Aj 75 rokov po skončení druhej svetovej vojny sa britské úrady usilujú tajiť existenciu koncentračného tábora na území Spojeného kráľovstva. Prípad začala už koncom mája 1945 vyšetrovať britská tajná služba. Jej závery však boli silne zmanipulované, a v takomto mimoriadnom prípade nie je vylúčené, že sa to udialo s vedomím, alebo dokonca na príkaz premiéra Winstona Churchilla. Oficiálne malo prísť o život 336 väzňov, ale mladá britská historička zistila, že ich bolo rádovo viac.
Caroline Sturdyová Collsová sa narodila 40 rokov po skončení vojny. Možno aj táto magická symbolika ju hoci archeologičku priviedla ku skúmaniu holokaustu. Asi najznámejšou sa stala po svojich odhaleniach v bývalom vyhladzovacom tábore Treblinka, ktoré vykonala napriek zákazu robiť vykopávky. Úspešne totiž použila neinvazívne metódy založené najmä na laserovej technológii Lidar, ktorá dokáže odhaliť objekty zakryté porastom a zeminou.
Foto: Facebook
S touto skúsenosťou (z roku 2010) sa pred piatimi rokmi vydala na neveľký ostrov v Lamanšskom prielive. Alderney tvorí spolu so susednými ostrovmi Jersey a Guernesey tzv. normandské ostrovy. Hoci sa nachádzajú len 13 kilometrov od francúzskeho pobrežia, patria britskej kráľovskej korune. A práve ich blízkosť k Francúzsku bola v lete 1940 dôvodom, prečo na Alderney vyrástlo niekoľko pracovných táborov a koncentračné tábory.
Odpor a zákazy úradov
Odhalenie pravdy o koncentráku na britskom území však bolo prekvapujúco ťažké. Miestna verejná správa na ostrove Alderney sa totiž usilovala všemožne Sturdyovej Collsovej v jej výskume brániť. Počas niekoľkých týždňov na ňu stupňovala tlak, aby z ostrova odišla a nič neodhaľovala. Napriek tomu, že mala súhlas majiteľa súkromného pozemku, úrady jej zakázali vykopávky, dokonca nesmela ani kosiť a odstrániť časť náletových kríkov. Keď tamojší úradníci zistili, že územie skúma Lidarom, umiestneným na silnom drone, zakázali jej aj tento postup.
Briti jednoducho aj po trištvrte storočí intenzívne bránia odhaleniu pravdy o koncentráku a jeho možno až tisíckach obetí z čias druhej svetovej vojny. Ani samotná vedkyňa nezistila, čo je dôvodom pre takéto nehanebné konanie voči obetiam a ich príbuzným. Caroline Sturdyovej Collsovej sa však napriek tomu podarilo vyvrátiť oficiálne tvrdenia o pár stovkách zabitých v koncentráku na britskej pôde.
Odpor miestnych ľudí je ťažko pochopiteľný. Ako povedal bývalý člen miestnej správy, dnes penzista Robert McDove, proti sú najmä starší ľudia: „Nechápem to, lebo v čase druhej svetovej vojny ešte nežili, takže nemôžu niesť žiadnu osobnú, ani len morálnu zodpovednosť za to, čo sa na ostrove dialo.“ Navyše tábory na ostrove nezriadili Briti, ale Nemci, ktorí normandské ostrovy obsadili koncom júna 1940.
Satelitný pohľad na ostrov Alderney.
Foto: Wikipedia.org
Na Jersey, Guernsey a Alderney sa spustilo nespočetné množstvo leteckých bômb 28. júna 1940. Luftwafe sa zamerala najmä na prístavy a zabila 40 ľudí. Obrana ostrovov nemala šancu a tak nacisti vstúpili na britskú pôdu v Európe. Život pokračoval „pod ochranou nemeckých zbraní“, ako hlásal jeden z filmových týždenníkov, ktoré nová správa pravidelne premietala v miestnych kinách v angličtine. S radosťou v nej ukazovala zábery ako „bobíci“ (tradiční britskí policajti) vozia a nacistických dôstojníkov a otvárajú im dvere. Alebo s esesákmi vedú zábavný rozhovor.
Otroci najmä zo Sovietskeho zväzu
Hitler rozhodol, že z najsevernejšieho z normandských ostrovov – Alderney – urobí základný kameň tzv. Atlantického valu – rozsiahleho opevnenia na severnom pobreží Francúzska. Na Alderney začali Nemci presúvať väzňov z nemeckých táborov. Najskôr „len“ zločincov a „nepriateľov Ríše“, neskôr väznených odporcov zo Sovietskeho zväzu. Celkovo bolo na opevňovacie práce nasadených vyše 4 000 ľudí. Tí museli presúvať a „nalievať“ milióny ton betónu, z ktorých rástli vysoké múry na pobreží a za nimi sieť bunkrov, strážnych veží, delostreleckých batérií a guľometných hniezd. Stavby boli také mohutné, že veľkú časť z nich nájdete na ostrove dodnes.
V táboroch nútených prác vládol hrozný režim. Minimum jedla, neustále násilie a bitky, chabé väzenské oblečenie. Britský väzeň Gordon Augustin Prigent, mladík narodený 5. novembra 1924, zatknutý na Guernesey, lebo bez povolenia opustil Jersey, popisoval režim takto: „O dvanástej sa väzni postavili do radu, dostali naberačku horúcej vody, kapustový list a krajec chleba. O 12.30 sa pokračovalo v práci. O šiestej ste odpochodovali do tábora, postavili sa do radu a dostali ste naberačku horúcej vody. V noci vám bolo zle, bolelo vás brucho. Niektorí zomreli od hladu.“
Na Alderney boli štyri tábory: Borkum, Nordeney, Hegoland a najstrašnejší bol Sylt na juhu ostrova. Tento bol „klasický“ koncentračný tábor – zriadili a viedli ho vojaci z divízie SS Totenkopf, ktorá mala na starosti koncentráky po celej Európe. Sylt pozostával z drevených budov, aby ho v prípade potreby bolo možné ľahko kompletne zlikvidovať. Súčasťou oplotenia boli 4 guľometné veže, nechýbal ani „apelplac“. Nedlho po jeho zriadení ho nafotilo britské prieskumné lietadlo, ale považovalo ho za kasárne. Režim sa v ničom nelíšil od iných koncentračných táborov, okrem masového vyhladzovania väzňov. Najsilnejšou zbraňou bol hlad, jedlo bolo pri ťažkej práci otázkou prežitia. Podľa dochovaných záznamov miestni esesáci dokonca kradli časť prídelov a na čierno ich predávali, takže väzni sa usilovali utekať, aby si niekde zohnali trochu jedla. Viacerých za to mučili a zabili. Zhruba po roku miestneho veliteľa odhalili a odsúdili za krádeže a spreneveru.
Sylt bol pobočným táborom koncentráku Neuengamme na severe Nemecka, z tohto administratívneho centra riadili aj tábory na Alderney. SS ho zriadila zo starej tehelne v roku 1938. Väčšinu väzňov v období od leta 1941 tvorili „nepriatelia Ríše“ zo Sovietskeho zväzu. Podľa historikov zahynula v Neuengamme vyše polovica väznených mužov a žien. Z nemeckého koncentráku prevážali väzňov do Syltu na otrocké práce a zo záznamov vyplýva, že ak nezahynuli tam, naspäť ich vracali zomrieť do Neuengamme, napríklad keď boli nevyliečiteľne chorí.
(Dokončenie zajtra)
