšie. Ó, výborne. Fantastické.“) Áno, máte pravdu. Začiatok je prepracovaný do detailov a koniec pomerne rýchly. Už som toho mal plné zuby. Keď píšem, príbeh ma pohltí, vážim slová. A potom, po čase… Túto knihu ste ale nepreložili, však?
Zatiaľ nie. V Českej republike sa však nedávno konal európsky filmový festival, na ktorom uviedli aj vašu Matku. – Nepozvali ma. Prečo ma nepozvali?
Netuším. Prišli by ste? – Samozrejme. Mám rád Prahu.
Ako sa vlastne zrodil nápad na tento scenár? – Ľudia sa mi sťažujú, že píšem málo o ženách, a tak som sa rozhodol pre príbeh starej panej. Robieval som otcov. Som „tatkov syn“, vážne. Otcovia a muži. Bol to iba experiment, chcel som vedieť, čo sa stane.
Čítala som, že keď ste sa zúčastnili na premiére filmu v Cannes, kúsok od vás sedela mladá žena, ktorá si pri sexuálnej scéne medzi babičkou a o polovicu mladším mužom zdesene zakryla oči. – Áno, niekoho môže vydesiť predstava, že jeho rodičia žijú sexuálnym životom. Ale inak sa zdá, že ľuďom sa film páči. Darí sa mu, nedávno ho začali uvádzať v Amerike.
Keby ste písali podobný text s názvom Otec, o čom by bol? – Ja som už predsa napísal knihu o otcovi. V Anglicku by mala vyjsť v októbri. Možno by ste mohli preložiť tú.
Počula som o nej. Použili ste v nej jeho denníky. – Áno, ako súčasť jeho románov. Napísal minimálne tri romány.
Keď písal, hovorieval s vami o tom? – Áno. Nerozprával mi obsah príbehu, ale hovoril o tom, ako sa človek učí písať, ako sa stať spisovateľom.
Čítali ste tieto romány predtým, ako zomrel? Ako ste sa cítili, keď ste odhaľovali otcove tajomstvá? – Až desať-dvanásť rokov po jeho smrti. Jednu jeho knihu mala mama, druhú moja agentka Deborah – našla ju pod stolom, a tretia bola v suteréne nášho domu. Predstavte si, že objavíte knihu, ktorú napísal váš otec, sadnete si a začnete ju čítať; s každou obrátenou stránkou o ňom viete viac. Okrem toho môj strýko, ktorý žije v Karáčí v Pakistane, vydal trojdielnu autobiografiu – a časť z nej bola aj o mojom otcovi. Všetok tento materiál pomáhal vytvoriť konečnú podobu textu. A môj strach napísať túto knihu, čítanie o otcovom živote, o tom, nakoľko to pokladal za dôležité, to všetko zapadlo do príbehu.
Písal dobre? – Celkom dobre. Nebol výnimočný, ale nebol ani zlý. Jeho knihy stoja za prečítanie. Má trochu čudnú kompozíciu, podľa mňa si ich poriadne nezredigoval, ale pre mňa sú zaujímavé. Sú dosť zaujímavé a dobré na to, aby si ich človek s pôžitkom prečítal. Pre mňa majú veľký význam, veď sú o jeho detstve, živote v Indii v tridsiatych rokoch, o islame, rodičoch…
Chodievate do Indie alebo Pakistanu? – V Pakistane som ešte nebol. Väčšina mojej rodiny zomrela alebo odišla z Pakistanu; jeden bratanec pracuje ako lekár v Nemecku, niektorí sú v Kanade, iní tu.
Čo na vaše písanie hovoria synovia? – Iba sa smejú.
Smejú? – Áno. Pýtajú sa, prečo by niekoho mala zaujímať práčovňa? Prečo nenapíšem niečo fakt napínavé? Prečo nenapíšem príbeh o kovbojovi?
Neďaleko odtiaľto, hneď za rohom, som videla firmu s názvom Moja krásna práčovňa. Asi sa vás na to už pýtalo veľa ľudí, ale nikdy predtým som si ju tu nevšimla – vznikla až po úspechu vašej knihy, alebo tu bola aj predtým? – Otvorili ju oveľa neskôr. Pretože režisér Stephen (Frears, ktorý režíroval rovnomennú filmovú verziu Kureishiho knihy, pozn. aut.) býva na tej istej ulici a každý deň okolo nej musí prejsť. Po uvedení filmu ich vzniklo niekoľko – jedna v Barcelone, jedna v New Yorku… Ľudia mi posielajú množstvo obrázkov práčovní a veľmi povzbudivé listy.
Odpovedáte na ne? – Áno, vždy odpovedám. Určite aspoň poďakujem.
