Do Mexika som odchádzal za partizánmi. Konkrétne za Zapatovou armádou národného oslobodenia, ktorá pred ôsmimi rokmi povstala proti mexickému štátu a odvtedy nenásilnou cestou stále pokračuje v odpore. No ak ste na ňu zvedaví, budete si musieť kúpiť ešte niekoľko najbližších čísel SLOVA. Než som sa totiž k zapatistom dostal, zaslal som svojim blízkym zopár listov odinakiaľ, a práve s úryvkami z nich by som sa chcel s vami podeliť. Teotihuacán, jedno z pradávnych civilizačných centier Strednej Ameriky, je jedným slovom úžasný. Svätopluk ešte nestihol zradiť najprv svojich a potom zase Nemcov, Cyril a Metod ešte nemali ani pomyslenie na cestu na Veľkú Moravu, ba Mojmír ju ešte ani nezaložil – fakticky nebol asi ešte ani v plienkach – a Teotihuacán už stihol nielen vzostúpiť, ale i padnúť. Pyramídy, väčšie pyramídy a najväčšie… Teotihuacán bol rozvrátený roku 750. Aj po jeho páde ho však novšie civilizácie považovali za posvätné miesto. Nie div. Pôsobí dojmom nesmiernej usporiadanosti a cieľavedomosti, najmä pri pohľade z vrcholkov Pyramídy Slnka či Mesiaca. Z tej výšky vyzerajú zvyšky Teotihuacánu ako architektonický model nezvyčajnej geometrickej krásy. Toto mesto nepostavili kadejako, naverímboha, kde sa komu zachcelo. Mala ho pod palcom centralizovaná moc a tá veľmi presne určila, kde čo má byť. Toto veru nebol feudalizmus v európskom zmysle slova. Z modernejších pamiatok som navštívil Palacio Nacional na jednom z najväčších námestí sveta, tzv. Zocalo v Mexiku. Vyslovuje sa Sokalo a ak pripomína ,,naše“ slovo sokel či soklík, nie je to náhoda. Pomenovanie dostalo podľa toho, že v devätnástom storočí tu mali stavať pomník nezávislosti, stihli však práve len ten podstavec čiže soklík. V Palacio Nacional som si pozrel obrovské nástenné maľby Diega Riveru, s ktorými sa inak dá v Mexiku stretnúť takmer na každom kroku. Neprajník by o nich mohol povedať, že je to skoro socialistický realizmus, majú určitý polopropagandistický nádych. Lenže predsa len to bol umelec s veľkým U, nie nejaký natierač. Veľkorysosť, s akou na jedno plátno (či stenu) vrhne Indiánov, conquistadorov, misionárov, roľníkov, vedcov, revolucionárov i politikov, je fakt impozantná. Dávajte si pozor na jazyk ,,V Mexiku ti bude chutiť,“ píše sa v sprievodcovi. A je to viac-menej pravda. Zážitok mi priniesla najmä návšteva v istom miestnom Comedor Vegetariano, čo je čosi ako naša vegetariánska jedáleň. Z ulice síce vo mne veľkú dôveru nevyvolával, ale keď som vyšiel na poschodie, bol som príjemne prekvapený. V miestnosti bolo slnečno, útulne, stoly boli umiestnené aj v otvorených francúzskych oknách, prakticky ako na balkóne. Dal som si – ako inak – comidu corridu. To nemá nič spoločné s býčími zápasmi, znamená to jednoducho stále menu skladajúce sa z niekoľkých chodov – a za lacný peniaz. Prechádzka historickým centrom ma dosť zničila, ale hneď pri prvom chode – zeleninovom šaláte s avokádovou omáčkou guacamole – sa mi nálada začala zdvíhať. Tak toto už stálo za to! Síce som musel na chvíľu prestať jesť a zhlboka dýchať, keďže som netušil, že chili papričky dávajú aj do toho guacamole, nuž ale čo. Ovocná polievka – druhý chod – to rýchlo zachránila. Potom som si povedal, že budem postupovať dobrodružne: mohol som si vybrať obyčajné špagety či také čosi, ale dal som si šošovicu s banánom. Pripadalo mi to ako taká môjmu experimentátorskému naturelu dosť primeraná kombinácia. Nuž, zjesť sa to dalo, ale zase nijaká lahôdka. Hoci pri potulkách mestom som naozaj vyhladol, v tejto chvíli som mal žalúdok dosť plný a aj som chvíľu uvažoval, či vôbec pokračovať. Lenže to už pri mne stála čašníčka a vypytovala sa, čo bude ďalej. Ani vám nebudem hovoriť, čo to bolo, lebo z celého tohto ,,hlavného“ jedla mi v pamäti utkvela len jedna jeho súčasť. Myslel som si, že už viem, ako na chili papričky, ale to mi ešte neukázali, čo dokážu… Najprv som si odkrojil kúštiček – rozličné druhy sú rôzne štipľavé a ja som chcel vedieť, s kým mám tú česť. Skoro som ho necítil. Povzbudený som si s ďalším sústom doprial viac. Fajn, na jazyku zase takmer nijaká odozva. Takže do tretice všetko dobré – opäť kúsok o niečo väčší. Teoreticky síce viem, že na chili, ako koniec koncov aj na normálnej paprike, sú najštipľavejšie semená a žilky, ale akosi som na to v tej rýchlosti nepomyslel. Chyba. Chvíľu sa nedialo nič, asi tak päť sekúnd. Potom akoby mi niekto z úst, jazyka a hrdla strhol kožu a začal si na nich takto obnažených pražiť obed. Ale od príletu som už predsa len niečo skúsil, tak reku, vydržím. Chili zapíjajte iba mliekom Problém spočíval v tom, že hoci som vedel, že vydržím, nevedela to tá feferónka. Pálčivosť dosiahla bod, v ktorom som mal dosť, a veselo si pokračovala ďalej. Už som sa nezaprisahával, že sa nedám, len som v duchu úpenlivo prosil, aby sa to mučenie skončilo. Nepoviem, že mi slzy tiekli prúdom, ale oči som mal také dojaté, ako keby som sa sám pozoroval… Chvíľu som myslel, že už naozaj nevydržím, aj keď čo presne začnem robiť – skákať, kričať, či tancovať odzemok – to som nevedel. Jediné, čo som vedel, som aj urobil. No bolo mi jasné, že to nie je najlepší nápad. Totiž, napil som sa. Aj napriek tomu, že od kamaráta – biológa Colina – dobre viem, že jediné, čo pomáha, sú mliečne nápoje – všetko ostatné odplavuje z úst neutralizačné látky. Lenže čo som sa ja staral o to, ako mi bude o minútu? Veď už teraz to horšie byť nemohlo! Nuž, stalo sa presne podľa Colinových predpovedí; bolo to ešte horšie ako najhoršie. Jediným východiskom bolo – znova sa napiť. Všetko to netrvalo ani tak dlho, ako trvá si o tom prečítať. Ale keď už to najhoršie peklo prešlo, uvedomil som si, čo sa medzitým nebadane stalo. Prejedol som sa. Lenže táto jednoduchá veta sa má k skutočnosti asi tak ako nafukovačka k Titanicu. Nemal som pocit, že toho mám po krk, ale vysoko cezeň, čo ako to bolo fyzicky nemožné. Sedel som a bál som sa pohnúť, aby ma pri najmenšom pohybe nerozpučilo. To tá voda. Tá to zavinila. Ako som povedal, už aj bez nej som mal skoro dosť; tých pár litrov navyše ma dorazilo. Takto som sa neprejedol ešte nikdy – NIKDY! – v živote. Ako som tak meditoval nad prednosťami pôstu, tu mi servírka doniesla na tanieriku postre. Zákusok. Pripadal som si ako Najtučnejší muž sveta v Monty Pythonovom Zmysle života. Jeho na rozdiel odo mňa po poslednom súste naozaj roztrhlo; ja som niekoľko lyžičiek akosi, neviem ako, predsa len zvládol (nakoniec to bolo iba nejaké nastrúhané jablko), aby som neurazil, ale aj slušnosť má svoje medze. Nedojedený(!) obed som nechal tak a spálený, vyprahnutý, nafúknutý som sa vykotúľal von. Pocit, že mam žalúdok plný skál, mi vydržal potom ešte aspoň hodinu. Na večeru mi stačila šálka mlieka… Kto prahne po krvi Hneď vedľa Zocala sa nachádzajú pozostatky aztéckeho Templo Mayor čiže Veľkého chrámu. Cortes ho dal po dobytí ich hlavného mesta Tenochtitlánu zrúcať a na jeho mieste sčasti postaviť katedrálu. Ale kus z tohto miesta, ktoré pre Aztékov predstavovalo doslova stred vesmíru, neskôr znova vykopali zo zeme. Prepadol ma pocit, že Aztékovia, alebo Mexikovia, ako sa tiež nazývali, boli priam posadnutí smrťou. Motív ľudskej lebky sa na stenách ich náboženských stavieb i na sochách vyskytuje nespočetne veľakrát – teda, ak to nie sú rovno skutočné lebky… Na zasväcovanie Veľkého chrámu bohovi Huitzilopochtlimu doplatilo životom vraj 20 000 ľudí… Na jednej strane je pochopiteľné, že sa dnes Mexičania hlásia k dedičstvu predhispánskych civilizácií – posledný