V poviedke Zbohom, mama ste napísali: „Čo bolo dôležité? Vedel, čo – nestálosť, rozklad, smrť a spôsob, akým formovali prítomnosť.“ Prečo je nestálosť dôležitá? – Neviem, už si to nepamätám. Určite je. Nestálosť?
Uhm. Nestálosť, rozklad a smrť. Transformácia. Čosi, čo sa objavilo už v Intimite. – A myslím, že i v Tele. Telo je aj o smrti. Zdalo sa vám, že končí prirýchlo?
Mala som ten pocit. Akoby vás to už nebavilo. – Áno. Ďakujem pekne, je to pravda. Občas sa začnem nudiť.
Nad vlastnými poviedkami? – Predovšetkým nad vlastnými poviedkami! Keď niečo píšete, napríklad o mne, na začiatku z toho máte radosť, ale po čase si poviete – bože, už to chcem mať z krku, nie? Alebo trpezlivo vydržíte až do konca?
Nemám rada, keď je na niečo vyhradený obmedzený čas – povedzme na rozhovor, pretože nikdy dopredu neviete, ako budú obe strany naladené, ako sa diskusia vyvinie, či bude použiteľných dvadsať minút, hodina alebo nič. Takže chápem, o čom hovoríte. – Áno. Je to zlyhanie. Usilujem sa byť lepší, pracovať tvrdšie. V zmysle… počuli ste o mojej novej hre? Čo keby ste sa na ňu zašli pozrieť?
Kde sa hrá? – V Hampstead Theatre. Bol by som rád, keby ste ju videli. Nie je dlhá, trvá len hodinu a pol, takže to nie je žiadne utrpenie. Je to moja posledná vec. Je o dvojici, o mužovi a žene.
Vek? – Muž má šesťdesiat, žena tridsaťpäť.
Podobné ako Matka, ale naopak? – Hej. Veď sa choďte pozrieť. Herci sú úžasní.
Pôjdem veľmi rada. Vráťme sa však k transformácii. Prečo je dobré meniť sa? Mnohí ľudia sú najradšej, keď majú svoj pokoj a všetko je tak, ako sú zvyknutí. – Žiadny vnútorný pokoj neexistuje. Ani neviem, kto by o sebe mohol povedať, že ho má. Možno Brian Eno, toho pokladám za človeka hlboko ponoreného do „vnútorného pokoja“. Ja si však neviem predstaviť, aké by to bolo. Znamenalo by to nehnevať sa? Nebáť sa? Necítiť úzkosť? Vášeň? Taký človek je mŕtvy. Zombie. To nie je pokoj. Ja taký nechcem byť. Vy by ste to chceli?
Nechcem byť zombie, samozrejme. Občas však človeka rozptyľuje toľko vecí, až je to vyčerpávajúce. – Rozptyľuje? Myslíte zaujíma množstvo vecí?
To je jeden uhol pohľadu. Ale môže sa stať, že už toho všetkého máte po krk. – Áno. Potom treba ísť na dovolenku.
Zdá sa, že máte na všetko odpoveď. – Ó, nie! To hovorí aj moja žena. (Výbuch smiechu.) Dáva to zmysel: spisovateľ nad takými témami rozmýšľa.
V jednom rozhovore ste sa pýtali, prečo je pre nás také dôležité niečomu veriť. Rád veci spochybňujete; myslíte, že sa človek môže dostať do štádia, keď nepotrebuje veriť? – Verím v množstvo vecí. Zaujíma ma však…vášeň, nie viera. Vášeň, s akou napíšete knihu. Vášeň, s akou počúvate hudobnú skladbu. Vášeň, s akou sa s niekým rozprávate. Vášeň, s akou strávim víkend s deťmi behaním po parku. To, v čo ľudia veria, nebýva až také zaujímavé. Vášne sú zaujímavé. To, čo máme na druhých radi – rozhovory, humor, sexualitu, atď., by sme si natoľko neobľúbili, keby nás brzdilo priveľa predstáv, ktorým by sme verili.
Prečo teda ľudia potrebujú niečomu veriť? – Napríklad čomu – že budúcnosť bude lepšia? Skôr nejakej myšlienke, náboženstvu. Pretože to usporiada budúcnosť. Ak veríte, že jedného dňa bude existovať dokonalý socialistický/moslimský/kresťanský štát, pravdepodobne vás to povzbudí.
Zaujíma vás budúcnosť? – Ako väčšina ľudí, aj ja rád verím, že o týždeň bude lepšie; že budem mať množstvo nápadov, pôjdem do galérie, pozriem si film, porozprávam sa s priateľmi – že ma čakajú dobré veci. Tomu verím. V to dúfam.
Vyzerá to tak, že vám sa tie dobré veci dejú práve teraz. – Áno. To je fajn, nie?
Viete, čo ma prekvapilo? Vaša kniha Gabrielov dar. Na jednej strane ste do nej dômyselne zakomponovali postavy z predchádzajúcich románov – na druhej však, ak o tom čitateľ nevie, môže ju pokojne vnímať ako harmonizujúcu detskú literatúru. – Áno. Chcel som napísať knihu pre deti. Včera mi volal vydavateľ z Fabera a hovorí: „Mal by si napísať knihu pre deti.“ „Blázniš?“ opýtal som sa. „Ja som už predsa napísal knihu pre deti, pre mladých ľudí!“ Ak je teda detská kniha dielo, v ktorom sa nestanú žiadne naozaj zlé veci. Teraz podľa nej jeden taliansky režisér nakrúca film v Ríme. Myslím, že je to výborný nápad. Poslal mi scenár, a je lepší ako predloha. Už sa na ten film teším.
Napísali ste divadelné hry, romány, poviedky, filmové scenáre. A čo poézia? – Poézia je priťažká. To nedokážem. Skúšal som to, ale nejde mi. Viac ma zaujíma vymýšľanie príbehov, postáv, to, čo sa v poézii v takom rozsahu nerobí.
A čo sa teda robí v poézii? – Napíšete pár veršov, a hneď máte pol strany. Báseň môže napísať každý. Spojíte pár slov do verša, a hotovo! Ja musím napísať celú knihu – to je oveľa ťažšie.
Občas by tie slová vo verši mali aj dávať zmysel… – Áno, aspoň sa to hovorí, ale polovici z básní sa nedá rozumieť. Prečítate si báseň od Ezru Pounda, a zmysel vám uniká, pretože je priveľmi zložitá. Myslím, že autor ju zámerne robí komplikovanou. Ja mám veľmi rád newyorskú školu – Franka O´Haru, Ezru Pounda, Anne Carsonovú.
Obohacuje vás, keď robíte čítačky na verejnosti? – Samozrejme. Viem, aké to je, keď moje knihy majú publikum. Väčšinou totiž sedím doma a píšem; potom kniha vyjde a ja netuším, kto ju číta. Na čítačkách sa dá s ľuďmi porozprávať – hovoria „mám rád túto knihu“, „prečo je tamtá taká dlhá?“, „prečo je koniec Tela prirýchly?“… Obohacuje ma to a je to príjemné.
Keby ste si predstavili sám seba o dvadsaťpäť rokov, čo by ste videli? – To isté, čo teraz. Písal by som knihy, cestoval, hral sa s deťmi. Neočakávam, že sa niečo zmení.
A čo transformácia? – Nechcem sa zmeniť. Nechcem byť niekým iným. Ľudia sa predsa nemenia, alebo áno? Môžete sa rozviesť, znovu vydať, žiť v Austrálii. Začnete sa zaujímať o iné veci, odmilujete sa od jedného človeka a zamilujete do iného, alebo sa jedného dňa rozhodnete byť homosexuálom. Ale tieto transformácie nezmenia to, aká je vaša duša v skutočnosti.
Anglo-pakistanský rebel Hanif Kureishi (1954) je jedným z najvýznamnejších súčasných britských spisovateľov. Po štúdiách na King´s College v Londýne, kde získal titul z filozofie, vystriedal niekoľko neštandardných zamestnaní, dokonca pod pseudonymom Antonia French písal pornografické texty – to všetko môžeme medzi riadkami čítať v jeho prózach. Učarovalo mu divadlo a film: už ako dvadsaťsedemročný získal v roku 1981 cenu George Devine Award za hru Predmestie a o rok neskôr sa stal dvorným autorom divadla Royal Court. Jeho scenár k filmu Moja krásna práčovňa z roku 1984 závratne prekonal náklady šesťsto tisíc libier ziskom pätnásť miliónov amerických dolárov a bol dokonca nominovaný na Oscara. Kureishiho diela – najmä scenáre k filmom Stephena Frearsa Moja krásna práčovňa a Sammy a Rosie súložia, ale aj prvá kniha Budha z predmestia, divadelné hry Predmestie a Hranica šokovali autenticitou britského ázijského života. Navyše prišiel s novým pohľadom na ázijských imigrantov a ich deti, ktorí boli dovtedy pre Britov často len terčom vtipov a zlomyseľných posmeškov. Kureishiho talent potvrdil aj neúprosne otvorený román Intimita a zbierky poviedok Láska v čase smútku či Polnoc celý deň. V roku 2002 vydal zbierku poviedok Telo s ústredným fantastickým textom, v ktorom starnúci spisovateľ využije ponuku pol roka žiť v mladom, príťažlivom tele. Knižne vyšiel i scenár k filmu Matka, ktorý v súčasnosti úspešne obchádza európske filmové festivaly. Hanif Kureishi žije s rodinou v londýnskom Notting Hille, kde sa uskutočnil aj tento rozhovor.
Zhovárala sa Barbora Škovierová
Autorka je prekladateľka