aztécky cisár Cuauhtemoc je jedným z národných hrdinov, na druhej strane však z toho nemožno nemať zmiešané pocity. Samozrejme, Španielov to nijako nezbavuje zodpovednosti za ich vlastné zločiny. Z 25 miliónov pôvodných obyvateľov po asi tridsiatich rokoch zostal jediný milión. Tomu už sa hovorí genocída. Dnešní Mexičania s nimi majú len málo spoločné (a k Indiánom sa stavajú rasisticky). Je to možno niečo podobné ako u nás s predveľkomoravskými Slovanmi. Sú to síce naši predkovia, ale čo sa nám z ich civilizácie okrem legiend ešte zachovalo? Tisíc rokov kresťanstva a uhorstva ich dedičstvo úplne prekrylo. Dva domy a dva osudy Ženou spomínaného Diega Riveru bola Frida Kahlová, o ktorej živote sa tuším práve nakrúca hollywoodsky film. Kahlová totiž bola sama skvelou umelkyňou. Jej múzeum sa nachádza v Modrom dome, ktorý spolu s Riverom obývala. Táto budova je sama osebe umeleckým dielom. Je naozaj modrá, s pestrými doplnkami ostatných farieb. V príjemnej záhrade stojí množstvo predhispánskych sôch a sošiek, ba i malá pyramída, ktorá dnes slúži najmä mačkám, aby sa mali kde vyhrievať. Vnútorné zariadenie je často podobne pestrofarebné a vždy pútavé. Je tu všetko možné – indiánske umenie, diela priateľov Riveru a Kahlovej, sošky pestrofarebne oblečených kostier (patriace k tradícii mexického Dňa mŕtvych, osláv konaných hneď po Dni všetkých svätých) i mexické retablos, drobné náboženské obrázky. Tak ako Rivera aj Frida Kahlová bola socialistka a v jej maliarskom ráme je upevnený nedokončený portrét Josifa V. Stalina. Ale Riverovci neboli len dajakí obyčajní intelektuáli, ohlúpnutí propagandou. Práve naopak. Ich vývoj sa diametrálne odlišoval od väčšiny ostatných. Práve oni totiž vymohli u prezidenta Cárdenasa azyl pre Leva D. Trockého, keď po vyhostení zo Sovietskeho zväzu prakticky nemal kde hlavu zložiť. Trockij aj so ženou istý čas v Modrom dome býval a dokonca mal s Kahlovou aj pomer. No potom sa ich priateľstvo rozpadlo. Ako vidno, malo to aj politické dôsledky. Trockí sa presťahovali o kus ďalej a Kahlovej novým hrdinom sa stal Josif Vissarionovič… Postava hlboko rozporná Na rozdiel od Modrého je Trockého dom, dnes tiež múzeum, zariadený pomerne jednoducho a akákoľvek výzdoba v ňom chýba. Aj urnu s Trockého popolom uložili vo veľmi jednoduchom pomníku uprostred záhrady. Vedľa neho stojí stožiar s červenou zástavou. Expozícia pozostáva prakticky len z množstva fotografií a sprievodného textu, načrtávajúceho Trockého život od mladého vyhnanca na Sibíri cez tvorcu a veliteľa Červenej armády až po boj so Stalinom, vyhnanstvo a smrť rukou Stalinovho agenta. Pracovňa je dodnes údajne zachovaná prakticky v tom istom stave, v akom bola, keď mu Ramón Mercader zaťal čakanom do hlavy. Pozoruhodné je, ako sympaticky Trockij pôsobí na takmer všetkých fotografiách z obdobia vyhnanstva. Skoro na každej sa usmieva a vôbec nevyzerá ako nebezpečný revolucionár, skôr ako postarší ruský profesor entomológie. Len ho obliecť do bielych nohavíc a poslať so sieťkou naháňať motýle! Koniec koncov na viacerých snímkach ho práve pri takýchto ľudských aktivitách vidieť, napríklad pri rybačke. Človek by ho strašne chcel mať rád, keď to bol navyše prvý a najostrejší Stalinov odporca. Lenže… Napriek tomu sympatickému výzoru mu nemožno zabudnúť jeho nadšenie krutým ,,vojnovým komunizmom“, jeho plány na vojenskú organizáciu práce, arogantný postoj k robotníkom, kým im ešte vládol, povznesenosť, s akou bral rozsudky smrti a červený teror vôbec. Mnohé jeho myšlienky sú dôležité a podstatné, ale ako osoba je Lev Davidovič Bronštejn postava hlboko rozporná. No a to je z môjho prvého týždňa v Mexiku to najhlavnejšie. Nabudúce už o San Cristóbale, kultúrnom centre mexického štátu Chiapas.
